Začiatky sú vždy mimoriadne. Prvé slovo, prvý krok, prvé zaľúbenie, prvý bozk, prvá práca, prvé dieťa – tieto a stovky ďalších udalostí si zvykneme pamätať celý život. Pre ľudí, ktorí píšu knihy, je nezabudnuteľným zážitkom vydanie prvej knihy. Otvárame na Sieťovke novú anketu, v rámci ktorej vám spisovateľky a spisovatelia odhalia zákulisie svojich začiatkov.
Dnes predstavuje svoj debut Na úteku spisovateľka Michala Ries.
Aký bol príbeh vášho debutu o prvého nápadu až po samotné písanie?
Myšlienku na to, že raz budem spisovateľka, som si nosila v srdci vždy. Aj v časoch, keď som nemala dosť sebavedomia, aby som to vyslovila nahlas. Počas dospievania som začala anonymne publikovať básničky a poviedky na internete.
Pre autora je podľa mňa lepšie, keď sú jeho príbehy čítané a kritizované než keď ich nikto nečíta – a to je presne to, čo sa mi stalo – moje pokusy si nenašli čitateľa. Nakoniec som sa stiahla a písala si len sama pre seba. Milovala som svety a ľudí, ktoré som vytvorila, ale patrili len mne.
Zmena prišla okolo dvadsiatky – pracovala som a študovala naraz a písanie som na čas odložila. Všetky rukopisy však mám a hoci nikdy neuzrú svetlo sveta, rada sa k nim vraciam.
Situácia sa zmenila, keď sa mi narodil prvý syn. Bol kontaktné neodložiteľné
Môj manžel bol motorkár a v tom čase v motorkárskom klube, čo ma značne fascinovalo, takže som vytvorila romancu zo slovenského motorkárskeho prostredia. Písanie som si neskutočne užívala a písala som len pre seba. Až pri posledných kapitolách mi napadlo, že rukopis skúsim poslať do vydavateľstva. Mala som to šťastie, že mi na tom v tej chvíli nezáležalo – pôvodný zámer bol urobiť radosť sebe. Odoslanie rukopisu do vydavateľstva som vnímala už len ako bonus. Z vydavateľstva Slovenský spisovateľ mi odpísali za päť dní a pozvali ma na stretnutie – vďaka vtipnému sprievodnému mailu sa môjmu rukopisu venovali ihneď. Preto stále autorom odporúčam, aby si dali na sprievodných slovách extra záležať. A potom už všetko prevzalo do rúk vydavateľstvo a ja som prvýkrát vstúpila do knižné sveta ako autorka a nielen ako vášnivá čitateľka.
Líšila sa finálna podoba knihy od pôvodného zámeru?
Finálna podoba ten pôvodný zámer – zabaviť sa – ďaleko presiahla a určila ďalšie smerovanie môjho života.
Čo sa týka vydavateľského procesu – Áno a nie. Pri redakčných úpravách redaktor vymazal 20 000 slov (čo bola pätina celého textu) bez vymazania jedinej scény alebo jediného dialógu. Dodnes mi to pripadá zábavné.
Môj debut je dilógia a vydavateľ pôvodne chcel, aby som príbeh uzavrela v prvej časti, zmenila dej a dopísala niekoľko kapitol – je to istejšia cesta, pokiaľ ide o debut.
Celé vydanie bolo pre mňa v tom čase ako hra – jednoducho som ten návrh odmietla s tým, že si radšej pohľadám iného vydavateľa alebo ten príbeh zostane nevydaný.
V podstate som bola krásne naivná a čo sa autorského svetu týka, bola som čistý nepopísaný hárok papiera. Absolútne som netušila, ako to chodí a tak som sa riadila len vlastným srdcom.
Dnes som veľmi rada, že so mnou Slovenský spisovateľ do toho šiel aj tak a odvtedy sme to zopakovali už štrnásťkrát. Gabika Belopotocká, ktorá stála pri zrode Ikaru, o mne rada hovorí, že som tvrdohlavá. Ale ja si myslím, že je to povinná autorská výbava. 🙂
Čo vás počas procesu vydávania prekvapilo?
Prišlo mi to surreálne. V priebehu celého procesu som mala pocit, že sa to v skutočnosti nedeje. Stále som čakala, že sa niečo pokazí, zomriem, vydavateľstvo skrachuje, padne celý trh. Jednoducho niečo.
Najviac ma prekvapilo, že sa nič z toho nestalo.
Áno, jeden z dôvodov, prečo písem, je skutočnosť, že mi to pomáha vyrovnať sa s overthinkingom.
Och a prekvapilo ma, že ľudia na internete vytvárajú knižné komunity – to som úprimne netušila, odjakživa som čítala veľa, ale vždy len sama pre seba. Zistiť, že sa ľudia skrz knihy spájajú, to bol pre mňa veľký a úžasný objav.
Z praktickej stránky ma naozaj prekvapilo, že písanie kníh si vyžaduje veľa trpezlivosti. Od prvého napísaného slova až po okamih, kedy svoju knihu držíte v rukách, prejdú aj roky. Nie som trpezlivý človek. Asi preto ma vesmír s láskou navliekol do profesie, kde človek čaká ešte aj sám na seba.
Akú najdôležitejšiu skúsenosť ste si odniesli do ďalšej tvorby?
Asi by som to rozdelila na autorskú skúsenosť a osobnú.
Môj debut sa neuchytil tak, ako som si predstavovala. Za prvé mesiace sa predalo niečo cez 500 kusov a ja som bola príšerne sklamaná.
Vtedy som pochopila, že k rovnakému cieľu vedú rôzne cesty.
Niektorí autori prídu a okamžite vystrelia. Na prvý pohľad to znie ako niečo, čo chceme všetci, ale dnes to už nepovažujem za jedinú cestu k úspešnému písaniu.
Keď niečo buduješ, pokračuješ ďalej napriek neúspechom, slovo za slovom, príbeh za príbehom, besedu za besedou – každý úspech má oveľa sladšiu príchuť.
Možno ideš pomalšie, ale stále je tam niečo, k čomu môžeš vzhliadať, na čo sa tešiť. Nakoniec je to asi dokonalý spôsob, ako sa naučiť vychutnávať si celú cestu a nielen cieľ. A ideálny tréning pre netrpezlivých.
Tiež som si uvedomila, že písanie mi prináša zodpovednosť. Moje čitateľky vedia, že si nesiem svoje hlboké detské traumy, ktoré ovplyvňujú celú moju existenciu aj moju tvorbu. Každá odhodená šupka toho, čo nie som a toho, čo sa mi stalo, je ďalšia stránka pre moje čitateľky, kde im odovzdám kus seba – to krásne a dobré, čo vyrástlo na prekonanej bolesti.
To je to, čo mi dáva na písaní zmysel, aj to, čo dáva zmysel mojej minulosti.
Niekedy sa po ťažkých udalostiach pýtame prečo ja? Využívam písanie na to, aby som mohla namiesto toho povedať: Aha, čo som vďaka tomu dokázala.
Vždy som chcela pomáhať ľuďom, no netušila som, že to dokážem robiť aj takto.
Vnímam emocionálne prepojenie, ktoré s čitateľkami skrz knihy vytvárame. Je to veľký dar, môcť niekomu pomôcť skrz svoje príbehy, zmeniť mu pohľad na svet, dodať mu odvahu k nejakému kroku v živote, pomôcť mu s jeho bolesťou, ktorú potláčal.
Nakoniec som zistila, že dotlače a preklady a filmy sú len čerešničkou na torte. A torta sú ľudia, moje milované čitateľky.
| Michala Ries (1989) pochádza z Bánoviec nad Bebravou a žije spolu s manželom a dvomi deťmi na okraji kopaníc, v malej obci pod Čachtickým hradom. Vyštudovala sociálnu prácu na UKF v Nitre a pracovala v rámci odboru, v personalistike i v ekonomike. Spolupracuje s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ, kde vydala rományu Na úteku (2020), Na love (2021), Zadrž dych (2021), Celý život (2022), 24 dní do Vianoc (2022), Volanie krvi (2023), Iveta (2023), Bez pravidiel (2024), Otvorené nebo (2024), Pravidlá hry (2025), Takmer dokonalá (2025), Pošli to ďalej – s Jasminou Alagič (2025), Prvý sľub (2026) Keď nepíše alebo nečíta, chodí po lesoch a lúkach, kde nachádza nielen pokoj, ale aj inšpiráciu. |
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.