Príbeh môjho debutu – dnes Alexander J. Kenji

Začiatky sú vždy mimoriadne. Prvé slovo, prvý krok, prvé zaľúbenie, prvý bozk, prvá práca, prvé dieťa – tieto a stovky ďalších udalostí si zvykneme pamätať celý život. Pre ľudí, ktorí píšu knihy, je nezabudnuteľným zážitkom vydanie prvej knihy. Otvárame na Sieťovke novú anketu, v rámci ktorej vám spisovateľky a spisovatelia odhalia zákulisie svojich začiatkov.

Dnes predstavuje svoj debut Boj o štát spisovateľ  Alexander J. Kenji.

Aký bol príbeh vášho debutu od prvého nápadu až po samotné vydanie?

Prvý nápad napísať Boj o štát vznikol v časoch, keď nám vo Zvolene Kotleba organizoval Fakľové pochody. Vtedy ešte so Slovenskou pospolitosťou.

Druhá svetová vojna, holokaust a podobné veci ma zaujímali už od puberty a hrozba návratu popularity nacizmu, bola zrazu taká nepríjemne reálna. Bol to taký trochu vyšší level ako banda skínov, ktorá dobehla pred rockový klub, alebo vás naháňala po ulici len preto, že ste mali kapsáče a červené vlasy.

Môj prvý, nazvime to skutočný, rukopis, čo sa rozsahu a podoby týka, bol príbeh o invázii Ruska do východnej Európy. Existuje k tomu taký dlhší príbeh, ale v skratke, prišiel som oň. Počítačový vírus a práve v ten moment žiadna záloha. Takú chybu už nikdy neurobím. Dosť ma to rozhodilo a zdalo sa mi, že to bolo tak dobre napísané, že to tak dobre celé už nenapíšem, tak som to pustil z hlavy a vrhol sa rovno na voľné pokračovanie série. Hlavnou témou mala byť hrozba vzmáhajúceho sa neonacizmu.

Malo to asi 900 normostrán. (Nie, nepýtajte sa. Áno, som veľký fanúšik Toma Clancyho.)

Bolo to obdobie, keď sme doma mali ledva dial-up internet a človek stále chodil do internetových kaviarní. Nemal som tušenie, ako funguje knižný biznis. Neboli stovky stránok a tisíce návodov, ako poslať rukopis do vydavateľstva. Vedel som, že existuje nejaký Ikar a to bolo všetko. V tom čase nebola možnosť poslať rukopis mailom, bolo potrebné ho vytlačiť a odoslať. Vytlačiť a odoslať 900 strán? Nenabral som odvahu.

Našťastie vtedy Ikar zastrešoval portál Mamtalent a pod patronátom to mal v literárnych kruhoch dobre známy Milan Buno. Amatéri tam uverejňovali svoje počiny, navzájom si to komentovali a hodnotili. Plusom bolo, že vybrané tituly hodnotili aj známi spisovatelia a publicisti. Tí šťastnejší sa dočkali vydania svojho debutu v Ikare, alebo prerazili neskôr. Boli by ste prekvapení, koľko dnes známych mien tam vtedy začínalo.

Môj Boj o štát zhodnotil spisovateľ, publicista, diplomat Anton Hykisch. Na piatich stranách mi to rozbil na kašu. Päť strán! Nečítalo sa to ľahko.

…okolo 200 strany sa ma zmocnila nechuť. Musel som sa nútiť, aby som román dočítal. Dokonca ani výsledok „boja o štát“ ma už nezaujímal. Z doterajších strán mi bolo jasné, že hrdinovia „bez bázne a hany“, ozbrojení úvodným citátom zo Shakespearea, príslušníci americkej špeciálnej jednotky zvíťazia a zlých náckov porazia. Slovensko je zachránené. Hurá!…

Autor azda chcel (a mohol) napísať sofistikovanú politickú sci-fi. V skutočnosti skĺzol do praktík bežných amerických thrillerov.

…dostávam sa k základnej filozofii románu, ktorá mi prekáža a prekážala by väčšine čitateľov. Autor píše, že zabíjajú, aby zabránili ešte väčšiemu zabíjaniu. Ja osobne s tým nemôžem súhlasiť. Myslím si, že nie som sám.

Po takom niečom nemáte chuť na nič. Tobôž písať. No časom som si dokázal tú recenziu rozobrať a rozdeliť ju na veci, ktoré som uznal, s ktorými som dokázal polemizovať a tie, ktoré som nebral.

Pravdaže svojho času aj Bazlac či Dostojevskij poznali dobovú prax módnych románov na pokračovanie. Čo však Balzaca či Dostojevského pozdvihlo nad úroveň komerčnej spisby a urobilo literatúrou?

Tu niekde som pochopil, že nevadí. Ja som nikdy nemieril do vôd vysokej literatúry. Mojimi literárnymi vzormi boli a stále sú majstri military/špionážneho/techno thrilleru – Tom Clancy, Frederick Forsyth a Vince Flynn. To je moja méta. Nehanbím sa za to. Napísať kvalitnú žánrovku je tiež umenie.

Každopádne som pochopil, že Boj o štát v tom stave nemá šancu na vydanie a tak som ho nechal ležať a písal si iné veci.

Po roku to vo mne nejako prirodzene dozrelo a k rukopisu som sa vrátil. Nemilosrdne škrtal a prerábal. Mazal som celé scény, dejové línie, pracoval s postavami. Z niektorých strán, zostali len dve vety dialógu, siahodlhé opisy išli preč. Podvedome som sa približoval štýlu Fredericka Forsytha. Miestami strohá novinárčina. Popis scény, veľa deja, fakty, žiadne omáčky, skoro žiadne vnútorné monológy.

Znovu som to začal nahadzovať po kapitolách do portálu Mamtalent.

Po niekoľkých zverejnených kapitolách ma oslovila spisovateľka Tina Van der Holland, aby som jej poslal rukopis. Hotový bol tak na 70 percent, ale dostal som zmluvu od vydavateľstva Koruna.

Cítil som sa trochu ako rocková hviezda, lebo však ešte nepoznala ani koniec.

Líšila sa finálna podoba knihy od pôvodného zámeru?

Prerábalo sa veľa, ale pôvodný zámer knihy bol, ako to Anton Hykisch sarkasticky pomenoval: …príslušníci americkej špeciálnej jednotky zvíťazia a zlých náckov porazia. Slovensko je zachránené. Hurá!…

Tak tento zámer zostal. Náckovia budú porazení. Slovensko je z časti zachránené, lebo nová vláda sa nevydá lepším smerom.

Aj keď to nie sú len Amíci. Môj hlavný hrdina Oliver Bellows sa narodil na Slovensku, ale vyrastal aj v Moskve, či Tel Avive. Mám tam slovenských príslušníkov 5.pluku špeciálneho určenia, alebo Slovenskej informačnej služby, alebo policajtov.

Menilo sa kto zomrie a kto nezomrie, ale pôvodný zámer zostal.

Čo vás počas procesu vydávania prekvapilo?

Koľko roboty si s tým Tina a jej ľudia z jej vydavateľstva dali. S úplne neznámym autorom. Kto čítal Boj o štát tak vie, že tam mám niekoľko dejových línií, odohráva sa tam fakt veľa vecí s desiatkami postáv, ktoré majú v mojom univerze vlastný život. Toto ustrážiť dalo hromadu roboty. Navyše je tam veľa technických detailov, ktoré Tina poctivo overovala. Nehovorím o syntaxe, gramatike a iných tajoch slovenského jazyka o ktorých nemám ani páru. K tomu nádherná obálka. Mal som zrejme šťastie, že už pri mojom debute som natrafil na profesionálov, ktorí vedia, čo robia.

Akú najdôležitejšiu skúsenosť ste si odniesli do ďalšej tvorby?

Napísanie knihy je len časť práce. Nasleduje marketing, autorova prezentácia, sociálne siete a besedy a ďalšie veci, ktoré podporujú knihu a značku autora.

V tejto časti zlyhávam. Som presne ten introvertný autor, ktorý má úzkostné stavy z toho, že by mal rozprávať pred ľuďmi. Už len pozornosť, keď niekto vie, že píšem ma privádza do rozpakov. To je aj dôvod prečo píšem pod pseudonymom.

Na stene nad pracovným stolom mám napísaný výrok: Nič nepredá knihu lepšie, ako ďalšia dobrá kniha.

Preraziť jedinou knihou sa podarí málokomu. Ak som si niekedy myslel, že ma to bude živiť, tak prišlo rýchle vytriezvenie. Je to beh na dlhú trať. Pri sériách sa hovorí, že sa uživia až pri nejakej piatej knihe, pretože nové knihy podporujú predaj tých starších.

Sériu s Oliverom Bellowsom mám rozpracovanú už teraz na minimálne osem kníh. Nerátam plánovaný spin-off s Petrom Schneiderom v štýle Donalda Westlakea o partii zlodejov, ktorým sa vždy niečo pripletie do cesty.

Mne nezostáva nič iné, len zabrať a poctivo písať. Zvyšok je na čitateľoch a ich chuti čítať a dať dôveru knihám, ktoré píše človek a nie AI.

Alexander J. Kenji (1982) vyrastal vo Zvolene a v súčasnosti žije neďaleko leteckej základne OS SR v Sliači. Zaujíma sa o ozbrojené sily a spravodajské služby, zvlášť o špeciálnej jednotky a tajné operácie. Pracuje ako kníhkupec. Je fanúšikom military-špionážnej literatúry. Miluje minimalizmus a obrazy Jacksona Pollocka.Je autorom knižnej série s operatívcom Oliverom Bellowsom. Boj o štát (Koruna, 2014), Na cestách (Masada International, 2019) a Osobná záležitosť, ktorú vydalo v roku 2022 Artis Omnis.