Príbeh môjho debutu – dnes Zuzana Bilavská

Aký bol príbeh vášho debutu od prvého nápadu až po samotné vydanie?

Keď mama priniesla domov prvý písací stroj (nespomeniem si na značku, ale pamätám si, že bol fakt veľký a ťažký), mala som asi trinásť a boli Vianoce. Ten obrovský stroj si aj dnes spájam s Vianocami, preto na ten deň tak ľahko nezabudnem. Práve na ňom som začala písať prvé príbehy. Nikomu som ich neukázala, lebo vtedy som sa za to, že píšem, hanbila. Dnes si myslím, že som sa možno bála, že by niekto odhalil moje najhlbšie myšlienky a na to som v tej dobe nebola pripravená.
Keď prišlo obdobie, kedy k nám začala prichádzať zahraničná literatúra a kníh pribúdalo, čoraz viac som inklinovala k romantike, lebo to mám v povahe. No skutočne ma ovplyvnila až po rokoch kniha od Jackie Collins, Šanca. Práve jej príbehy ma uchvátili. Mala dar vtiahnuť čitateľa do deja a vytvoriť svet, ktorý mi v tom čase pripadal vzdialený, exotický a nesmierne fascinujúci. A tak sa začalo postupne meniť a formovať aj moje písanie (stále na tom veľkom stroji).
Zlom prišiel až o veľa rokov neskôr. Bolo to v období, keď som sa v živote tak trochu hľadala, veľa vecí sa zmenilo, nabralo iný smer, ale moje písanie ma stále sprevádzalo. A popri tom všetkom akosi prirodzene vznikla moja prvá kniha Nenávidím, milujem. Samozrejme, už nie na stroji. 🙂
Potajomky, s malou dušičkou a bez veľkých očakávaní som ju zverejnila na webovom portáli 1000 kníh. Príbeh bol dostupný zdarma a mňa skôr zaujímalo, či príde nejaká spätná väzba od čitateľov.
Dodnes  verím, že práve vďaka rozhodnutiu prekonať svoj strach veci nabrali vlastný smer a dostavil sa pocit, že môj spisovateľský sen sa začína napĺňať. Na email mi prišla správa od Soničky Rebrovej z vydavateľstva Bestseller, ktorá ma oslovila s ponukou na vydanie môjho rukopisu Nenávidím, milujem. A práve vtedy som si uvedomila, že príbehy, ktoré nosím v hlave, môžu osloviť aj ďalších ľudí, a že sen stať sa autorkou kníh nemusí zostať len snom.

Líšila sa finálna podoba knihy od pôvodného zámeru?

Určite áno a bolo to pre mňa ako pre neskúsenú autorku veľké prekvapenie. Soňa naozaj urobila niekoľko veľkých úprav textu a ja som nenamietala, hoci ma to vo vnútri poriadne bolelo. Myslím si, že väčšina začínajúcich autorov má problém práve s editorskými zásahmi, pretože sú presvedčení, že keď do príbehu vložili svoje srdce, je dobrý. Niekedy to tak naozaj môže byť, ale myslím si, že je to skôr výnimka než pravidlo. Začiatočníci často lipnú na každom svojom slove a ich ego trpí pri škrtaní. Aj ja som tam bola. A práve schopnosť nechať veci plynúť bez toho, aby som do nich zasahovala, ma upokojovala. Soni som dôverovala, a keď som si príbeh v jeho finálnej podobe prečítala, bola som kľudná.

Čo vás počas procesu vydávania prekvapilo?

Vydanie debutovej knihy Nenávidím, milujem bolo pre mňa ako pre autora pocitovo niečo veľmi silné. Celé mesiace som pracovala s príbehom a postavami, premýšľala som za nich, žila viac v ich svete než v tom vlastnom.  A potom, keď prišlo na rad samotné vydávanie knihy, pripadala som si tak trochu ako Alenka v ríši divov. Tak nejako sa dotýkate svojho sna, máte ho takmer na dosah, ale ešte stále tam nie ste. Celý proces pokračuje a ja som bola len pozorovateľ. A žiak.
Ako debutová autorka som netušila, že si mám napísať vlastnú anotáciu. Prekvapenie číslo jedna. Vždy som si predstavovala, že práve to je úlohou vydavateľstva. Ako mám, preboha, vtesnať celú knihu do niekoľkých riadkov a zaujať čitateľa? Dnes je to pre mňa celkom úsmevné, ale vtedy som sa veru nesmiala. Brala som to veľmi vážne.
Ďalším prekvapením, už o niečo príjemnejším, bola spolupráca na obálke knihy. Nemala som jasnú predstavu o tom, ako by mala vyzerať, ale mohla som si vybrať z niekoľkých návrhov od grafičky. Toto bola tá príjemnejšia časť a naozaj som si ju užila, hoci som vždy žila v presvedčení, že autori do obálok a vizuálu knihy nezasahujú. A práve vtedy som mala pocit, že sa to naozaj deje. Že vydám svoju prvú knihu.
Menej príjemným prekvapením bol obsah licenčnej zmluvy, no a asi tým najpríjemnejším prekvapením pre mňa bolo to, ako dobre sa kniha predávala. Prichádzali prvé ohlasy a recenzie a ja som ich s pokorou čítala. Vtedy som si každú jednu brala osobne a slová čitateľov som hlboko prežívala. Dnes som už odolnejšia. 🙂

Akú najdôležitejšiu skúsenosť ste si odniesli do ďalšej tvorby?

Nadobúdanie skúseností je podľa mňa nikdy sa nekončiaci proces. Práve ochota učiť sa nám pomáha rásť, pretože premieňa každú kritiku na lekciu. Bez tejto pokory autor uviazne na mieste.
Zároveň vo mne narástol rešpekt k ostatným autorom. Debut (a nie len ten) je pre autora akýmsi okamihom, kedy sa emočne obnaží, odkryje svoje vnútro a svoju identitu istým spôsobom odovzdá čitateľom. Preto som prestala hodnotiť ich knihy. V tomto smere veľmi rada citujem Baričáka: „Za každým dielom sa skrýva láska, ktorá nepozná súťaženie, v akejkoľvek forme si ju predstavíte. Všetky recenzie a kritiky sveta sú len klam. Nik z nás totiž nemôže nazrieť do duše autora a pochopiť, prečo zahral práve na túto notu, prečo napísal tamtú knihu. Ak nám dnes niečo neladí, zajtra to už môže byť celkom inak.“