Príbeh môjho debutu – dnes Michaela Zamari

Začiatky sú vždy mimoriadne. Prvé slovo, prvý krok, prvé zaľúbenie, prvý bozk, prvá práca, prvé dieťa – tieto a stovky ďalších udalostí si zvykneme pamätať celý život. Pre ľudí, ktorí píšu knihy, je nezabudnuteľným zážitkom vydanie prvej knihy. Otvárame na Sieťovke novú anketu, v rámci ktorej vám spisovateľky a spisovatelia odhalia zákulisie svojich začiatkov.

Dnes predstavuje svoj debut Šéf môjho šéfa spisovateľka Michaela Zamari.

Aký bol príbeh vášho debutu od prvého nápadu až po samotné vydanie?

Jedným slovom – poučný. Veľmi poučný. Od prvého nápadu k dopísaniu rukopisu ubehlo niekoľko mesiacov, presný počet si nepamätám, ale od oslovenia vydavateľstiev až po dlhoočakávaný mail o vydaní ubehol rok. Vedela som, že to nebude vybavené zo dňa na deň a bola som pripravená na spletitú cestu, ale bolo to ešte… vyčerpávajúcejšie? Prvé odmietnutia patria k procesu, no ja som vychytala toľko odbočiek, že som ich pretavila do knihy. Svoje skúsenosti som požičala hlavnej hrdinky tretej knihy Posledný džentlmen. Všetko, čo viedlo k vydaniu prvej knihy, ma zároveň presvedčilo, že druhú knihu si už trúfnem vydať sama. Možno to znie arogantne, ale ja som bola sklamaná tým, čím som si musela prejsť. Nič neľutujem, nikomu nič nevyčítam, no odvtedy si veľmi dobre rozmyslím či a za akých podmienok dám niekomu práva na svoju tvorbu. Len tak na okraj, práva na svoju prvú knihu som si musela odkúpiť, hoci vydavateľstvo už po dvoch dotlačiach nechcelo robiť ďalšiu. No bola to najlepšia investícia, akú som spravila. Odvtedy som debut Šéf môjho šéfa dotlačila ešte dvakrát.

Líšila sa finálna podoba knihy od pôvodného zámeru?

Veruže áno. Asi o tretinu rozsahu. (smiech) V konečnom dôsledku však ďakujem za odborné usmernenie, lebo hoci to nebolo príjemné, bolo to rozumné. V prvej tretine knihy sa ešte neobjavil hlavný hrdina a som si istá, že to by mohlo mnohých čitateľov romantickej beletrie odradiť. Prečo to teda riskovať?

Čo vás počas procesu vydávania prekvapilo?

Všetko, čo som nakoniec dala do spomínanej knihy Posledný džentlmen a neskôr aj do knihy Zákulisie samovydávania. Najviac však asi to, že vydavateľ si neprečíta celú knihu, ale na základe prvého dojmu sa rozhodne, že je pridlhá a podobne. Teraz to už chápem, finančne je veľký rozdiel tlačiť knihu, ktorá má 300 strán a tlačiť knihu, ktorá má cez 500 strán. Bolo mi jasné, že vydavatelia nemajú čas kompletne čítať všetko, čo im pristane v mailových schránkach alebo v pošte, napriek tomu autorovi chýba, keď tam nie je to nadšenie, ktoré má on sám. (smiech) Azda najväčšmi ma ale pri prvej knihe prekvapilo, v akom stave išla do tlače a že som nedostala čas, aby som upozornila na záplavu chýb, ktoré mi mohli pokaziť debutový štart. Pri dotlači sa chyby opravili, no malo to zásadný vplyv na moje ďalšie rozhodnutia. Nechcem však iba haniť, v mnohom mi vydavateľstvo, ktoré sa ujalo môjho debutu pomohlo – ich predstava obálky zaujala trh, rovnako aj koniec knihy, ktorý mi navrhli zmeniť. Výhodou vydavateľstva je aj fanúšikovská základňa, ktorá si často kúpi všetky knihy z ich produkcie, čo určite prispelo k reklame, o ktorú som sa postarala ja sama. Zaplatili mi aj vystavenie v čase pred Vianocami. Vďaka tomuto všetkému sa debut Šéf môjho šéfa už mesiac po vydaní dočkal dotlače.

Akú najdôležitejšiu skúsenosť ste si odniesli do ďalšej tvorby?

Keď nadviažem na predošlú odpoveď – tak hlavne ponaučenie, že pre svoju knihu dokážem spraviť omnoho viac, keď budem mať práva vo vlastných rukách. Neplatí to celosvetovo na všetky trhy a všetky jazyky, ale pre slovenský trh určite. A odvtedy to vlastne aj robím. Som perfekcionistka, i keď roky praxe už moju premotivovanosť okresali. Nevydávam si knihy sama preto, lebo by ich nechcel nikto vydať, ako si poniektorí myslia, vydávam si ich sama preto, že im dokážem dať viac. Dozrieť na korektúru, zalomenie textu, rozhodovať o každej bodke (áno, ak sa nejaká chyba prepašuje do tlače, beriem zodpovednosť na seba, no už neexistuje, aby som bola vynechaná z procesu), prispôsobiť obálku trhu aj vlastnej vízii, vyhrať sa s grafikmi pri predsádkach, predeľoch nad kapitolami, oriezkou či darčekmi ku knihe. Netvrdím, že samovydávanie je najlepšia cesta pre každého a na vydavateľstvá som nezanevrela. Dnes už viem, že na trhu máme minimálne niekoľko veľmi kvalitných vydavateľstiev, s mnohými spolupracujem inými spôsobmi a zaniete čítam knihy z ich produkcie, zatiaľ to však nič nemení na mojej chabej štatistike pri mojich rukopisoch, že viackrát ma sklamali, než ohúrili, preto si dobre rozmyslím, s kým podpíšem autorskú zmluvu. A už ste podpisovali zmluvu sami so sebou? Je to super!