Príbeh môjho debutu – dnes Ivona Ďuričová

Začiatky sú vždy mimoriadne. Prvé slovo, prvý krok, prvé zaľúbenie, prvý bozk, prvá práca, prvé dieťa – tieto a stovky ďalších udalostí si zvykneme pamätať celý život. Pre ľudí, ktorí píšu knihy, je nezabudnuteľným zážitkom vydanie prvej knihy. Otvárame na Sieťovke novú anketu, v rámci ktorej vám spisovateľky a spisovatelia odhalia zákulisie svojich začiatkov.

Dnes predstavuje svoje debuty Básnenie a Prečo lienky nosia podkolienky spisovateľka Ivona Ďuričová.

Aký bol príbeh vášho debutu od prvého nápadu až po samotné písanie?

Začalo to s príchodom internetu a literárnych webov. Keďže som od malička bola vášnivou čitateľkou, čítala som okrem kníh aj pokusy nádejných literátov na internete a tiež sa k nim zapojila so svojimi poetickými prvotinami. Po kladných ohlasoch som sa odhodlala vydať si svoju prvú básnickú zbierku pod názvom Básnenie. Pod pseudonymom, z obáv, čo na to najbližší, keby to čítali. Zbierka sa dostala do rúk vtedajšej riaditeľke vydavateľstva Príroda a ona mi navrhla, aby som skúsila písať pre deti. Čo ma aj trochu prekvapilo, no s radosťou som sa do toho naplno pustila. Tak vznikla moja prvá detská knižka Prečo lienky nosia podkolienky a odvtedy sa venujem v písaní len tvorbe pre deti. Takže debuty mám dve, lebo bez Básnenia a ďalších súvislostí by som možno nebola nasmerovaná k písaniu kníh pre deti. A keby som mala označiť jednu debutovú, tak by som sa priklonila k tej detskej, pretože tam to už bola ozajstná spolupráca so serióznym vydavateľstvom.

Líšila sa finálna podoba knihy od pôvodného zámeru?

Myslím, že finálna podoba knihy bola presne taká, na akej sme sa s vydavateľstvom dohodli a veľmi oceňujem, že sme sa k tomu veľa rozprávali a aj priamo počas rozhovorov prichádzali spoločne na rôzne „vylepšenia“ a nápady.

Čo vás počas procesu vydávania prekvapilo?

Ako som vyššie spomínala, veľmi pozitívne ma prekvapil prístup vydavateľstva a jeho podpora. Aj spoločné hľadanie ilustrátora/ilustrátorky, aby text ladil s ilustráciami, čo je pri detských knihách dôležité. Knižku ilustrovala Katka Ilkovičová a s jej nápaditými milými ilustráciami som bola veľmi spokojná. Poznala som ju len cez internet. Vydavateľstvo zorganizovalo aj pekný krst tejto mojej prvej knižky, na ktorý mám veľmi pekné spomienky. Prvá je vždy prvá. Ako prvá láska. Prekvapenie ma stretlo aj na Bibliotéke, keď som pozerala do zrkadla a vedľa mňa sa tiež do zrkadla pozerala mladá pani, na mňa. Podľa fotografie som ju spoznala – bola to Katka Ilkovičová. Tak sme sa stretli neplánovane aj osobne, nielen v knižke. Len dodávam, že na toto obdobie rada spomínam a teším sa, že som sa odhodlala vydať sa týmto smerom.

Akú najdôležitejšiu skúsenosť ste si odniesli do ďalšej tvorby?

Zistila som, že keď sa robí niečo úprimne, s nadšením a cieľom čo najlepšieho výsledku, všetko ide. Niekedy pomalšie, niekedy rýchlejšie, ale ide. Doteraz, aj pri ďalšom písaní, dám na neoceniteľné rady Táni Pastorkovej (bývalá riaditeľka Prírody, neskôr edície Stonožka v Ikare, dnes už na zaslúženom odpočinku), za čo jej ďakujem. Tiež som vďačná súčasným pracovníkom v Ikare za spoluprácu, že stále majú záujem o knižky pre deti, ktoré píšem a oni ich vydávajú.