Príbeh môjho debutu – dnes Zdenka Kollárová

Začiatky sú vždy mimoriadne. Prvé slovo, prvý krok, prvé zaľúbenie, prvý bozk, prvá práca, prvé dieťa – tieto a stovky ďalších udalostí si zvykneme pamätať celý život. Pre ľudí, ktorí píšu knihy, je nezabudnuteľným zážitkom vydanie prvej knihy. Otvárame na Sieťovke novú anketu, v rámci ktorej vám spisovateľky a spisovatelia odhalia zákulisie svojich začiatkov.

Dnes predstavuje svoj debut Vaky spisovateľka Zdenka Kollárová.

Aký bol príbeh vášho debutu od prvého nápadu až po samotné vydanie?

Nápad na príbeh, v ktorom sa otočia biologické a spoločenské roly, mi napadol v lete, keď som ostala doma so zdravotnými problémami po zamĺknutom potrate. Bolo to pre mňa psychicky mimoriadne náročné. Synovia boli na prázdninách u ich otca a dom zostal prázdny. Nebolo nič, čo by ma prinútilo vstať, vytiahnuť rolety a vyvinúť akúkoľvek činnosť.

Pri bezcieľnom scrolovaní som narazila na odkaz na súťaž o poviedku na stránke scifi.sk s odmenou päťdesiat eur. Zvláštne, ale práve to ma prebralo (ďakujem). Dlhé roky som pracovala v ekonomických redakciách a neustále sme písali o tom, kedy platy žien dobehnú tie mužské, o koľko menej ženy zarábajú a koľko z roka odrobia zadarmo. (Pre informáciu: aktuálne je to ešte 123 rokov, ženy zarábajú stále o necelú pätinu menej a odrobia dva mesiace v roku zadarmo.)

Foto: Adriana Macháčová

Napadlo mi, čo ak by rodili muži? Bolo by to iné? Občas sa hovorí, že ak by svet viedli ženy, bol by iný. Tak úplne s tým nesúhlasím, ak by totiž boli vychovávané s presvedčením, že sú tie „lepšie“ a majú na všetko automaticky nárok, obávam sa, že by sa správali veľmi podobne. Okrem toho, otočenie rolí ponúka zaujímavý pohľad na stereotypy, ktorý čitateľstvo vyrušia.

Prvú verziu som napísala ako štvorstranovú poviedku. Do súťaže som ju napokon neposlala. Spätne viem, že mala všetky začiatočnícke chyby ako zmeny časov, osôb aj perspektívy. Do knihy sa z nej dostal len prvý odsek a prepísaný záver.

Príbeh som postupne rozpisovala, pribudli postavy a druhá časová rovina. Vtedy som ho prvýkrát dala niekomu prečítať a bol to práve človek, ktorý stojí za Sieťovkou, Róbert Dyda. Ak by ma vtedy nepovzbudil, myslím si, že by som celý nápad hodila do koša. Rovnako ako mnohé pred ním.

Líšila sa finálna podoba knihy od pôvodného zámeru?

Od pôvodného zámeru nie. Ten zostal zachovaný. Vo finále sa však rukopis od prvej verzie výrazne líšil. Napríklad hlavná hrdinka konečne dostala meno.

Čo vás počas procesu vydávania prekvapilo?

Nuž, formálne napríklad to, že som si kúpila Word a začala ho používať. Z obsahovej stránky to, ako sa pri redakcii rukopisu zvažuje a váži každé slovo. Tu sa patrí povedať, že som mala obrovské šťastie na príjemných a profesionálnych ľudí vo vydavateľstve Artis Omnis.

Akú najdôležitejšiu skúsenosť ste si odniesli do ďalšej tvorby?

Že niet nad dobrú redaktorku!

Taktiež to, že sa môžete akokoľvek snažiť, vždy bude knihe niekto niečo vytýkať. Mnohé zostane nepochopené. (A najmä, že vám to vlastne nevadí a píšete ďalej.)

A iní zasa nájdu v texte veci, o ktorých ste sami ani netušili. Najkrajším zistením však bolo, že sa objavia ľudia, ktorí vám úprimne fandia a sú s vami na rovnakej vlne.

Pre tých mám skvelú správu: v novembri mi vychádza druhá kniha Béžové deti (opäť vo vydavateľstve Artis Omnis). Tentoraz som sa hlbšie ponorila do témy identity. Príbeh tejto dystópie sa točí okolo otázky: čo ak by ste mohli byť kýmkoľvek? V tejto knihe som mimoriadne osobná.

Ilustračné foto: Katarína Bitter Gavorniková

Modranský kabaret s manželom Martinom Sečkárom. Foto: Lukáš Záleský.