Príbeh môjho debutu – dnes Hana Repová

Začiatky sú vždy mimoriadne. Prvé slovo, prvý krok, prvé zaľúbenie, prvý bozk, prvá práca, prvé dieťa – tieto a stovky ďalších udalostí si zvykneme pamätať celý život. Pre ľudí, ktorí píšu knihy, je nezabudnuteľným zážitkom vydanie prvej knihy. Otvárame na Sieťovke novú anketu, v rámci ktorej vám spisovateľky a spisovatelia odhalia zákulisie svojich začiatkov.

Dnes predstavuje svoj debut Boh plače potichu spisovateľka Hana Repová.

Aký bol príbeh vášho debutu od prvého nápadu až po samotné vydanie?

O mojej prvotine sa dá povedať, že sa zrodila zo vzdoru. Po prečítaní knihy, ktorá ma sklamala svojím koncom, som svojej kamarátke povedala: „Tak toto by som napísala lepšie.“ A jej pohotová odpoveď znela: „Ale veď napíš.“

Priznám sa, že dnes už ani neviem, aká kniha to bola. Viem ale, že dodnes neznášam otvorené konce. Mám totiž potom pocit, akoby ma ten autor na konci o ten záver oklamal. Veď keď s niekým strávim tristo strán života, chcem vedieť, ako to s ním dopadlo!

A tak som si zo vzdoru sadla a začala tvoriť príbeh. Vedela som, že chcem napísať príbeh dvoch ľudí, ktorí sa vždy milovali a stále milujú, ale okolnosti ich rozdelili. A ja som chcela dať ich láske druhú šancu.

Po dokončení som teda tej kamoške dala rukopis a v hlave sa mi už akosi automaticky rodil nový príbeh. Počas písania som totiž zistila, že písanie milujem. A potom si ten rukopis bez môjho vedomia prečítalo takmer desať našich spoločných priateľov. Putoval od kamarátky ku kamarátke a všetci ma zrazu nabádali, aby som poslala ten príbeh ďalej. A tak som ho teda poslala do slovenských vydavateľstiev. Nebola to jednoduchá cesta a ja som to neraz chcela vzdať, no nakoniec sa môj príbeh dostal na pulty kníhkupectiev na jeseň roku 2017 pod názvom Boh plače potichu. Dalo by sa teda povedať, že jedna kniha ma nahnevala, tak som si napísala vlastnú.

Líšila sa finálna podoba knihy od pôvodného zámeru?

Áno, minimálne v tom, že vydať takú hrubú knihu od neznámej začínajúcej autorky bolo pre vydavateľstvo príliš rizikové, a tak sme rukopis skrátili a rozdelili na dve časti. Po rokoch však kniha v reedícii vyšla opäť v pôvodnej podobe – teda ako jeden diel.

Čo vás počas procesu vydávania prekvapilo?

Úprimne, prekvapilo ma koľko práce za tým je. Pri prvej knihe som mala veľmi naivnú predstavu, že ja napíšem knihu a vydavateľstvo sa o všetko ostatné postará. Dnes sa nad touto predstavou iba usmievam. Napísaním slova Koniec pod rukopisom sa práca vlastne iba začína.

Akú najdôležitejšiu skúsenosť ste si odniesli do ďalšej tvorby?

Pochopiť, že aj tí, čo môj rukopis kritizujú, sa ho vlastne snažia urobiť lepším. A tiež prestať mať potrebu viesť postavy smerom, ktorý som pre ne vo svojej hlave predurčila. Je to ako boj s veternými mlynmi. Keď postavu totiž dobre vytvoríte, začne žiť vlastný život a občas vás zavedie úplne inam, než ste plánovali.