Začiatky sú vždy mimoriadne. Prvé slovo, prvý krok, prvé zaľúbenie, prvý bozk, prvá práca, prvé dieťa – tieto a stovky ďalších udalostí si zvykneme pamätať celý život. Pre ľudí, ktorí píšu knihy, je nezabudnuteľným zážitkom vydanie prvej knihy. Otvárame na Sieťovke novú anketu, v rámci ktorej vám spisovateľky a spisovatelia odhalia zákulisie svojich začiatkov.
Dnes predstavuje svoj debut Nočné motýle spisovateľka Katarína Tholtová.
Aký bol príbeh vášho debutu od prvého nápadu až po samotné písanie?
Pri vzniku môjho debutu sa šťastne zišli tri okolnosti, bez ktorých by Nočné motýle asi nikdy nevyleteli do sveta. Prvá mi dala nápad, druhý motiváciu a štipku sebadôvery a tretia platformu, cez ktorú som si našla cestu k samotnému vydaniu.
Za nápadom stál sen, v ktorom som písala poviedku. Mala zvláštne magické prvky a točila sa okolo rôznorodých ľudí trpiacich nespavosťou. Neskôr sa nápad rozvinul a pripojili sa k nemu ďalšie prvky, napríklad nočný motýľ, ktorého som jednej noci na chate pozorovala blúdiť vo svetle lampy.
Motiváciu som načerpala na kurze tvorivého písania pod vedením Daniela Heviera. Jeho ocenenie, prajnosť a nadšenie z kreativity druhých ľudí mi dodali akési momentum a naozaj som sa vtedy do písania oprela.
No a do tretice – vydavateľstvo Ikar v tom čase rozbehlo projekt Mám talent, webstánku, na ktorej mohol ktokoľvek uverejniť svoje literárne pokusy a dostať spätnú väzbu od samotných čitateľov i ľudí z knižného prostredia.
Tak som začala postupne písať a zverejňovať kapitoly o mojich nespavcoch. Bolo to výborné, lebo po každej kapitole prichádzali okamžité ohlasy a motivovali ma venovať sa písaniu systematicky a pridávať ďalšie a ďalšie kapitoly. Teraz som v písaní celé mesiace sama so svojimi pochybnosťami, či je môj nápad vôbec zaujímavý, či to má vôbec zmysel, či by to niekoho bavilo čítať. Vďaka projektu Mám talent bola spätná väzba okamžitá.
Líšila sa finálna podoba knihy od pôvodného zámeru?
Neviem, či som vôbec mala nejaký zámer, tuším sa zrodil až v procese písania. A to mám vlastne na literárnej tvorbe rada. Inak som skôr pragmatická, ale pri svojich rukopisoch som vždy mala pocit akejsi osudovosti – že mi vstúpili do životy prvky, ktoré mali v tom-ktorom diele svoje miesto. Akoby tam vyslovene čosi chýbalo a zrazu to všetko do seba zapadlo a získalo hlbší zmysel. Niekedy to bolo čosi z môjho života či prežívania, niekedy to vyplynulo zo samotných postáv.
Čo sa týka následných redakčných úprav, boli skôr menšie. Bola som však taká vďačná za to, že mi vôbec niekto vydáva knihu a že sa mi plní sen, že som mala tendenciu prijať všetko, čo mi navrhol redaktor či vydavateľstvo – veď oni sú predsa múdrejší než ja.
Za jednou vecou som si však stála a som za to rada. Navrhovali mi prehodiť kapitoly, aby sa kniha končila postavou, ktorou sa aj začínala, no ja som si na konci nechala svoju obľúbenkyňu. Návrh z vydavateľstva bol možno logickejší, upratanejší a ľahšie obhájiteľný, ale toto bolo jednoducho viac moje. Tú zvláštnu, posmutnenú postavu som mala rada a zdalo sa mi silnejšie nechať knihu skončiť práve pri nej – kdesi v záhadnom čarovnom stratene. Akoby vďaka tomu mágia Nočných motýľov zostala žiť aj za poslednou vetou.
Čo vás počas procesu vydávania prekvapilo?
Nie je to celkom procesná záležitosť, ale úplne najviac ma šokovalo, že mi vyjde kniha. Že naozaj vyjde v naozajstnom vydavateľstve, bude v naozajstných kníhkupectvách, bude na nej moje meno a moje vety budú čítať aj úplne cudzí ľudia v električke alebo doma v kresle. Vlastne tomu doteraz celkom neviem uveriť. Možno som aj ja taký nočný motýľ, ktorý zostal žiť v snovom svete. 🙂
Akú najdôležitejšiu skúsenosť ste si odniesli do ďalšej tvorby?
Ja som veľmi citlivá a veľkou skúsenosťou pre mňa bola či už reálna kritika, alebo aj to, čo som za kritiku považovala, hoci išlo možno len o návrh, nápad či dobromyseľné usmernenie. Naučila som sa, že keď sa proti nejakej úprave najprv bránim, často si ju stačí nechať rozležať v hlave, nevnímať ju ako osobný útok a po čase možno zistím, že textu naozaj prospeje. A to, že som na dané riešenie neprišla sama, neznamená, že som hlúpa ani že bude kniha menej moja, ak pri jej tvorbe počúvam aj rady múdrych a skúsených ľudí.
Zároveň som sa však učila aj opačnú vec: že tí druhí nemusia mať vždy pravdu a že aj môj hlas a autorský inštinkt majú svoju váhu. Vlastne sa stále učím oboje – neprijímať každú pripomienku ako dôkaz vlastného zlyhania, ale ani automaticky nepredpokladať, že názor niekoho skúsenejšieho musí byť hodnotnejší než ten môj.
| Katarína Tholtová je slovenská autorka, ktorej tvorbu charakterizuje záujem o psychológiu a hľadanie súvislostí medzi minulosťou a tým, ako vnímame seba aj druhých, vytvárame vzťahy a hľadáme svoje miesto vo svete. Debutovala románom Nočné motýle, po ktorom nasledovali Papierové bábiky, S hlavou v mračnách a Domov zmiznutých hodín. Na jeseň jej vychádza piaty román s názvom Suri.
Popri literatúre sa venuje behu a robí animátorku voľného času svojim dvom psom. |