Príbeh môjho debutu – dnes Andrea Rimová

Začiatky sú vždy mimoriadne. Prvé slovo, prvý krok, prvé zaľúbenie, prvý bozk, prvá práca, prvé dieťa – tieto a stovky ďalších udalostí si zvykneme pamätať celý život. Pre ľudí, ktorí píšu knihy, je nezabudnuteľným zážitkom vydanie prvej knihy. Otvárame na Sieťovke novú anketu, v rámci ktorej vám spisovateľky a spisovatelia odhalia zákulisie svojich začiatkov.

Dnes predstavuje svoj debut  Amnestia na zradu  spisovateľka Andrea Rimová.

Aký bol príbeh vášho debutu od prvého nápadu až po samotné vydanie?

Sen napísať knihu vo mne rástol už od detstva, no najjasnejšie kontúry nabral až na vysokej škole. Túžila som napísať príbeh, ktorý v čitateľovi vyvolá búrku emócií. Pustila som sa do toho krátko po promóciách, mala som 25 rokov a môj pohľad na život a skúsenosti zodpovedali môjmu veku.

Môj debut Amnestia na zradu som písala na ostrove Cyprus, kde som vtedy žila. S trojmesačnou pauzou, keď som mala „písaciu krízu“, mi to trvalo deväť mesiacov. Keď som premýšľala nad názvom už hotového rukopisu, siahla som po slovníku cudzích slov. Chcela som, aby názov knihy obsahoval slovo gréckeho pôvodu a bol tak navždy spätý s ostrovom, kde vznikla a s jazykom, ktorý som si zamilovala.

Tej knihe som verila od úplného začiatku. Prvé vydavateľstvo ma držalo v napätí, no nakoniec prišla negatívna odpoveď. S druhým to bola veľmi podobné. Poslala som to tretiemu, vtipkovala som, že „do tretice všetko naj“ a o osem dní som dostala ponuku na spoluprácu.

S vydavateľstvom Motýľ spolupracujem od roku 2011 a za 15 rokov mi publikovalo 18 kníh.

Líšila sa finálna podoba knihy od pôvodného zámeru?

Nie. Očakávala som, že budem musieť prepisovať nejaké pasáže, upravovať celé odseky, vylepšovať príbeh či charaktery, ale nič z toho nebolo podľa redakčného tímu potrebné. Našťastie.

Čo vás počas procesu vydávania prekvapilo?

Príjemne ma prekvapilo, koľko ľudí pracuje s textom, kým sa kniha dostane na pulty kníhkupectiev. Korektúry sa vtedy posielali na vytlačenom rukopise, dnes už je to, našťastie, elektronicky. Viac ľudí sa spojilo pre jeden cieľ. Toto ma fascinovalo najviac.

Skutočnosť, že sa mi splnil dávny detský sen a vyšla mi kniha, som si naplno uvedomila, až keď mi domov do Medzilaboriec prišiel balík od vydavateľa. Prešlo už pätnásť rokov, ale do detailu si viem vybaviť svoje vtedajšie pocity, aj čo som mala v ten deň oblečené. Privoniavala som si k mojej Amnestii, držala som ju v rukách ako vzácny krehký predmet, chvelo sa mi celé vnútro, po tvári mi tiekli slzy a v tom momente mi fakt patril celý svet. Nešlo len o samotnú knihu. Pred očami sa mi zhmotnilo všetko, čo som zažívala v čase, kým kniha vznikala. Vyformoval ju môj život a tím vydavateľstva Motýľ ju poslal k ľuďom. Keď si človek plní veľké sny, vždy je to dojímavé.

Akú najdôležitejšiu skúsenosť ste si odniesli do ďalšej tvorby?

Je dôležité „lietať vysoko“, vychutnávať si výsledok tvrdej práce, ale vždy sa treba vrátiť nohami pevne na zem a neustále na sebe pracovať, neporovnávať sa s inými, ale snažiť sa prekonávať sám seba.

Snažím sa byť vnímavá, pretože ľudia, ktorí sa objavujú v mojom živote, sú najväčší zdroj inšpirácie.

Písanie ma teší a napĺňa a chcem, aby to tak ostalo navždy. Nechcem byť jeho otrokom, ale túžim po tom, aby mi stále otváralo dvere k novým snom.