Jennifer Saintová sa po úspechu Ariadne, Elektry a Atalanty vracia na Olymp. Tentoraz však nepozerá zospodu, z perspektívy opustenej ženy, kráľovej dcéry či lovkyne, ale z trónu. V románe Héra, ktoré slovenskému publiku opäť prináša vydavateľstvo Tatranv preklade Jany Pernišovej, sa pokúša prehovoriť hlasom najobávanejšej a zároveň najnepochopenejšej bohyne gréckej mytológie. Skúma, čo znamená byť kráľovnou bohov, manželkou muža, ktorý ovláda nebo aj zem, no nie vlastnú vernosť.
V Ariadne (2021) sa autorka venovala odvahe a zrade. Bol to príbeh o žene, ktorá pomohla Theseovi zabiť Minotaura a zaplatila za to osamelosťou. Elektra (2022) priniesla temný rodinný epos o pomste a lojalite. Atalanta (2023), jediná žena medzi Argonautmi, bola postavená na slobode, nezávislosti a túžbe po rovnocennosti.
V Hére sa Jennifer Saintová pustila do riskantného projektu: zobraziť hlavnú hrdinku tak, aby nebola len onou lepšou polovičkou vládnuceho božského páru. Sleduje jej cestu od Titanomachie, kde mladí bohovia zvrhli Titánov, vrátane ich otca Krona, cez vzostup Olympu, jej manželstvo, zrady a vnútorné zápasy až po otázku, čo znamená mať moc, keď aj nesmrteľní podliehajú ľudskej slabosti. Héra tu nie je zlostná bohyňa, ako ju poznáme z antických drám. Autorka ju zobrazuje ako bytosť so zmyslom pre spravodlivosť, s ranenou hrdosťou a úzkosťou z toho, že aj bohyňa môže byť v mužskom svete zredukovaná na ozdobu.
Porazení Titáni kľačia pre Diom s Hérou, Hádesom a Poseidonom po boku.
Niektorí čitatelia prirovnávajú Héru ku Kirké od Madeline Millerovej. Oba romány dávajú dôraz na ženský hlas, ktorý reflektuje svet mýtov z vlastnej perspektívy. Rozdiel je v tom, že Héra má moc od začiatku, a práve to z nej robí tragickú postavu. Jej cesta nie je o získavaní slobody, ale o pomalom uvedomovaní si, že sloboda v rámci moci neexistuje.
Zaujímavé je tiež, ako Saintová narába s udalosťami, ktoré kedysi Héru definovali. V starých mýtoch bola tá, ktorá sa mstí každej žene, s ktorou mal Zeus dieťa, a neraz aj samotným potomkom, z ktorých najznámejšie sú jej pokusy vytrestať Hérakla. Tu však tieto príbehy prebiehajú akoby mimochodom. Žiadny veľký spor o zlaté jablko sa nekoná a Trója je len akýsi antický Minecraft bohov. Dokonca aj Héraklove činy – zápasy s Hydrou, Chimérou či Nemejským levom, teda s potomkami Tyfóna, ktorý tu nie je synom matky zeme Gáie zostávajú v pozadí, len ako ozveny väčšieho celku.
Chiméra bola príšera s hlavou leva, kozy a chvostom hada
Celkovo kniha pôsobí ako prehľad gréckych mýtov, nie v zmysle slovníka. ale ako mozaika: kto s kým, kedy a občas aj prečo. Pre tých, čo sa s nimi dosiaľ nezoznámili prostredníctvom iných diel – napríklad v sérií kníh Stephena Frya, môže byť Héra veľmi užitočným čítaním.
Romány o antických božstvách, ktoré vychádzajú v ostatných rokoch, sa zvyknú označovať ako prerozprávanie. Čo má v podstate svoje racionálne jadro, lebo inak by boli len prepismi Homéra a spol. Práva vďaka tomu bohov nevidíme len ako všemocné bytosti, ktoré neraz od dobroty nevedia, čo majú robiť, ale aj ako osobnosti, ktoré síce vládnu svetu, ale nevládnu sebe.
A čo nás čaká v budúcnosti? Jennifer Saintová už oznámila, že 4. júna 2026 vyjde v Penguine/Viking jej ďalší antický román pod názvom This Immortal Heart. Čo znamená, že zrejme o rok neskôr dorazí ako (asi) Nesmrteľné srdce aj na Slovensko. Alebo aj nie 🙂 Mal by to byť príbeh bohyne lásky Afrodity a boha vojny Area, ktorí sa milujú a zraňujú navzájom. Ak bude mať hĺbku ako Héra, môže sa stať najlepšou knihou série.
Obor Tyfón bol netvor so stovkou dračích hláv a obrovskými krídlami, s ktorými vedel vyvolať aj zemetrasenia.
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.