Príbeh môjho debutu – dnes Gabriela Futová

Začiatky sú vždy mimoriadne. Prvé slovo, prvý krok, prvé zaľúbenie, prvý bozk, prvá práca, prvé dieťa – tieto a stovky ďalších udalostí si zvykneme pamätať celý život. Pre ľudí, ktorí píšu knihy, je nezabudnuteľným zážitkom vydanie prvej knihy. Otvárame na Sieťovke novú anketu, v rámci ktorej vám spisovateľky a spisovatelia odhalia zákulisie svojich začiatkov.

Dnes predstavuje svoj debut Naša mama je bosorka spisovateľka Gabriela Futová.

Aký bol príbeh vášho debutu od prvého nápadu až po samotné vydanie?

Bol to dlhý príbeh. Keďže som odmalička túžila napísať knihu a čas na splnenie sna prišiel, keď som bola na materskej s druhým dieťaťom, teda už dospelá, logicky som začala rozmýšľať o tom, že napíšem niečo pre dospelých. A došlo mi, že kniha sa nenapíše sama, tak som si sadla a začala rozmýšľať. Sedela som a dumala a dumala a sedela a… Nič som nevymyslela. Aj mi prišlo ľúto, že sa mi sen začína strácať, našťastie som si spomenula, že ako dieťa som čítala detské knihy. A tak som si povedala, že možno by som mohla skúsiť napísať niečo pre deti. A keďže mojou najobľúbenejšou knižkou z detstva je Malá bosorka od Ottfrieda Preusslera a tam sa čaruje, povedala som si, že aj ja chcem v knihe čarovať, lebo tam kde sa čaruje, tam sa môže diať čokoľvek.

No a raz večer, keď som zaspávala, ma konečne kopla múza a ja som dostala nápad na príbeh o deťoch, ktoré zistia, že ich mama vie naozaj čarovať. Okamžite vznikol názov Naša mama je bosorka a ja som sa na druhý deň pustila do písania.

Písanie mi trvalo deväť mesiacov, text som chodievala čítať kamoške. Ja som čítala, ona pritom varila a skvele sa bavila. Práve ona ma povzbudila, aby som text určite poslala do vydavateľstva.

Líšila sa finálna podoba knihy od pôvodného zámeru?

Nelíšila. V duchu som mala pripravené tri konce. Nakoniec som si vybrala ten najviac prekvapujúci.

Čo vás počas procesu vydávania prekvapilo?

Najväčším prekvapením pre mňa bolo, keď mi pani šéfredaktorka z vydavateľstva Mladé letá, pani Magdalénka Baloghová, zavolala po týždni od odoslania rukopisu (poštou) a povedala mi: „Pani Futová, také niečo sme tu ešte nemali. Budete mať knihu!“

Prekvapením to bolo preto, lebo kým som rukopis poslala, pani šéfredaktorke som opatrne volala, či vôbec môžem. Myslela som si totiž, že vydavateľstvo Mladé letá vydáva knihy iba známym autorom. A pani Magdalénka mi povedala, že môžem, ale že odpoveď mám čakať cca po mesiaci, lebo má na stole kopec obálok s rukopismi a rukopisy stále pribúdajú.

Akú najdôležitejšiu skúsenosť ste si odniesli do ďalšej tvorby?

Asi to, že aj keď nemám nápad, nemusím písanie vzdať, lebo moja hlava ten nápad skôr či neskôr dostane. Písanie a celý proces vzniku knihy ma naučili trpezlivosti. A redaktorské opravy beriem dodnes s pokorou, lebo práve pri písaní stále zisťujem, ako nedokonale ovládam slovenčinu.