O knihe multitalentovanej Lucie Lackovičovej Za horizontom udalostí: Temná mozaika kde sa prepletá vedecko mystický príbeh o hľadaní tajomnej Mesačnej jaskyne, o Majstrovi Pavlovi z Levoče s materinskej láskou, ktorá nepozná hranice, ste sa už mohli dočítať na Sieťovke v článku knižného publicistu Milana Buna. Rozhodli sme sa vyspovedať ju viac. Pre Sieťovku neprezradila len aké boli jej čitateľské začiatky a práca na najnovšom románe, ale po prvý raz zverejnila informácie o príprave nového knižného festivalu, ktorý by mal po zániku Bibliotéky byť priestorom, kde sa budú dobre cítiť všetci, ktorí majú blízko ku knihám, či už pracovne alebo čitateľsky.
V radách pre ľudí, ktorí chcú písať, sa vždy vyskytuje v nejakej forme, že písaniu musí predchádzať veľa načítaného. Každému, kto si prečíta Za horizontom udalostí, musí byť jasné, že v tvojom prípade toho muselo byť odjakživa, nielen v rámci prípravy, obrovské množstvo. Skúsme sa preto vrátiť úplne na začiatok. Čítali ti rodičia knihy alebo rozprávali príbehy pred spaním?
Čítali veru. Čítali. Aby som to upresnila, čítala mi mama a čítala veľa a neúnavne, až dokým jej neklipkali oči. Ale v drvivej väčšine som zaspala skôr, než k tomu došlo a potom mi na druhý deň musela rozprávať, kde sme skončili a ako to vlastne bolo. Čítala mi všeličo a aj vtedy, keď už som si čítala sama. Spomínam si na verneovky, ale aj na rôzne rozprávkové či dobrodružné klasiky, ako boli napríklad knihy Jacka Londona.
Ktorú knihu považuješ za prvú z detstva?
Viem, že niektorí ľudia majú niektorú konkrétnu v mysli ako prvú a zamilovanú – častokrát sa spomína napríklad Môj macík, ale ja si nespomínam, ktorá bola Tá prvá a ani ktorú som si ako prvú obľúbila. Naša rodina bola čitateľská a knižné príbehy sa striedali pomerne rýchlo a často. Vlastne, asi by som nevedela odpovedať ani na otázku, ktorá kniha bola Elina prvá. Ale Ela možno bude mať raz takú, ktorú bude považovať za prvú…
Ja som po klasických slovenských rozprávkach presedlal na antickú mytológiu. Získali si aj teba nejaké rozprávkovo mystické sféry?
Pravdaže! V čase môjho detstva vychádzali knižné série s mýtmi z rôznych kútov sveta, ktoré boli na tú dobu nevídane ilustrované. Vyvolávali také zvláštne chvenie v bruchu, zamestnali mozog a možno aj vďaka nim sa mi predstavivosť začala uberať rôznymi fantastikou nabitými smermi…
Tvojim knižným debutom bol osobný príbeh slovenskej „Marťanky“. Aký to bol pocit držať v ruke alebo vidieť na pultoch knihu so svojím menom?
Stále mi pripadá zvláštne vidieť svoje knihy medzi dielami iných autorov. Najmä, ak je v kolektíve bestsellerov. Vnímam to skôr teraz, keďže ostatný román nie je spoluprácou s nikým iným a na knihe je teda len moje meno. A aký to je pocit? Celkom fajn 😊
Od vydania Ženy z Marsu si už absolvovala mnoho rozhovorov, od genézy jej vzniku až po prijatie čitateľmi. Je niečo, čo ešte ostalo nevypovedané? A prečo si dospela k rozhodnutiu, že už niečo podobné v budúcnosti nenapíšeš?
Myslím si, že o tejto knihe, o jej vzniku a o všetkom okolo nej som porozprávala všetko možné aj nemožné a túto tému som si už dávnejšie vnútorne sama uzavrela. Som rada, že pre Michaelu je aj po rokoch kniha hodnotná a pomáha jej pri realizovaní ďalších projektov. Pre mňa bol tento typ spolupráce zaujímavý, vnímam ho ako neprenosnú skúsenosť, ktorú si človek musí zažiť, aby ju pochopil. Zároveň som ho vnímala ako zväzujúci, zaväzujúci a vzhľadom na fakt, že sme pracovali kontinuálne niekoľko mesiacov na diaľku každý deň, vrátane víkendov v noci a písala som od ôsmej – deviatej, do polnoci alebo do jednej, aj za veľmi vyčerpávajúci. Vekom som dospela k rozhodnutiu, že za určité hranice už v živote zájdem len kvôli svojej dcére 🙂 Michaela Musilová tak s najväčšou pravdepodobnosťou bude mať exkluzivitu a zostane jediná s biografiou od Lackovičovej 😀 Nejakú inú kreatívnu spoluprácu s vydavateľstvom Artis Omnis však do budúcna určite nevylučujem. Patrila k tým ľudsky aj profesionálne napríjemnejším, aké mám za sebou.
Časť tvojho profesného života je spojená s literárnou súťažou poviedok na tému fantastika. Ja som bol porotcom vtedy ešte Ceny Fantázie v roku 2008, keď vyhrala Lívia Hlaváčková a prehral Jozef Karika. O skúsenosti som napísal na blogu SME článok Keď Fantázia býva často bez fantázie, kde som viac menej smútil nad nepripravenosťou autorov – málo načítaného, kopírovanie vtedy letiacich seriálov, nadužívanie vulgarizmov. S čím si sa ty najviac trápila a naopak tešila ako porotkyňa?
V rôznych žánrových literárnych súťažiach porotcujem už azda aj pätnásť rokov. Kvalitatívne sa texty zlepšújú. Spočiatku som sa stretávala s dielami, ktoré skôr pôsobili dojmom potreby odbornej pomoci. O literárnosti nebolo častokrát ani reči. Decká, aj vekovo starší autori sa časom akoby vycválali. Vyslovene „nepríčetných“ textov je už minimum. Nedávno som ukončila hodnotenie v ostatnom ročníku Ceny Gustáva Reussa a úroveň sa mi zdala celkom fajn. Bolo tam zopár textov, ktoré ma dostali, ale pravdou je, že žiaden nepredčil to najlepšie z najlepšieho z predošlých ročníkov, ak tam počítam aj iné literárne súťaže.
K hodnoteniu textov po rokoch pristupujem s väčšou pokorou. Dávam si väčší pozor na to, aby som nikoho nezranila a aj keď je každé hodnotenie tohto druhu subjektívne, snažím sa riadiť sa čo najviac objektívnymi kritériami. Aj keď v konečnom dôsledku sa do toho vždy podvedome vnoria moje subjektívne žánrové a príbehové preferencie. Neviem, či sa niekto dokáže odosobniť natoľko, aby do hodnotenia nevložil ani kúsoček samého seba. Možno nielen autori, ale aj porotcovia raz budú superobjektívni, pretože budú AI. A AI bude hodnotiť samú seba…
Ak by niekto Za horizontom udalostí prirovnal k Da Vinciho kódu, budeš protestovať?
Nebudem 😀
Podľa vlastných skúseností viem, že výber mien postáv v románe nie je jednoduchá záležitosť. Mňa najviac zaujala okrem Doroty Tenebrisovej aj Svetlana Stròżowska. Podľa čoho si si vybrala práve tieto mená? (Cez Google som našiel, že na Stróżowskej ulici v Gorliciach je najviac vianočne osvetlený dom.)
Uau, tak to vieš viac než ja Stròžowsku som ladila dlhšie, chcela som, aby meno znelo jednoznačne poľsky, ale hlbší zámer v tom nebol. Vyskúšala som ich zopár, toto mi fungovalo najlepšie. Tenebrisová znamená po latinsky temná. Počas hodnotenia poviedok v tohtoročnej CGR som natrafila na niekoľko textov, v ktorých bolo použité toto meno, takže až taká originálna som v tom zjavne nebola, a keby som mala možnosť texty čítať skôr, vyhla by som sa mu. Ale krstné mená použité v príbehu majú konkrétny význam a sú spojené predovšetkým s deťmi majstra Pavla z Levoče. Postava Jozefa je inšpirovaná Jožom Vajdom, v tej role som ho videla, a preto je Jozef Jozefom. Cielene sa snažím vyhnúť sa menám ľudí, s ktorými sa mi viaže nejaká negatívna konotácia. Respektíve, do budúcna ich možno dosadím do nejakých záporných postáv a ich písanie si možno potom vychutnám o to viac. Ktovie. Možno to nabudúce skúsim a uvidím, ako to bude fungovať. Zopár tipov by som mala, ale toľko záporných postáv v ďalšej knihe ani neplánujem 😀
V románe sa vyskytuje scéna s blízkou bytosťou, ktorá je zmrazená v špeciálnom zariadení, čo mi tak trochu pripomenulo Tajomný hrad v Karpatoch. Bude mať jej osud pokračovanie?
Je to hýbateľ zámeru hlavného záporného hrdinu knihy, nechcela by som, aby zostala len v úrovni neukončeného a použitého princípu deux ex machina, preto by pokračovanie mať mohla… Ale sama sa nechám prekvapiť, kam sa mi vyvinie finálna verzia príbehu. Pretože pred tou konečnou bude určite ešte množstvo parciálnych…
Kedy si čítala po prvý raz Ráno kúzelníkov a aké spomienky máš na to?
Ako dvadsiatnička a spomínam si, že sa mi to zdalo istým spôsobom magické, ale zároveň v tej dobe aj trochu čudné. Pocitovo podobné ako v detstve v spomínaných mýtoch a legendách. Zarylo sa mi to kamsi do mysle a následne som sa k Bergierovi priebežne vracala.
V Ráne kúzelníkov sa vyskytuje aj geniálna Clarkova poviedka Deväť miliárd božích mien, rovnako sa tam spomína Ray Bradbury, ktorého viac ako Marťanská kronika preslávilo 451 stupňov Fahrenheita. Aký typ sci-fi je ti bližší. Táto klasika alebo niečo zo súčasnej tvorby?
Aktuálne znovuobjavujem klasiku. Napríklad Les od Strugatských (viem, že po slovensky by to malo byť od Strugackovcov, ale to odmietam rešpektovať). Klasiky sú vynikajúce aj literárne, používajú iný jazyk, vnímam v nich odlišný rytmus textu a považujem to za osviežujúce. Niekedy vyznievajú z nášho aktuálneho pohľadu z budúcnosti naivne, ale častokrát aj nadčasovo. Z novších diel, paradoxne, najradšej siaham po nových vydaniach klasiky. Rada si aj pozriem dobrú filmovú fantastiku. Pomerne často sa vraciam k Love, Death and Robots a k Black Mirror, ale sú desiatky žánrových titulov, ktoré ma stále bavia.
Najčastejšie však siaham po odborných a nebeletristických tituloch. Nedávno mi do zbierky pribudli Rovelliho Biele diery, ale napríklad aj Mágia v teórii a praxi od Aleistera Crowleyho či Mágia, čary a veštby od Kataríny Nádaskej a Soni Michalákovej. Podobne ako klasické žánrové diela ich považujem za súčasť študijných materiálov pri vývoji nového príbehu.
V rozhovore pre Magazín o knihách konštatuješ, že pred písaním Za horizontom udalostí si vedela len, že sakrálne umenie a gotika existuje. Po rokoch jej štúdia sa to nepochybne zmenilo.
Po štúdiu klasických diel spomínaných majstrov a informácií z ich života ma sakrálne umenie danej epochy vtiahlo a v súčasnosti naň nazerám inou optikou. Všímam si odlišné veci, detaily a odkedy som sa tejto téme intenzívnejšie venovala, odvtedy ma aj viac baví. Ale vždy sa zvyknem ponoriť do námetov, s ktorými práve pracujem. A po historicko-umeleckých reáliách to je tentokrát teoretická fyzika a zároveň slovanská mytológia. Ale o tých som aj doteraz určite vedela viac, než o neskorogotickom umení na území dnešného Slovenska predtým, než som začala pracovať na románe Za horizontom udalostí Temná mozaika.
Po štúdiu klasických diel spomínaných majstrov a informácií z ich života, ma sakrálne umenie danej epochy vtiahlo a v súčasnosti naň nazerám inou optikou. Všímam si odlišné veci, detaily a odkedy som sa tejto téme intenzívnejšie venovala, odvtedy ma aj viac baví.
Aký máš vzťah okrem majstra Pavla z Levoče napríklad k norimberskému rodákovi Dürerovi?
Dürerovo dielo som prvýkrát začala vnímať vo viedenskej galérii Albertina. Ako prvé ma fascinovali chĺpky na jeho zajacovi. A potom jeho štúdia ruky. A autoportrét. A potom detaily krajiny v pozadí. Utkvelo mi to kdesi hlboko v mysli a keď som v príbehu začala popri línii o Mesačnej jaskyni s líniou o majstrovi Pavlovi, náhle mi napadlo – boli súčasníci. Čo ak sa poznali? Čo ak tá pretiahnutá oválna tvár typická pre majstra Pavla súvisí s tvarmi, ktoré preferoval Dürer? Veď o Pavlovi kvôli požiaru levočského archívu vlastne nič nevieme… A tak som začala bádať intenzívnejšie a zistila som, že áno, skutočne sa s najväčšou pravdepodobnosťou nie len poznali, ale majster Pavol absolvoval remeselnú vandrovku práve v jeho norimbergskej dielni. Dürer je prezývaný Leonardo severu a bol súčasníkom Leonarda da Vinci. Mnohé prepojenia, na ktoré som narážala pri výskume, ma fascinovali. To je celkom dobrý základ, na ktorom autor dokáže vybudovať príbeh, a ten sa mi pred očami tvoril vlastne skoro sám. Ale vždy sa zvyknem ponoriť do námetov, s ktorými práve pracujem. A po historicko-umeleckých reáliách to je tentokrát teoretická fyzika a zároveň slovanská mytológia.
Podľa Bergierovej knihy boli náklady nacistickej organizácie Ahnenerbe, ktorá mala za cieľ „vedecky“ podložiť nadradenosť Árijcov, porovnateľné s vývojom atómovej bomby. V románe ju reprezentuje potomok nacistu, ktorý nehovorí nemecky, ale naopak nie úplne správnou češtinou. Čo ťa inšpirovalo k tejto voľbe?
Fíha… to som netušila. Vidíš. A napriek tomu ich ten Indiana Jones vždy vypiekol 😛
Wirth po nemecky, samozrejme, hovorí, len nie v tomto príbehu 😀 Potrebovala som pri ňom vyriešiť dilemu, ako vymyslieť postavu, ktorú netreba prekladať, respektíve, ktorej budú ústrední hrdinovia – Slováci – bez problémov rozumieť. Jeho čeština nie je dokonalá, naučil sa ju kvôli manželke, ktorú vrúcne miloval a za ktorú bol ochotný prekročiť vlastný horizont udalostí – tam sme aj s jazykovou redaktorkou a zároveň aj so skutočnou editorkou tohto diela Ivanou Zacharovou rozmýšľali, ako by to vyznelo pri preklade knihy do češtiny. Dospeli sme k názoru, že práve nedokonalá Wirthova čeština s chybami je tým, čo ho bude jazykovo odlišovať od ostatných postáv. Mimochodom, Ivana bola viac než nápomocná pri prácach na knihe. Upozornila ma na viaceré veci, ktoré by dobrej a možno ani zlej editorke určite nemali uniknúť a som veľmi rada, že som mala možnosť spolupracovať s ňou. Veľmi rada si to znova zopakujem.
Máš už premyslené ako sa bude vyvíjať prípadné pokračovanie? Bude v nej viac mystiky či fantastiky?
Budem rada, ak sa mi podarí vystavať ju na vede, astronómii, teoretickej fyzike, matematike, ktorú viac tuším, než jej skutočne rozumiem, v kombinácii s lokálnou mystikou, mágiou a čarami. Už teraz mi je jasné, že pri tvorbe budem potrebovať konzultácie s odborníkmi z viacerých vedeckých odborov.
Práve dnes som v kníhkupectve Ele ukazovala: „pozri, tu je ezoterika, na druhej strane veda a uprostred je fantastika.“ Približne tak nejako si momentálne predstavujem vznik pokračovania prvej knihy zo série Za horizontom udalostí. Ale ono to napokon môže by celé aj úplne inak 😊
A na záver tu máme sľubované VIETE PRVÍ. Aký by mal byť nový knižný festival, na príprave ktorého sa aktívne podieľaš?
Mrzelo ma, kam dospela zložitá situácia súvisiaca s najväčším slovenským knižným veľtrhom, ktorým bola Bibliotéka. Dlhodobo som na jej príprave spolupracovala v rámci programovej časti a vnímala som potrebu takéhoto podujatia, ktoré by mohlo byť protiváhou ku knižným veľtrhom v susedných štátoch. Keďže Bibliotéka ako knižný festival zanikla, oslovila som s možnosťou jeho prípravy skúseného producenta a realizátora umeleckých eventov Mateja Drličku, ktorý má okrem hudby a divadla aj intenzívny vzťah ku knihám. Matej už približne pred troma rokmi pracoval na realizácii letného mestského knižného veľtrhu a aj keď toto podujatie je od toho, ktorému sa venoval pred rokmi odlišné, som rada, že ho zaujalo. Spojili sme sily a spoločne intenzívne pracujeme na vzniku nového zimného knižného festivalu. Našou víziou je vytvoriť knižný festivalový lovebrand, v ktorom sa budú dobre cítiť všetci zainteresovaní – nielen organizátori, ale aj vystavovatelia, účinkujúci, návštevníci, ktorý vytvorí priestor pre prezentáciu domácej literárnej tvorby, podporí vzťah detí a mladých ľudí ku knihám a pomôže priviesť na Slovensko známe mená svetovej literatúry. Budeme sa veľmi usilovať o to, aby sa nám to spoločnými silami podarilo, aj keď už teraz je jasné, že to vzhľadom na celospoločenskú a ekonomickú situáciu vôbec nebude jednoduché.
| Lucia Lackovičová – Literárna publicistka, milovníčka literárnej a filmovej fantastiky recenzuje najmä žánrové knihy a spovedá autorov na autorskej strane v Magazíne o knihách. Moderuje predovšetkým literárne a vedecké podujatia. Napísala knihu Žena z Marsu (Artis Omnis, 2020), Výdych, nádych (Lindeni, 2022), je autorkou poviedok publikovaných vo viacerých zborníkoch a časopisoch (Dobré to je, Zombieslava, Samočistič, Signály, Mimo rytmu, Rybička, Už sa to nebude opakovať a ďalšie), zostavila a editorsky upravila viacero antológií poviedok, okrem iného knihu Slovensko Komické (2021) či Prešporské legendy ožívajú (2022), v ktorej autori súčasným spôsobom spracovali povesti Márie Ďuríčkovej. Spoluorganizovala literárne súťaže Martinus Cena Fantázie a Fantasy Award (2013-2019). Jej vesmírom je dcéra Ela. |
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.