Príbeh môjho debutu – dnes Tina Van der Holland

Začiatky sú vždy mimoriadne. Prvé slovo, prvý krok, prvé zaľúbenie, prvý bozk, prvá práca, prvé dieťa – tieto a stovky ďalších udalostí si zvykneme pamätať celý život. Pre ľudí, ktorí píšu knihy, je nezabudnuteľným zážitkom vydanie prvej knihy. Otvárame na Sieťovke novú anketu, v rámci ktorej vám spisovateľky a spisovatelia odhalia zákulisie svojich začiatkov.

Dnes predstavuje svoj debut Bejby sníva o mori spisovateľka Tina Van der Holland.

Aký bol príbeh vášho debutu od prvého nápadu až po samotné vydanie?

Svoju prvú knihu som začala písať po Novom roku 2009, keď som ešte pracovala ako opatrovateľka v Rakúsku. Popoludní som mávala vždy dve hodiny voľna, keď si moja klientka dávala šlófika. Obec, v ktorej som sa nachádzala, bola síce malebná, ale zahŕňala asi len 50 domov a príslovečné 3K (krčmu, kostol, konzum) plus vínne pivnice, ktoré v tom ročnom období obostierali len sneh a ľad, inak tam nebolo ani živej duše. V zlom počasí sa mi veľmi prechádzať nechcelo, tak som si v teple izby začala na notebooku písať príbeh.

Svoju novelu som dokončila po troch mesiacoch. Onedlho na to vydavateľstvo IKAR spustilo projekt Mám talent, nuž som na portál zavesila aj svoje dielo.

Líšila sa finálna podoba knihy od pôvodného zámeru?

Áno, líšila sa rozsahom, približne o 60 strán. Mojím debutom bolo Bejby sníva o mori, v ktorom som využila svoje poznatky a skúsenosti z čias 1960-1980, čo však neznamená, že všetky zážitky zobrazené v knihe som zažila na vlastnej koži (chvalabohu, že nie). Pôvodný rukopis mal asi 100 normostrán, ale Vydavateľstvo Ikar, ktoré malo oň záujem, navrhlo dielo obohatiť, tak som dopisovala, na čo som si v kontexte doby aj príbehu spomenula.

Čo vás počas procesu vydávania prekvapilo?

Prekvapila ma precízna práca, ktorú odviedli editorka a korektorka, nikdy predtým som si nemyslela, že porobím také chyby. A to som bývala obľúbenkyňou slovenčinárov a na svoj pravopis bola vždy pyšná. Pri opravovaní nedostatkov som si však uvedomila, že amatér nie je taký znalý ako profík a že vždy je, čo sa učiť, pokiaľ ide o písanie a slovenčinu. Napríklad pani editorka ma upozornila, že niektoré pasáže, ktoré som vzala skokom, treba rozpísať, pretože súčasná generácia nemusí pochopiť dobové súvislosti.

Tu chcem podotknúť, že paniam editorke a korektorke som dodnes vďačná. Svoje chyby som analyzovala a snažila sa pri tom čo najviac naučiť.

Kuriózna situácia nastala, keď mi prišiel zalomený text mojej útlej knižky po úpravách, teda už jeho knižná podoba. Nadšene som do vydavateľstva odpísala: „Vyzerá to super, som veľmi spokojná a teším sa na hotovú knižku!“ Odpoveď mi prišla obratom, také virtuálne zamávanie ukazovákom pred nosom (no-no-no): „Prosím, vykonajte čítanie a vyznačte prípadné opravy textu pred tým, ako ho zadáme do tlače.“

Čože? stúpol mi krvný tlak. To mám ten text čítať ešte zo desiatykrát? Vtedy som netušila, že je to bežná prax. Ale myslím si, že to je ten okamih, keď väčšina menej skúsených autorov prechodne znenávidí svoje dielo 😊

Akú najdôležitejšiu skúsenosť ste si odniesli do ďalšej tvorby?

Že kniha je komplexný výtvor, na vzniku ktorého sa podieľajú autor, editor, korektor, grafik a odborníci v tlačiarni. Že kvalita textu, ktorá sa dostane do rúk čitateľa, závisí hlavnou mierou od kvality pôvodného rukopisu. Autori totiž pri opätovných kontrolách často „čítajú dopredu“, teda vedia, ako sa veta skončí. Podobný efekt postihuje aj korektorov pri x-tom čítaní, takže niektoré chyby zostanú prehliadnuté, čo je celkom ľudské, nie sme predsa stroje. Že vždy je, v čom sa dá zlepšovať, a čo sa nedozvieme od profesionálov, to nám naznačia čitatelia v relevantných recenziách.