Matej Rumanovský: Chopinova platňa

„Pre mnohých bol neviditeľný.“ Touto vetou sa začína román Chopinova platňa Mateja Rumanovského. Čosi sa pohne. A nie je to len vzduch. Spočiatku sa zdá, že nepatrný vánok sa hrá s posledným odviatym žltočerveným listom zo stromu, ktorý nikto nevníma. Tým, že sa sa ako pierko vo Forrestovi Gumpovi znesie na zimník osemdesiatnika Leonarda, nadobúda scéna jeho letu druhý zmysel. Neviditeľnosť starého muža totiž nie je len fyzická, ale aj spoločenská – ako sám poznamenáva: „Všetci skôr či neskôr skončia tak, že ich už nikto nevidí ani nepočúva. Každý im rok od roka dáva čoraz častejšie najavo, že čoskoro umrú a sú už na ťarchu.“

Ako sa dá vyronať s týmto stavom? Napríklad prostredníctvom hudby. Chopinove Nocturnes v podaní Arthura Rubinsteina zohrávajú v románe dôležitú úlohu. Leonardova obľúbená platňa nie je len hudobným artefaktom, ale aj symbolom jeho vnútornej podstaty: „Chopin bol vždy prvý, najmilovanejší a najbližšie k tomu, čomu Leonard hovoril ‚podstata bytia‘.“ Opotrebovaný kus vinylu odráža jeho vlastnú krehkosť a starnutie. Proces, ktorým opatrne ukladá ihlu na platňu a sadá si na gauč, aby sa ponoril do hudby, kávy a sušienok, je rituálom, ktorý ho spája s minulosťou a chráni pred prázdnotou prítomnosti: „Akoby čakal, či sa znovu dostaví ten istý pocit z hudby, z kávy na stole a zo sladkostí v miske, ktorý zahmlí celú prítomnosť a s ňou súvisiace strasti.“ Tento rituál však nie je len útekom, ale aj pokusom o uchovanie niečoho trvalého v pominuteľnom svete.

Leonardova láska k hudbe je však ambivalentná. Jeho emócie pri počúvaní Chopina nie sú úplne autentickým prežitkom: „Leonard slzil pri Rubinsteinovej hre na klavíri tiež iba zo zvyku. Nech už bola spomienka akokoľvek silná a pre jeho život určujúca, stratil k nej nadobro vzťah, a pokiaľ niečo pretrvávalo, bola to už len neurčitá ‚spomienka na spomienku‘ sprevádzaná citom (v tomto prípade smútkom), ktorý sa preňho stal všetkým a tým jediným.“

Zásadná zmena prichádza vo chvíli, keď Leonard vo vedľajšom okne zazrie ženu, ktorá sa oblieka – a ktorá nemá problém s tým, že ju sleduje cudzí, starý muž. Tento obraz nie je lacným voyeurizmom. Je výzvou. A jej prijatie vedie Leonarda z jeho známeho priestoru do krajiny, ktorá nemá istoty. „Keď sa za ňou vyberie, zrúti sa mu každodenná rutina.“

Od tohto okamihu sa začne realita rúcať aj pre čitateľa , čo je na Rumanovského písaní najzaujímavejšie. Nehrá sa totiž na všemocného rozprávača. Nevedie čitateľa za ruku, ani mu nič nevnucuje. Sleduje. Sleduje, ako sa svet rozostruje. Ako sa pevné línie rozplývajú. Ako sa zo všetkého, čo bolo „ešte včera isté“, stáva niečo neuchopiteľné.

Román je presiaknutý filozofickými úvahami o povahe reality, pamäti a identity. Leonard sa často nachádza v liminálnom priestore – „v priestore medzi dvoma príbehmi, nebol ani v jednom z nich, no zároveň bol v oboch.“ Tento motív je umocnený odkazmi na literárne diela, ako je Kafkovo Okno do ulice, ktoré si prekladal pre seba v mladosti, či  „proustovský efekt“, ktorý evokuje nostalgiu vyvolanú zmyslovými podnetmi. Tieto odkazy nie sú samoúčelné – slúžia na to, aby podčiarkli Leonardovu snahu nájsť zmysel v chaotickom svete. Úryvky o knihách, ktoré Leonard nachádza v antikvariáte, ktorý ešte včera bol vinárstvom, ďalej rozvíjajú tému kultúrnej pamäti a pominuteľnosti: „Obaly boli potrhané, poničené, no vnútro zväzkov akoby nikto predtým nečítal.“ Tento obraz opustených kníh, ktoré nikto nečítal, odráža Leonardovu vlastnú existenciu – navonok opotrebovanú, no vo vnútri stále plnú nevyrozprávaných príbehov. Kritika absencie slovenských prekladov diel ako Proust či Camus naznačuje aj širší spoločenský komentár o kultúrnej periférnosti a strate hodnôt. Za Plamen 6/63, v ktorom sa nachádza český text Milana Lasicu  Spleen slovenského intelektuála,  ktorý dnes poznáme skrz hudobnú  verziu Jara Filipa ako Spomínam na Paríž, patrí autorovi superbonus.

Základom toho, aby spisovatelia „dobre“ písali, je podmienka, aby prečítali veľa kníh. A najlepšie rozprávky, ktoré obsahujú časom overené príbehy. Autor Chopinovej platne je veľmi sčítaný. Svoje vzory však nevykráda, ale otvorene sa k ním hlási. A vy, ak Rumanovskému stačíte, môžete prikyvovať, že presne alebo aspoň veľmi podobne ste Poea, Prousta, Kafku, Musila alebo možno aj Borgesa vnímali aj vy.

Chopinova platňa sa číta pomaly. Veci sa nedejú preto, že by mali dramatickú výstavbu. „Svet má skôr logiku sna než logiku rozprávania. Udalosti sa dejú nie preto, že by mali príčinný vzťah, ale preto, že sa dejú.“

Jazyk románu je strohý, bez zbytočného ornamentu. Nie je popisný, ale navádzací. Rumanovský nepíše, aby opisoval, ale aby kládol čitateľa do priestoru medzi vetami. Medzi tým, čo sa práve stalo, a tým, čo sa možno vôbec nestane. A najsilnejšie momenty knihy sú tie, ktoré nič nevysvetľujú.

Ak by ste chceli niekomu povedať, o čom je Chopinova platňa,  ktorú vydal Tatran, mohli by ste to napríklad zhrnúť  tak, že je románom o hľadaní zmyslu v každodennosti, o konfrontácii so smrteľnosťou, telesnosťou a o snahe zachytiť krásu v drobných momentoch. Leonard, hoci neviditeľný pre svet, je postavou, ktorá v sebe nesie bohatý vnútorný svet plný spomienok, túžob a filozofických otázok. Jeho rituály – počúvanie Chopina, pitie kávy, pohľad na ženu v okne – sú pokusmi o uchovanie niečoho trvalého v pominuteľnom svete. Ako autor na jednom mieste hovorí: „Podstatné je iba to, kto sa pozerá. Lebo svetom hýbe nie to, čo je tu, ale to, čomu človek verí.“ Leonardov príbeh tak môže byť príbehom každého, kto sa snaží nájsť svoje miesto vo svete, ktorý ho prehliada.