Nikos

Nikos Kazantzakis Posledné pokušenie

Posledné pokušenie gréckeho spisovateľa Nikosa Kazantzakisa z roku 1955 patrí ku kľúčovým dielam, ktoré sa zaoberajú príbehom Ježiša Nazaretského. Autor známy svojím existencialistickým a mystickým prístupom, sa v knihe zameriava na jeho dualitu – božskú podstatu a ľudskú krehkosť.

Na rozdiel od tradičných biblických výkladov Kazantzakis vykresľuje Ježiša ako postavu plnú pochybností, strachu a vášní. Kľúčovým momentom je „posledné pokušenie“ – vízia, v ktorej sníva o obyčajnom živote, s manželkou (Máriou Magdalénou) a deťmi, namiesto obety na kríži. Tento sen predstavuje pokušenie uniknúť božskému poslaniu a prijať ľudské šťastie. Ježiš však nakoniec toto pokušenie prekoná a volí cestu obety, čím potvrdzuje svoju oddanosť božskému plánu.

Kazantzakis zdôrazňuje slobodu voľby, vnútorný konflikt a hľadanie zmyslu života. Ježiš nie je len božská ikona, ale aj symbol človeka, ktorý čelí existenciálnym otázkam. Kniha sa dotýka aj tém lásky, sexuality, viery a obety, čo viedlo k tomu, že ju niektorí považovali za kontroverznú či dokonca blasfemickú.  Vidno to najmä na kľúčových postavách Judáša a Šavla budúceho apoštola Pavla.

Judáš v Kazantzakisovom románe je jednou z najkomplexnejších a najfascinujúcejších postáv. Na rozdiel od biblického stereotypu zradcu je Judáš vykreslený ako tragický hrdina, oddaný revolucionár a Ježišov najbližší spojenec. Kazantzakis ho predstavuje ako muža činu, ktorý verí v oslobodenie Izraela od rímskej nadvlády a vidí v Ježišovi potenciálneho vodcu revolúcie.

Nie je poháňaný chamtivosťou ani zlobou, ale hlbokou vierou a lojalitou. Jeho „zrada“ je v skutočnosti akt poslušnosti – Ježiš ho žiada, aby ho zradil, pretože vie, že kríž je nevyhnutný na splnenie božského plánu. Táto interpretácia stavia Judáša do pozície obetujúceho sa hrdinu, ktorý musí niesť bremeno hanby a nepochopenia. Jeho vzťah s Ježišom je intenzívny, takmer bratský, no zároveň plný napätia, pretože Judáš si želá revolúciu, zatiaľ čo Ježiš hlása lásku a duchovné kráľovstvo. Kazantzakis ho vykresľuje ako muža, ktorý je ochotný obetovať všetko – vrátane svojej cti – pre vyšší cieľ.
Judáš predstavuje tieňovú stránku Ježišovho poslania. Kým Ježiš stelesňuje lásku a odpustenie, Judáš je symbolom akcie, obety a nevyhnutnosti zla pre väčšie dobro. Ich vzťah ilustruje, ako sú svetlo a tieň navzájom prepojené.

Ježišova premena a Judášova rola sú úzko prepojené. Judáš je akoby katalyzátorom Ježišovho osudu – jeho zrada núti Ježiša čeliť konečnému testu svojej viery a odhodlania. Zároveň Ježišova schopnosť poveriť Judáša takouto bolestnou úlohou ukazuje, ako ďaleko pokročil vo svojej premene z pochybujúceho človeka na Božieho syna, ktorý chápe a akceptuje celý rozsah svojej obety.

Scéna, kde Pavol (v knihe Šavol/Pavol) prichádza a hovorí Ježišovi, že je nepodstatné, či bol ukrižovaný, je jednou z najprovokatívnejších v románe. Tento moment sa odohráva vo vízii posledného pokušenia, kde Ježiš sníva o živote, v ktorom zostal obyčajným človekom, oženil sa a mal deti – čiže unikol krížu. Keď sa stretne s Pavlom, ten mu povie, že príbeh o ukrižovanom Mesiášovi je dôležitejší než skutočnosť, či sa to stalo. Pavol hlása Krista ako symbol spásy, bez ohľadu na historickú pravdu.

Nezáleží mi na pravdě, nebo na lži, zda jsem ho viděl či ne, zda byl ukržován nebo ne. Já budu vytvářet pravdu úporně. Umíněně a s touhou po víře. Nebudu ji hledat, budu ji tvořit. Vytvořím ji vyšší než je člověk. A tak povýším i člověka. Je to nutné, slyšíš? Je velmi nutné pro záchranu světa, abys byl ukrižován! A já tě ukrižuji, ať už se ti to líbí nebo ne. Je nutné, abys byl vzkříšen, a já tě vzkřísim, ať už to chceš nebo ne. A pro mne za mne, ty si seď tady ve své ubohé vesnici, vyráběj si kolébky a necky a ploď děti! Avšak věz, že já přinutím vzduch, aby se zhmotnil v tvoji podobu, v tvé tělo, v korunu z trní, v hřeby a krev. Tohle všechno se již stalo součástí spasení a nic z toho nesmí scházet. Nesčetné oči ve všech koutech světa budou vzhlížet k tobě, ukřžovanému. Budou plakat a pláč očistí jejich duše od všech hříchů. Ale třetí den, tě vzkřísim, protože spása bez vzkřísení neexistuje. Konečný a nejhorší nepřítel je smrt. Smrt zruším. Ptáš se jak? Tím, že tě vzkřísím, Ježíši, synu Boží, Mesiáši!
(preklad Božena Protopapasová, Jana Renée Friesová)

Autor tu útočí na dogmatickú vieru a kladie otázku, čo je podstatou kresťanstva – historická udalosť alebo myšlienka? Pavol predstavuje silu viery a mýtu, ktorý formuje svet, aj keby bol založený na „nepravde“. Ježiš je zdesený, pretože si uvedomuje, že jeho obeta na kríži je kľúčová pre posolstvo, ktoré Pavol šíri. Táto scéna podčiarkuje Kazantzakisov existenciálny pohľad: pravda nie je v faktoch, ale v tom, čo dáva životu zmysel.

Kazantzakisova vízia, že mýtus o Kristovi môže byť silnejší než historická realita, bola pre ortodoxných kresťanov (najmä v Grécku a vo Vatikáne) heretická. Navyše, zobrazenie Ježiša ako človeka, ktorý sníva o inom živote, bolo považované za znevažujúce. Táto scéna odráža jeho  záujem o Nietzscheho myšlienky o moci mýtov a Bergsonov pohľad na život ako tvorivý proces. Ježišova vízia ukazuje, že aj keby si vybral iný život, ľudská potreba viery by vytvorila „Krista“ bez neho. To je hlboko provokatívne, no zároveň oslavuje silu ľudskej imaginácie a viery.

Nie je prekvapujúce, že grécky autor nenašiel veľké pochopenie najmä u tzv. mocných tohto sveta a Vatikán zaradil 12. januára 1955 jeho knihu na Index Librorum Prohibitorum, čiže na zoznam heretických diel.  Kritici tvrdili, že Kazantzakis podkopáva tradičné kresťanské učenie, zatiaľ čo obhajcovia diela argumentovali, že kniha oslavuje Ježišovu ľudskosť a jeho víťazstvo nad pokušením.

O tri desaťročia neskôr Posledné pokušenie Krista sfilmoval režisér Martin Scorsese s Wiliamom Dafoem v hlavnej úlohe a aj táto adaptácia sa zaradila  najmä kvôli explicitnejším scénam a odchýlkam od biblického kánonu medzi najkontroverznejšie filmy všetkých čias.

Keby Kazantzakis žil o desaťročie dlhšie, asi by bol veľmi prekvapený, že stojí nepriamo za zrodom globálneho gréckeho kultúrneho fenoménu sirtaki. Na svedomí to má film Grék Zorbas  podľa jeho románu. Režisér Michael Cacoyannis obsadil do úlohy charizmatického a životom opojeného Zorbu Anthony Quinna.  Choreografia tanca na pláži na hudbu Mikisa Theodorakisa bola vytvorená pre film a nie je žiadnym „národným tancom“ Grécka. Kým kontroverznú knihu pozná dnes len zrejme malý okruh čitateľov, sirtaki tancujú milióny  ľudí nielen v jeho domovine

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť