Príbeh môjho debutu – dnes Peter Šloser

Začiatky sú vždy mimoriadne. Prvé slovo, prvý krok, prvé zaľúbenie, prvý bozk, prvá práca, prvé dieťa – tieto a stovky ďalších udalostí si zvykneme pamätať celý život. Pre ľudí, ktorí píšu knihy, je nezabudnuteľným zážitkom vydanie prvej knihy. Otvárame na Sieťovke novú anketu, v rámci ktorej vám spisovateľky a spisovatelia odhalia zákulisie svojich začiatkov.

Dnes predstavuje svoj debut Mafiánska poprava? spisovateľ Peter Šloser.

Aký bol príbeh debutu od vášho prvého nápadu až po samotné vydanie?

Nikdy som neplánoval napísať knihu. K tomuto kroku som sa odhodlal začiatkom roka 2017 po mojej personálnej degradácii z riadiacej pozície, ktorú som zastával na elitnom policajnom útvare NAKA. Na internete som si prečítal odporúčania ako treba postupovať pri písaní, vybral som si kriminálny prípad, kde skutočného vraha som pred rokmi vypočúval osobne a pustil som sa do práce. Môj prvý detektívny román s názvom Mafiánska poprava? vznikol asi ako jediná kniha na svete napísaná na policajnej ubytovni. Približne za tri mesiace som vytvoril 80% textu, na rok som rukopis odložil a pokračoval som až po zavraždení novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky v roku 2018. Ani vtedy som nemal v pláne rukopis poslať do vydavateľstva. Podujal som sa k tomuto kroku až po naliehaní môjho spolužiaka zo stredoškolských lavíc. Na moje prekvapenie dva týždne po odovzdaní rukopisu vo vydavateľstve IKAR, som dostal mail od pani Gabriely Belopotockej. Informovala ma, že rukopis dali posúdiť, zaujal ich a mám ho dokončiť. Približne po troch mesiacoch som dokončený rukopis poslal opäť na posúdenie a odpoveď mi zmenila život. Zmluva s vydavateľstvom IKAR bola na svete, ale to bol len začiatok. Čakalo ma ešte veľa práce na dolaďovaní textu, dotvorení niektorých postáv, napísaní anotácie a informácie pre čitateľa o autorovi. Po zalomení textu som si uvedomil, že vydanie knihy je nezvratné a oslovil som tri blízke osoby, aby si text prečítali. Mal som obavu ako ľudia, ktorí ma poznajú prijmú môj debutový román. Požadoval som od nich, aby mi povedali svoje skutočné dojmy. Ich odpoveď o niekoľko dní bola, že sa im to páčilo. Následne som s napätím čakal na vydanie a spätnú väzbu od čitateľov, ak si vôbec niekto moju knihu prečíta.

Líšila sa finálna podoba od pôvodného zámeru?

V dokončenom rukopise mi chýbali vedľajšie postavy, ktoré nesúviseli s opisovaným zločinom a absentovalo aj rodinné prostredie. Radil som sa s autorom, ktorý mal na konte asi sedem kníh a povedal, že to nie je možné dotvoriť. Pravdepodobne sa mi to podarilo, keď sa za necelé štyri mesiace od vydania knihy predalo približne 6000 výtlačkov.

Čo vás počas procesu vydávania prekvapilo?

Knižný svet je absolútne odlišný ako ten, v ktorom som pôsobil 30 rokov. Ale aj v tom policajnom som pracoval s viacerými profesionálmi s akými som sa stretol vo vydavateľstve IKAR. Tak ako som ja odovzdával skúsenosti mladším kolegom, veľmi ma potešili rady od redaktorov a pracovníkov vydavateľstva. Prekvapenie ma však čakalo pri tvorbe obálky. Mal som navrhnúť čo bude obsahovať, nenapadlo mi nič iné, aby sa na nej objavila pištoľ.

Akú najdôležitejšiu skúsenosť ste si odniesli do ďalšej tvorby?

Prvú knihu by som napriek slušnej predajnosti nazval len taký nástrel z mojej strany. Pri korekciách rukopisu som sa vďaka redaktorke Nataši Holinovej veľa naučil. Často na ňu spomínam, že ju musela pri čítaní poriadne bolieť hlava. Pri písaní druhej som sa v čo najväčšej miere snažil vyvarovať predchádzajúcich chýb (nemyslím pravopisné). Aj ako policajt s 30 ročnou praxou a hodnosťou plukovník som tvrdil, že sa učíme celý život. Ja som sa pri korekciách prvej knihy naučil veľa, stále to však nie je dosť, skúsenosti nadobúdam pri každej novej knihe.