Guy de Maupassant, narodený 5. augusta 1850, patrí k najvýznamnejším predstaviteľom francúzskej realistickej literatúry 19. storočia. Vyrastal v Normandii, kde sa zblížil s prírodou, obyčajnými ľuďmi aj ich príbehmi. Literárne rástol pod vedením Gustava Flauberta, ktorý ho naučil disciplíne, štýlu a dôslednému pozorovaniu života. Maupassant sa preslávil najmä ako majster krátkej prózy – jeho poviedky sú ostré, ironické, psychologicky prenikavé a často zakončené silnou pointou.
Jeho rozsiahle dielo vychádza opakovane aj v slovenčine, a to nielen v školských čítankách, ale aj v reprezentatívnych sériách. V edícii Zlatý fond svetovej literatúry vyšli až tri zväzky Maupassantových diel, ktoré zachytávajú rozmanitosť jeho štýlu a tém:
Zväzok I. obsahuje psychologickú novelu Pierre a Jean, výstižnú sondu do napätia medzi dvoma bratmi, spoločenskú satiru Nedele parížskeho meštiaka, melancholickú Márnu krásu a Slečnu Fifi, ktorá poukazuje na odboj i ženskú silu v čase vojny.
Zväzok II. prináša diela ako Yvette, Mesačný svit, Miss Harriet a Chata v horách – texty plné lyriky, smútku i drobných tragédií bežných ľudí.
Zväzok III. uzatvára výber románom Príbeh jedného života, jeho najznámejším dielom Miláčik – portrétom cynického kariéristu Duroya, a spoločenským románom Mont-Oriol, kde sa prelína satira s tragédiou lásky.
V edícii Retro od Slovenského spisovateľa vyšlo Maupassantovo menej známe, no pôsobivé dielo Naše srdce – román o prázdnote vyšších vrstiev, bolestivej zamilovanosti a márnom hľadaní úprimnosti vo vzťahoch. Je to introspektívny text, v ktorom autor prekvapivo odhaľuje krehkosť mužského cítenia.
Zaujímavosťou je, že novela Pierre a Jean, v ktorej Maupassant brilantne rozvinul tému bratstva a podozrenia, sa stala súčasťou edície Čítanie študujúcej mládeže – práve pre svoju zrozumiteľnosť, psychologickú hĺbku a etické otázky, ktoré podnecuje. Mladému čitateľovi ponúka nielen dramatický príbeh, ale aj možnosť uvažovať o pravde, dôvere a rodinných väzbách.
Maupassant nemal ľahkú povahu, tu je len niekoľko príkladov:
- Nenávidel Eiffelovu vežu, no paradoxne často obedoval v jej reštaurácii. Keď sa ho raz spýtali prečo, odpovedal: „Pretože je to jediné miesto v Paríži, odkiaľ ju nevidím.“ Vežu považoval za škaredú kovovú príšeru, ktorá kazí panorámu mesta.
- Trpel hypochondriou. Nosil pri sebe ampulky s éterom a liečivami, bál sa smrti, otravy a infekcií. Jeho paranoja sa prehlbovala so syfilisom, ktorým sa nakazil ako mladý a ktorý mu postupne ničil nervový systém.
- Bol mimoriadne plodný, no písal takmer výlučne ráno, len pár hodín denne – v presne stanovenom čase, vo veľkej tichosti, s perom namočeným v atramente. Veril, že literatúra je práca ako každá iná a neuznával bohémske „čakanie na múzu“. Jeho strohosť a disciplína sa napokon premietli aj do štýlu – málokedy plytvá slovami.
Nie všetky Maupassantove diela boli prijaté s nadšením
- Poviedka „Šperk“ (La Parure) – dnes jedna z jeho najznámejších, vtedy rozhorčila čitateľov časopisu Le Gaulois, kde vyšla. Ľudia písali redakcii listy, že „je nespravodlivé, aby sa čestná žena takto zmýlila a trpela“. Nevedeli stráviť, že „malichernosť“ ako falošný šperk môže zničiť celý život. Jedna čitateľka v liste napísala, že „je to poviedka pre zlomyseľných, nie pre dámy“.
- „Miláčik“ (Bel-Ami) – román o cynickom kariéristovi, ktorý stúpa po chrbtoch žien, vyvolal moralistickú paniku. Niektoré francúzske školy a čitárne ho odmietli zaradiť do fondov. Známa je sťažnosť jedného provinciálneho knihovníka: „Román je napísaný brilantne, ale preč s tým mladým mužom, čo sa obsluhuje ženami ako výťahom!“
- „Bola“ (Boule de Suif) – hoci patrí medzi literárne skvosty, rozdelila čitateľov. Postava prostitútky, ktorá sa ukáže byť morálne pevnejšia než „slušní“ buržujovia, šokovala mnohých. V jednom časopise sa objavila veta: „Keby Maupassant netrpel zvrátenou empatiou, vedel by, kam také ženy patria.“ Iní čitatelia ju ale obdivovali ako hrdinku.
- Niektoré jeho poviedky ako Zjavenie alebo utorok pri kostole boli zakazované alebo upravované, keďže ironizovali duchovenstvo, falošnú zbožnosť či „morálnych strážcov spoločnosti“. Vatikán ich zaradil na Index librorum prohibitorum (zoznam zakázaných kníh).
V roku 1887 si Maupassant kúpil jachty (jednu z nich pomenoval Bel-Ami podľa svojho románu) a často sa plavil po Stredozemnom mori alebo pozdĺž francúzskeho pobrežia. Plavby boli preňho únikom – od Paríža, od ľudí, ale najmä od vlastných úzkostí. Postupne sa však začal správať čoraz zvláštnejšie.
Podľa spomienok niektorých jeho známych sa stávalo, že počas plavby náhle vytiahol pištoľ a začal strieľať do mora, pretože vraj videl, ako sa spod hladiny vynárajú neviditeľné nepriateľské tvory. Posádka sa ho bála, kapitáni sa menili a niektorí s ním odmietali ďalej plávať. Jeden odišiel s odôvodnením, že „je nebezpečný nielen sebe, ale aj ostatným“.
Maupassant zomrel predčasne, v roku 1893, V posledných rokoch života trpel halucináciami a paranojou, ktoré boli dôsledkom neliečeného syfilisu. No jeho prózy – strohé, hutné a často neúprosné – zostávajú aktuálne dodnes. Sú zrkadlom človeka i spoločnosti, schopným odhaliť to, čo často nechceme vidieť.
„Dejiny sú naplnené príkladmi o vernosti psov viac ako o vernosti priateľov.“