Začiatky sú vždy mimoriadne. Prvé slovo, prvý krok, prvé zaľúbenie, prvý bozk, prvá práca, prvé dieťa – tieto a stovky ďalších udalostí si zvykneme pamätať celý život. Pre ľudí, ktorí píšu knihy, je nezabudnuteľným zážitkom vydanie prvej knihy. Otvárame na Sieťovke novú anketu, v rámci ktorej vám spisovateľky a spisovatelia odhalia zákulisie svojich debutov.
Dnes predstavujeme knihu Predavačky bublín, ktorou v roku 2010 debutovala Tamara Šimončíková Heribanová.
Aký bol príbeh vášho debutu od prvého nápadu až po samotné vydanie?
Zlom v mojom živote nastal, keď som sa ako štrnásťročná presťahovala do Viedne a začala navštevovať gymnázium zamerané na jazyky a výtvarné umenie. Bývala som bez rodičov a každý týždeň som si z knižnice nosila dve či tri knihy, ktoré som postupne prečítala. Bola som introvert, užívajúci si samotu, ktorú mi stovky príbehov spríjemňovali.
Nerada som rozprávala po nemecky. Nemala som rada zvuk toho jazyka, keď vychádzal z mojich úst. O čosi lepšie som znášala, keď vychádzal z úst ľudí naokolo. V písanej podobe som však nemčinu milovala. A možno nešlo o nemčinu. Možno šlo o knihu ako takú, ktorá nám ponúka obrovskú slobodu. Pozve nás dnu, vtiahne nás, ako len jej tvorca vládal, a my ju môžeme kedykoľvek opustiť, bez akýchkoľvek vysvetľovaní či ospravedlnení. Nič jej neostávame dlžní a nikdy sa nemusíme cítiť vinní, že sme to s ňou nedotiahli do finále. A ak je medzi nami veľa prienikov, môžeme v nej zostať tak dlho, ako chceme. Vracať sa k nej znovu a znovu… až jej hlas akoby bol našim.
Blízkosť čitateľa a autorky či autora býva niekedy taká intenzívna, že na čas dokáže naplniť človeka viac ako mnohé vzťahy našej každodennosti. A ja mám blízkosť veľmi rada. Ak sa vydarí, ak je nezištná a rodí sa z odovzdávania, môže byť jedným z najväčších darov, aké v živote dostaneme.
Keď píšem ja, píšem, lebo musím. Sú obdobia, keď píšem do šuplíka. Mám tých šuplíkov mnoho.
Mojím triednym učiteľom na gymnáziu bol Gerhard Haiderer – germanista, zanietený milovník literatúry, hôr a Prahy. Bol to človek, ktorý vo mňa veril v období, keď som sa intenzívne a navonok mlčky hľadala. Pamätám si na moment, keď sme boli so školou na pobyte v Mauthausene. Po celodennej prehliadke bývalého koncentračného tábora a niekoľkohodinovej projekcii archívnych dobových dokumentov sme dostali možnosť napísať poviedku. Spolužiačky si rýchlo odbavili povinnosť, no ja som ostala v jedálni dlho. Písala som a písala. Poviedku učiteľ poslal do literárnej súťaže a neskôr bola publikovaná v antológii Jugendliche schreiben gegen das Vergessen. Knihu sme uviedli v rakúskom parlamente za účasti prezidenta Heinza Fischera, ktorý mi podal ruku, objal ma, zagratuloval. Vtedy, ako sedemnásťročná, som prvýkrát pocítila, že jazyk, ktorý ma dovtedy jemne desil a dusil, ktorý som zároveň milovala, môže byť láskavým prostriedkom sebavyjadrenia. Niekedy vtedy som pochopila silu slova.
Neskôr som študovala komunikačné vedy a publicistiku a počas programu Erasmus som sa dostala do holandského Utrechtu. Tam som študovala na komornej katedre germanistiky literárnu vedu a kulturológiu, objavila komediálny román a ešte intenzívnejšie sa zamilovala do diela Ericha Kästnera. Práve počas bicyklovania popri utrechtských kanáloch vo mne začala vznikať moja prvá kniha. V skutočnosti som ju najprv napísala v hlave. Samotné písanie za počítačom bolo už len akýmsi zapisovaním toho, čo bolo dávno hotové vo vnútri.
Takto vznikali všetky moje knihy. Najskôr som ich nosila v sebe. Dokonca aj prvá detská kniha sa mi raz celá prisnila. Ráno som sa zobudila a zapísala som si, o čom bude každá jedna kapitola. Tak vznikli Predavačky bublín, ktoré vyšli v roku 2010 formou self-publishingu. Znamenalo to, že som bola pri všetkom – od redakcie, cez obálku a zalomenie až po distribúciu. Bolo to neuveriteľne slobodné. Táto kniha bola úprimnou výpoveďou človeka, ktorý v tom čase písal najlepšie, ako vedel.
Líšila sa finálna podoba knihy od pôvodného zámeru?
Do určitej miery áno. Ale je to asi aj tým, že každý z nás má nejaký talent, svoj „sklenený strop“. Je to tak dobre. Je to fér. Niektorí autori a autorky nikdy nebudú mať schopnosť byť výnimočnými. Zároveň si myslím, že každý jeden, kto sa snaží úprimne odovzdať to, čo v sebe nesie, má svoju jedinečnosť. Do samotného textu sa príliš nezasahovalo. Skôr som sa postupne učila ja. Učím sa dodnes, ak sa dožijem deväťdesiatjeden rokov ako moja babička Marienka, verím, že budem stále na ceste učenia sa a snahy chápania sveta.
Literatúre som sa skutočne intenzívnejšie začala venovať počas rokov v Slovenskej akadémii vied v Ústave svetovej literatúry. Tam som pochopila, koľko toho ešte neviem. Čím viac človek vie, tým väčší rešpekt cíti voči tým, ktorí prišli pred ním. Voči múdrosti, talentu aj minulosti.
Som šťastná, keď môžem vidieť žiariť talent iných ľudí. Často nepresiakne jeho veľkosť k mnohým. Samozrejme, keby som Predavačky bublín písala dnes, napísala by som ich inak. Ale nemyslím si, že by boli úprimnejšie. Boli by len napísané človekom, ktorý odvtedy prežil ďalších šestnásť rokov života.
Čo vás počas procesu vydávania prekvapilo?
Debut má v sebe čosi veľmi rozochvievajúce. Človek vstupuje do sveta, ktorý dovtedy nepoznal, a myslím si, že je to cítiť aj v texte. Rada čítam debuty. Mnohé sú krásne civilné, miestami neprečesané a je v nich cítiť kopec entuziazmu, nech je akokoľvek zafarbený. Často býva v debutoch prítomná istá dávka naivity. Ja mám autentickú naivitu veľmi rada. Rovnako ako mám rada ľudové umenie, ktorému sa venujem už viac ako dvadsaťšesť rokov. Som celoživotný amatér. A myslím to v tom najkrajšom zmysle slova. Slovo amatér pochádza z latinčiny, zo slova amator – ten, kto miluje. V pôvodnom význame teda označuje človeka, ktorý niečo robí z lásky, z nadšenia a z vnútornej potreby, nie preto, aby niečo dokazoval.
Pamätám si, že na prezentáciu Predavačiek bublín som prišla oblečená doslova „v obálke knihy“. Môj kamarát, módny návrhár Lukáš Kimlička, mi z vytlačenej obálky vyrobil šaty. Dohodli sme sa, že ich vyrobí do desať eur. Podarilo sa.
Vo svojej podstate som skôr človek, ktorý si ctí nadovšetko slobodu, ale zároveň v sebe nesiem hlboký rešpekt k tomu, čo tu bolo pred nami. Milujem fakty. Obdivujem vedu. Vážim si tradície. Nie ich povrch, ale hlboké korene a príbehy, ktoré ich vytvorili.
Možno ma napokon najviac prekvapilo to, že si Predavačky bublín našli toľko čitateľov a čitateliek. Prvý náklad sa vypredal, nasledovali dotlače. Bola som za to vďačná, no predsa som po rokoch povedala, že by som bola rada, keby sa zvyšné kusy stiahli z distribúcie.
Akú najdôležitejšiu skúsenosť ste si odniesli do ďalšej tvorby?
Asi najviac pokoru. Dnes pristupujem k písaniu s oveľa väčšou opatrnosťou. Cítim obrovský rešpekt k ľuďom, ktorí píšu. Najmä k tým, ktorí píšu dobre. Uvedomila som si aj to, že písanie nikdy nebude jediná „stolička“, na ktorej budem sedieť. Aj keď neskôr prišli ďalšie knihy a ich prijatie bolo veľmi milé, úspech u mňa nikdy nebol výrazne spojený s literárnovednou reflexiou. Oveľa viac si pamätám stretnutia s čitateľmi, besedy, tých je dodnes veľa. Sú to chvíle, keď cítim, že moje knihy žijú.
V tomto období pracujem na mojej prvej picture book, text je už hotový, momentálne pracujem na posledných ilustráciách. Napojila som sa na seba spred dvadsať rokov, kedy som maturovala z výtvarného umenia, a snívala som o štúdiu dejín umenia. Niektoré sny sú dlhšie zaparkované, ale nikdy nie je neskoro zaradiť jednotku, alebo sa len rozhýbať.
Verím, že pri akejkoľvek tvorbe je dôležité mať aspoň jedného človeka, ktorý v nás verí. Nemusí sedieť vedľa nás. Niekedy stačí vedomie, že niekomu záleží na tom, aby sme svoju prácu dokončili. Aj to dokáže človeka niesť nad všetkým ostatným. Zaparkované sny nikam nezmiznú. Len trpezlivo čakajú, kým príde chvíľa, keď ich opäť budeme vedieť objať a prijať do svojich dní.
Autorský profil Tamary Šimončíkovej Heribanovej z knihy Misia Eva – Prísne tajné z roku 2012
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.