Misie a knihy Tamary Šimončíkovej Heribanovej

„Ja som písala pre deti, ale veľkú odozvu mám práve od dospelých, ktorí majú v sebe to dieťa a by si chceli prečítať niečo milé, povzbudivé, čo v sebe nesie dobro. Myslím si, že dnes je veľa ľudí frustrovaných a radi by zacítili lásku a teplo. Bola som prekvapená koľko dospelých sa vrátilo do detstva, keď videli veci ešte velikánske a tajomné.“  Takto okomentovala na sklonku roku 2012 Tamara, vtedy ešte len Heribanová, v rozhovore pre Sieťovku svoju knihu Misia Eva – prísne tajné.

Nielen missky chcú svetový mier a zachrániť svet. Najväčšími záchranármi sú deti, ktoré dokážu pod svoje opatrovateľské krídla zobrať všetko, čo je v ich okolí ohrozené. Ak ide o rodinu, ktorá je dnes čím ďalej tým viac v rozklade, tak neraz dokážu zabojovať najviac.  Presne ako druháčka Eva Šidlová Jej rodičia sa rozviedli a hoci sa prestali hádať, je jasné, že nič nevyriešili. A aby toho nebolo málo, tak sa otec, realitný maklér, chce od nich odsťahovať. Po ponížení v škole sa malá bojovníčka sa rozhodne, že ak to dospelí vzdali, tak ona rozhodne nie. Spolu so svojím kamarátom Jakubom sa rozhodne dať všetko do poriadku. V rámci tajnej misii, o ktorej dospeláci nesmú nič vedieť, sa vydajú na boj voči neblahému osudu, lebo dobro by malo víťaziť nielen v rozprávkach. A ako sa na dobrý príbeh patrí, musia hlavní hrdinovia prejsť viacerými skúškami a postaviť sa zoči-voči skutočnému zlu. Keďže sa autorka podľa vlastných slov v slabej chvíľke preriekla a sľúbila dcérke vtedajšej kolegyne pokračovanie, nasledovalo o dva roky pokračovanie Misia Eva v Thajsku.

Málokedy, ak vôbec, sa stáva, že úspešné knihy pri novom vydaní prejdú takou úpravou, ako je to v tomto prípade. Tá nenastala len v tom, že z Misie Eva sa stala Misia lásky a pôvodne sťaby rukou písaný text sa zmenil na tlačený. Prekopaná je takmer každá veta a neraz sú preč aj celé kapitoly. Preto mačka starých rodičov sa volá Remunda miesto Murky a napríklad počas jazdy autobusom už neznie pesnička o horárovi, ktorý sa chystá zastreliť srnku, ale rezká melódia, ktorá volá po pozornosti pri tanci. A aj dospeláci sú inakší. Otec Emil Šidlo už nemá pivné brucho a z dôležitej postavy majiteľa továrne na sladkosti Luisa Aubergina sa stal Lojzo Óberžín. Autorka si nepožičala z arabštiny pochádzajúce pomenovanie pre baklažán, ale rozhodla sa urobiť radosť slovenskému umelcovi, v tom čase žijúcom v Dánsku, ktorý si ho zvolil ako pseudonym.

Napokon porovnajte si v krátkej ukážke rozdiely medzi pôvodným a súčasným vydaním.

„Čo sa tak hlúpo pýtaš?“ Niekedy to dospelí vyslovia, ale to len preto, že nevedia odpovedať alebo sú leniví zamyslieť sa. A potom, niekedy sa pýtame nie v celkom vhodnom čase. Otázka „Prečo je hovno hnedé?“ je sama osebe mimoriadne zaujímavá. Doteraz na ňu, hoci som už dospelá, nepoznám odpoveď. Ak ju však položíte v plnej čakárni u zubára, bežný dospelák to môže považovať za nevhodné. Kedy je otázka namieste a kedy, naopak, nie? No, to je otázka! To musíte vycítiť samy. Tak ako by mali niektorí rodičia vycítiť, že detstvo je to najfarebnejšie, zároveň najcitlivejšie obdobie v živote. Ulica, na ktorej bývate, už nikdy nebude taká veľká, keď budete veľké aj vy. Ani zmrzlina nebude taká chutná, ako je teraz. No nevešajte hlavu, dospelosť totiž prináša iné veci, ktoré sú niekedy podobné vynikajúcej zmrzline!

Zmenil sa aj prebal kníh. Pôvodnú gumičku nahradila hodvábna záložka a vetvičky so srdciami na obálke nahradili hviezdičky, ktoré sú z fosforeskujúcej farby a v noci svietia o to silnejšie, o čo viac na ne cez deň pôsobilo svetlo. Staršia generácia si tak nabíjala napríklad reklamné predmety z Tatier.

Misie Eva ako aj súčasné Misie lásky nestoja len na písanom príbehu. Vo vyššie spomínanom rozhovore vypichla Tamara fakt, že na ich výnimočnosti má v neposlednom rade podiel aj Petra Hilbert, ktoré podľa nej odviedla jedinečnú prácu. Žiaľ reedície sa táto mimoriadne nadaná ilustrátorka už nedožila, nakoľko od marca 2017 už nie je medzi nami. Avšak v jej pozostalosti sa našlo ešte niekoľko nepublikovaných obrázkov, ktoré grafická dizajnerká Mária Rojko použila pri úprave súčasných kníh.

A nové vydania majú ešte jednu, neliterárnu špecialitu – guatemalské ochranné bábiky. Ich pridanie sa odvíja tiež od Petry Hilbert, ktorá mesiac pred odchodom z tohto sveta darovala Tamarinej dcére Emilke bábiku s tým, že táto ju bude chrániť, keď už tu ona nebude. Neskôr v Portugalsku natrafili na bábiky nazývané munecas quitapenas s podobnou „funkciou, ktoré v Guatemale vyrábajú ručne ženy už celé generácie. Tamara o tom v rozhovore s Milanom Bunom povedala: „Keď máte nejaké horšie sny alebo máte starosti, prípadne si niečo veľmi prajete a chcete to poslať do vesmíru, tak zoberiete si tú bábiku a pošepkáte jej, čo vás trápi. Alebo čo by ste chceli, aby sa udialo a dáte si ju pod vankúš. A potom ráno keď sa zobudíte, tak s ľahšou dušou. Ak ste mali trápenia, tie sú preč. Alebo keď ste si niečo želali, tak vám to príde do života.“

Videá o Tamariných knihách