Príbeh môjho debutu – dnes Adriana Boysová

Začiatky sú vždy mimoriadne. Prvé slovo, prvý krok, prvé zaľúbenie, prvý bozk, prvá práca, prvé dieťa – tieto a stovky ďalších udalostí si zvykneme pamätať celý život. Pre ľudí, ktorí píšu knihy, je nezabudnuteľným zážitkom vydanie prvej knihy. Otvárame na Sieťovke novú anketu, v rámci ktorej vám spisovateľky a spisovatelia odhalia zákulisie svojich začiatkov.

Dnes predstavuje svoj debut Mimóza spisovateľka Adriana Boysová.

Aký bol príbeh vášho debutu  od prvého nápadu až po samotné vydanie?

Od mala som stále niečo písala – básne, rozprávky, neskôr fejtóny, poviedky, rôzne blogy… Ako násťročné dievča som dostala pozvánku do Klubu spisovateľov v našom meste. Ľudia sediaci okolo stola boli aj o dve-tri generácie starší než ja, a predsa so záujmom počúvali, čo som napísala. S láskou si spomínam na rodáka z Modry, Pavla Fleischhackera, ako mi v malom byte zapratanom knihami hrdo ukazoval svoj prvý počítač, na ktorom začal písať nové texty. Väčšina autorov z klubu vydávala knihy svojpomocne, ale mňa táto cesta nelákala, dokonca ani v tých rokoch som nesnívala o tom, že by zo mňa bola spisovateľka. Písanie bolo a je pre mňa prirodzené asi ako dýchanie, preto som k nemu pristupovala ako k niečomu, čo je mojou súčasťou a neriešila som, či a ako ho zdieľať so svetom.

Až raz, s odstupom času si myslím, že to bolo blížiacou sa štyridsiatkou a akýmsi reflektovaním toho, čo robím a čo ma baví, niečo vo mne mi hovorilo, nech to skúsim, že ak to moje písanie stojí za to, tak z toho do tých mojich okrúhlych narodenín vznikne kniha a ak nie, život ide ďalej… Dala som dokopy pár poviedok a poslala som rukopis do vydavateľstva. Každý z príbehov bol iný, mal rôznych rozprávačov, odohrával sa v inom prostredí, spájala ich niť lásky – tú som však nechcela zabaliť do ružovej vaty, ale ukázať jej rôznorodosť, komplikovanosť, mnohovrstevnosť.

Asi o mesiac a pol mi prišiel email, ktorý sa začínal vetou, posielam váš rukopis vedeniu, neviem, ako sa na edičnej rade rozhodnú… Keď už bolo jasné, že vydavateľstvo má o rukopis záujem, bol to skvelý pocit, z ktorého som sa vznášala nad zemou ešte niekoľko dní.

Líšila sa finálna podoba knihy od  pôvodného zámeru?

Editorka ma medzi prvými správami požiadala, aby som jej poslala ďalšie poviedky a vymyslela pre knihu iný názov. Pôvodná verzia bola príliš komplikovaná, vychádzala z luxemburského slova, ktoré označuje zemiakovú placku, čo mohlo redaktora zaujať v záplave rukopisov, ale pre našinca by slovo bolo ťažké na zapamätanie. Napokon sme spoločne dali dokopy takmer dve strany názvov, až sme sa zhodli na Mimóze. Vtedy som netušila, že je to pomerne obľúbené slovo, na každej dovolenke objavím nejakú mimózu a nemyslím tým osviežujúci kokteil, ale reštauráciu, hotel, bytovku či ulicu s týmto názvom. Takisto poradie poviedok sa zmenilo. Keď som poslala rukopis do vydavateľstva, zámerne som ako prvú poviedku použila mierne provokatívny text, ktorý editorku okamžite zaujal, ale radšej sme ju posunuli viac do stredu zbierky.

Čo vás počas procesu vydávania prekvapilo?

S prvou knihou je to trošku ako s prvým bábätkom, všetko je nové, tešíte sa a zároveň máte strach, ako to dopadne. Pripravujete sa, ale na všetko sa aj tak neviete pripraviť. Predstavujete si, aké to bude úžasné, keď vlastnú knihu chytíte do rúk… Ten pocit radosti sa skutočne dostavil a vždy ma poteší, keď svoje knižné deti vidím v kníhkupectve a v rukách čitateľov.

Čo sa týka obsahu, bola to veľmi milá spolupráca a dodnes je to tá časť procesu, ktorá ma po odovzdaní rukopisu najviac baví a zároveň vyčerpáva. Čítať vlastný text dokola a vychytávať muchy je dôležitá súčasť tvorby knihy, pre mňa určite podstatnejšia než to, ako kniha bude vyzerať. V amerických filmoch občas vidíte vystresovaných autorov, ktorým editori zásadne menia text, ale ja takú skúsenosť nemám a teším sa, keď editorky prídu s nápadom na iný výraz alebo s otázkou. Občas s nimi bojujem s bodkami, vraj píšem dlhé vety, ale ja také vety nielen píšem, ja ich aj rada čítam. Vydavateľstvu som nechala voľnú ruku pri voľbe formátu a obálky, dôverovala som ich skúsenostiam a dobre som urobila, často sa mi stáva, že mi niekto povie, aká je obálka Mimózy krásna.

V čase prípravy edičného plánu ešte nikto netušil, že čoskoro sa uzavrú hranice a svet bude mať čo robiť, aby ustál pandémiu. Tieto okolnosti trošku ovplyvnili aj vydanie knihy, organizovanie akcií bolo limitované, vysnívaný krst sa nekonal, ale vo vydavateľstve sa postarali o stretnutia s novinármi a všetko potrebné. Z celého procesu ma najviac prekvapilo, že autor má byť aktívny a kreatívny nielen pri písaní, ale najmä pri predaji knihy a na sociálnych sieťach. Za úspechom mnohých kníh v zahraničí je práve marketing. Knihu musí byť vidieť, treba o nej hovoriť, pretože v kníhkupectve sa ľahko stratí medzi ostatnými a čitatelia skôr siahnu po overených menách než po neznámych autoroch.

Akú najdôležitejšiu skúsenosť ste si odniesli do ďalšej tvorby?

Odkedy Mimóza vyšla, žijem oveľa viac s knihami. Krátko po odoslaní rukopisu som zmenila prácu a do tvorby kníh som prenikla oveľa intenzívnejšie. Pracujem pre Publikačný úrad EÚ a ako koordinátor všetkých procesov publikovania veľmi dobre poznám kroky, ktoré vedú k tomu, aby sa kniha ocitla na pulte kníhkupectva. Je za tým neskutočne veľa tímovej práce, na každý krok nadväzuje ďalší, všetko musí klapnúť a hoci to robíte roky, stále je v tom kus neistoty, ako to vypáli, kým si knihu budete môcť prelistovať. Všímam si na knihách originálne detaily, v obsahu aj formáte, farebné nitky vo väzbách, zaujímavé nuansy, ale ako čitateľku ma zaujíma predovšetkým príbeh. Aj ja sa pri písaní viac hrám, skúšam rôzne formáty, pridávam skryté odkazy a dúfam, že ich vnímavý čitateľ odhalí. Nikdy nepodceňujem čitateľa, malého ani veľkého, hoci sú moje príbehy fikcia, chcem, aby okolnosti v nich sedeli, overujem si detaily prostredia, snažím sa čitateľovi priniesť pocit, že tento príbeh sa naozaj mohol stať. Obzvlášť pri románe Zamatový jež bolo pre mňa dôležité vytvoriť prostredie a postavy, ktoré sú uveriteľné a nie sú čierno-biele, pretože ani my nie sme iba takí a onakí, vyvíjame sa a zrkadlíme naše prostredie. Aj knihy sú zrkadlom spoločnosti, v istom smere zrkadlia aj nás samotných. Niekedy nám nesadnú v čase a prostredí, inokedy siahneme po príbehu, ktorý v nás niečo spustí. Už starovekí autori tvorili s tým, že ich príbehy mali vyvolať emócie a tí, čo sa do nich započúvali, si z nich odnášali pocity radosti alebo úľavy, katarzie. Je pre mňa dôležité, aby moje knihy prenášali na čitateľov emócie, priam celú škálu pocitov. Verím, že aj vďaka čítaniu beletrie môžeme byť jeden k druhému viac empatickí. Nemusíme zažiť všetko, ale ak sa vieme vcítiť do osudu niekoho iného, zanecháva to v nás stopu a s novým pohľadom na svet dokážeme byť vnímavejší a pripravenejší na neustále sa meniaci svet.