Čitateľský vkus je odjakživa veľmi rozmanitý. Napriek tomu sa občas objavia knihy, ktoré ako keby čítali alebo o nich minimálne rozprávali všetci. Medzi také patrí aj román Parfum, ktorý vyšiel slovensky po prvý raz v roku 1987 v Tatrane v rámci edície LUK – Knižnica modernej svetovej prózy v náklade 50 000 výtlačkov.
Svoje dielo nikdy nevysvetľoval
Patrick Süskind sa narodil v roku 1949 v bavorskom Ambachu pri Starnberskom jazere v rodine novinára a učiteľky. Študoval, ale nedokončil dejiny v Mníchove a Aix-en-Provence. V roku 1980 debutoval jednoaktovkou Kontrabas, ktorá sa o osem rokov neskôr dostala aj na slovenské javisko. Monológ podpriemerného kontrabasistu, ktorý bilancuje svoj život, sa v podaní Martina Hubu v réžii Martina Porubjaka za dramaturgie Milana Lasicu zaradil medzi zlatú kolekciu domáceho divadla.
V roku 1984 napísal Süskind vydavateľovi Danielovi Keelovi:„Minulý týždeň som dokončil rukopis, ktorý by som vám rád poslal. Je to príbeh parfuméra, volá sa ‚Parfum‘, odohráva sa v polovici 18. storočia vo Francúzsku a má 280 strán. Je to dosť vzrušujúce a desivé. A dosť nechutné. Ak si to ešte chcete prečítať, dajte mi vedieť.“ Román, ktorý vydal švajčiarsky Diogenes s výrezom barokovej maľby Jupiter a Antiopé na obálke, dosiahol celkovo náklad vyše 20 miliónov výtlačkov, z toho 5,5 milióna len v nemčine a bol preložený do päťdesiatich jazykov.
Od nemeckého spisovateľa sa očakáva, že je v kontakte s čitateľmi, chodí na besedy, dáva rozhovory médiam. Nič z toho Süskind nerobil. Naopak, dôsledne odmietal literárny establišment a neprijal niekoľko ocenení vrátane francúzskej ceny za najlepší debut. Nemal potrebu komentovať svoje dielo v minulosti a nerobí to ani dnes. Keď jeho priateľ uverejnil fotografie, ktoré neautorizoval, zažaloval ho. Údajne existuje len päť jeho podobizní.
Román plný zvrátenosti a vône
Nehovorte to dnes nahlas, ale Parfum je jeden z najzvrátenejších románov, aký na Slovensku vyšiel. Hlavným hrdinom je Jean-Baptiste Grenouille narodený na parížskom rybnom trhu v roku 1783, údajne jedna z najgeniálnejších a najohavnejších postáv svojej doby. Upadol však do zabudnutia, lebo sa zameral na oblasť, ktorá nenechá v dejinách stopu, na prchavú ríšu vôní. Vyvrheľ, odvrhnutý matkou a spoločnosťou, obdarený mimoriadnymi čuchovými schopnosťami, ale bez vône vlastného tela, spácha na svojej ceste životom niekoľko vrážd, aby z čuchovej esencie panien vytvoril dokonalý parfum, pretože len tak môže nájsť svoju vlastnú prirodzenosť a lásku, ktorú nikdy nezažil.
Kritika radí Parfum do literárneho postmodernizmu, ktorého znakom je, že nespracováva len zápletky a myšlienky iných diel, ale mieša žánre ako aj autobiografické príbehy s fiktívnymi. Kým klasický moderný román využíva neutrálneho rozprávača, Süskind sa prihovára k čitateľovi konca 20. storočia hneď na začiatku s opisom doby, v ktorej by v konečnom dôsledku nechcel zrejme žiadny súčasník žiť a hoci ho fascinuje.
„Za čias, o ktorých tu rozprávame, vládol v mestách zápach, aký si my moderní ľudia sotva vieme predstaviť. Ulice smrdeli smetím, zadné dvory smrdeli močom, schodiská smrdeli hnijúcim drevom, potkaním trusom, kuchyne pokazeným kelom a baraním lojom; izby, nikdy nevetrané, smrdeli stuchnutým prachom, spálne mastnými plachtami, prevlhnutými perinami a štipľavo sladkastým pachom nočníkov. Ľudia smrdeli potom a nevypratým šatstvom; z úst im bolo cítiť smrad zhnitých zubov, zo žalúdkov im razilo cibuľou a telá, ak už neboli mladé, smrdeli starým syrom, kyslým mliekom a nádorovými ochoreniami. Smrdeli rieky, smrdeli námestia, smrdeli kostoly, smrad sa šíril spod mostov i palácov.“
Opojivá zmes hrôzy, zločinu a romantiky
V románe je scéna, keď Grenouille chce presvedčiť slávneho parížskeho parfuméra Baldiniho, aby ho zobral do svojich služieb a pred ním vyrobí nielen kópiu momentálne najúspešnejšieho parfumu od konkurencie, ale ho aj vylepší. Presne tak postupuje Süskind, keď si berie to najlepšie z historických, životopisných, kriminalnych ale aj hororových diel. Príkladom toho je pasáž zo začiatku knihy, keď dojka vráti nemluvňa, zachránené na páchnucom trhu, kňazovi s tým, že ten malý netvor vôbec nevonia. Dotyčný tomu nechce veriť, ale keď sa s ním vráti domov, hneď zistí desivú pravdu.
„Dieťa bez vlastného pachu ho nehanebne oňuchávalo. Vetrilo ho. Znenazdania si pripadal smradľavý, zazdalo sa mu, že smrdí potom a octom, kyslou kapustou a nevypratým šatstvom. Pripadal si nahý a mrzký akoby naňho gánil niekto, kto nie je ochotný vydať sám seba napospas. Ako by sa prečuchával pokožkou do jeho najvnútonejšieho vnútra.“
Süskind nielenže vymyslel príbeh, ktorý udrží vašu pozornosť do konca, ale na mnohých miestach ukázal, ako virtuózne ovláda rodný jazyk. Keď sa Grenouille dostane k svojej prvej obeti, ktorú zavetrí doslova na kilometre, ponúka autor opis jej vône, pri ktorom aj tá najčervenšia knižnica bledne závisťou.
„Jej pot voňal tak sviežo ako morský vánok, tuk v jej vlasoch sladko ako orechový olej, jej pohlavie ako kytica vodných hyacintov, pokožka ako marhuľový kvet … a zo zlúčeniny všetkých týchto vôní vznikol parfum taký bohatý, taký harmonický, taký čarovný, že všetky vône, ktoré Grenouille doteraz zavoňal, všetky kompozície, aké si vo svojom vnútri z vôní vedel hravo poskladať, odrazu zanikli ako pustý nezmysel. Pri tejto vôni akoby státisíce vôní už nemalo vôbec nijakú hodnotu. Táto jedna vôňa tvorila vyšší princíp a podľa jej vzoru sa museli zaradiť ostatné vône. Predstavovala číru krásu.“
Na tomto mieste treba vyzdvihnúť aj úroveň prekladu Viery Juríčkovej, ktorá viac ako dôstojne sekunduje jazykovej košatosti originálu.
Parfum uspel aj na striebornom plátne
Záujem o sfilmovanie Parfumu prejavili také kalibre ako Martin Scorsese, Tim Burton či dokonca Miloš Forman. Spisovateľ, ktorý bol sám scénaristom niekoľkých veľmi úspešných domácich projektov, všetky ponuky odmietol, kým ho nezlomil producent Bernd Eichinger, ktorý mal na konte slávne Meno ruže. Ale ani on to nemal jednoduché, hoci sa roky poznali. Až po uistení, že podobne ako Umberto Eco nebude vtiahnutý do prác na filme, súhlasil. Režisérovi Tomovi Tykwerovi sa podarilo obsadiť herecké hviezdy Dustina Hoffmana a Alana Rickmana. Postavu Grenouilla zveril začínajúcemu Benovi Whishowovi, ktorý neskôr ako Q pomáhal Craigovmu Bondovi. Hoci tento typ príbehov nikdy nepatril k filmovým trhákom, tržby nakoniec prekonali dvojnásobok výrobných nákladov a v diváckych hodnoteniach dosahuje Parfum skóre okolo 75 percent.
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.