Marie de France (približne 1160–1215) je považovaná za prvú známu francúzsku poetku. Žila v 12. storočí, pravdepodobne pochádzala z Francúzska a pôsobila v Anglicku, zrejme na dvore kráľa Henricha II. Preslávila sa zbierkou Lais, ktorú tvorí dvanásť básnických poviedok o láske, dobrodružstve a nadprirodzených motívoch, ktoré čerpali z bretónskych legiend. Okrem toho preložila Ezopove bájky a napísala ďalšie diela, ako Ysopet. Jej básnické poviedky sú pozoruhodné pre ich lyrickosť, psychologickú hĺbku a inovatívny prístup k téme dvorskej lásky, ktorá často prekračuje tradičné klišé.
Označenie si poetka dala vo svojich rukopisoch sama, no nie je to meno v modernom zmysle, ale skôr deskriptívny pseudonym, ktorý odráža jej identitu a pôvod. V epilógu jedného zo svojich diel píše: „Marie ai num, si suis de France“ („Volám sa Marie a som z Francúzska“). Táto veta, napísaná v starofrancúzštine (anglo-normanskom dialekte), je jediným priamym odkazom na jej identitu, ktorý máme. V 12. storočí nebolo bežné, aby autori podpisovali svoje diela, takže už toto sebapomenovanie je výnimočné a naznačuje jej sebavedomie ako autorky.
Výraz „de France“ neznamená nevyhnutne, že pochádzala z územia dnešného Francúzska v jeho moderných hraniciach. V stredoveku mohlo slovo „France“ označovať región Île-de-France (okolie Paríža) alebo širšie územia pod franskou korunou, vrátane Akvitánie či Normandie. Niektorí bádatelia predpokladajú, že Marie mohla byť šľachtičnou z normanskej aristokracie, ktorá po dobytí Anglicka Viliamom Dobyvateľom (1066) pôsobila v Anglicku. Jej diela boli napísané v anglonormanskej starofrancúzštine, jazyku normanskej elity v Anglicku, čo podporuje teóriu, že žila na anglickom dvore, pravdepodobne za vlády Henricha II. a Eleonóry Akvitánskej (1154–1189). „De France“ teda mohlo byť skôr označením jej kultúrnej a jazykovej identity než presným geografickým pôvodom.
V roku 2021 vydala americká autorka Lauren Groffová beletrizovaný životopis Marie de France Matrix, ktorý v rámci básnickej licencie vypĺňa medzery v jej živote. Autorka umiestňuje sedemnásťročnú Marie do anglického kláštora po tom, čo ju vyhostí z dvora Eleonóra Akvitánska, jej údajná milenka. Marie, spočiatku neochotná, sa postupne stáva silnou abatišou, ktorá transformuje chudobný kláštor na prosperujúce centrum. Groffová čerpá inšpiráciu z Mariiných milostných príbehov, ich obraznosti a tém, ako aj z historických reálií o stredovekých mníškach. Román nie je historicky presný, ale skôr literárnou meditáciou o moci, spiritualite a ženskej sile. Autorka skúma, ako Marie subvertuje patriarchálne štruktúry, no zároveň ich čiastočne reprodukuje.
Matrix, ktorý slovensky nevyšiel, je skôr imaginatívnym portrétom než faktografickou biografiou, čo odráža tajomstvo okolo skutočnej Marie. Groffová využíva jej diela ako základ pre vytvorenie komplexnej postavy – vizionárky, ktorá čelí obmedzeniam svojej doby. Román získal chválu za bohatý jazyk a originálne spracovanie (nominácia na National Book Award), no niektorí kritici mu vyčítajú, že sa príliš odkláňa od histórie. Najmä náznaky queer motívov (napr. Mariin vzťah s Eleonórou) postrádajú historické dôkazy. Pre čitateľov, ktorí poznajú Mariine Lais, je Matrix zaujímavým doplnkom, ktorý oživuje jej možné vnútorné konflikty a ambície.
Ak máte záujem o tvorbu Marie de France, môžete siahnuť napríklad po preklade, ktorý vyšiel ako zväzok 185 v edícii Světová četba v roku 1958 pod názvom Milostné příbehy ze staré Francie v preklade Jiřího Konůpka a O.F. Bablera. O tom, že to písanie poézie neprinášalo len svetlé chvíle, svedčí hneď začiatok prvého príbehu Gyžmar.
Kdo skládá příběh poutavý.
nerád ho špatně vypráví.
Slyš, pane, co dí Marie,
jejíž věhlas dnes velký je!
Kéž toho vždycky lidé chválí,
kdo býva na svou pověst dbalý.
Však vyskytuje li se v kraji
muž, žena, kteří cenu mají,
ti, kteří závidí jim štěstí,
roztrousí o nich špatné zvěsti.
Ponížt snaží se je zle,
ti vyznají se řemesle
podlých psů zbabělých , co řádí
a na lidi se vrhnou kradí.
Však přesto nenechám své práce,
přes posměváčky, utrhače,
co doufají, že mi cestu zahatí;
vždyť mají právo pomlouvati.