Začiatky sú vždy mimoriadne. Prvé slovo, prvý krok, prvé zaľúbenie, prvý bozk, prvá práca, prvé dieťa – tieto a stovky ďalších udalostí si zvykneme pamätať celý život. Pre ľudí, ktorí píšu knihy, je nezabudnuteľným zážitkom vydanie prvej knihy. Otvárame na Sieťovke novú anketu, v rámci ktorej vám spisovateľky a spisovatelia odhalia zákulisie svojich začiatkov.
Dnes predstavuje svoj debut Maťko a záhada dreveného domčeka spisovateľka Martina Janková.
Aký bol príbeh vášho debutu o prvého nápadu až po samotné písanie?
Začalo to v období, kedy som si sama prechádzala osobnou zmenou a v mnohých smeroch sa môj život obrátil k lepšiemu. Bol šťastnejší, radostnejší, plný aha momentov a nových nastavení mysle. Jediné, čo mi v tom čase ešte zlyhávalo bolo, keď som po hodinovej meditácii v povznesenom stave prišla do detskej izby a deti ma svojím hašterením rýchlo vrátili z výšok do reality 🙂 .
Chcela som im priblížiť všetky tie myšlienky, ktoré mi neskutočne pomohli z nefunkčných vzorcov správania, aby to raz nemuseli zažívať aj ony a chcela som ich záujem vzbudiť prostredníctvom knižiek, keďže milujú čítanie rovnako ako ja. Ale žiadne také knižky som v kníhkupectvách nenašla. Tak som si jedného dňa povedala, že ich napíšem sama. Okamžite sa mi v hlave začali skladať príbehy. Tie prvé som si zapisovala v autobuse, cestou z práce. Doteraz si pamätám to vzrušenie.
Kamarátka to nedokázala pochopiť, hovorila mi, nech píšem len pre svoje deti, načo hneď vydávať knihu? No ja som vedela, že musím. Že tie príbehy potrebujem poslať do sveta, aby prinášali aha momenty nielen mojim deťom, ale všetkým.
Líšila sa finálna podoba knihy od pôvodného zámeru?
Čiastočne. Chvíľu som hľadala ten správny nápad, čo to Maťko (hlavný hrdina v knižke) v domčeku vlastne nájde, čo bude tým prekvapením, až nakoniec do seba všetko krásne zapadlo. Do príbehov sa mi podarilo dať tajomstvo, humor aj poučenie. Musela som sa však brzdiť pri množstve tém, ktoré som chcela spracovať. Mala som dlhý zoznam a nedalo sa inak ako nemilosrdne škrtať. Škrtla som dokonca aj úplne prvú kapitolu, ktorú som napísala, lebo sa mi zdalo, že to ešte nie je ono. Ale neľutujem to. Dobre poslúžila na rozbeh a práve vďaka nej som sa mohla v písaní posunúť ďalej.
Veľmi dôležitá bola pre mňa vizuálna podoba knihy. Prechádzala som si profily desiatok ilustrátorov a prelistovala som množstvo kníh, kým som našla človeka, ktorý mi dokáže obrázky nakresliť podľa mojich predstáv. Nakoniec som bola nadšená, postavičky v knihe vyžarovali presne tú láskavosť a roztomilosť, ktorú som tam túžila dostať a mnohí si ich už na prvý pohľad zamilovali. Rovnako ako ja.
Čo vás počas procesu vydávania prekvapilo?
Toho bolo viac. Pri väčších vydavateľstvách ma prekvapilo, ako dlho musí človek čakať, kým mu vydavateľstvo odpovie a ak by knihu aj prijali, tak ju zaradia do edičného plánu až o rok, či dva. Pri menších vydavateľstvách, ktorým sa knižka veľmi páčila a chceli ísť do vydania ma zas prekvapilo, že žiadali finančnú spoluúčasť, lebo trh je neistý. Veľmi pozitívne som však vnímala s akým nadšením a rýchlou spätnou väzbou sa mi po prečítaní rukopisu ozvali. Za to im budem navždy veľmi vďačná, dalo mi to vieru, že to celé má zmysel a že aj druhí vidia hodnotu, ktorú tá knižka môže deťom priniesť.
Mojím najväčším strašiakom bol marketing a nutnosť byť „na obraze“. No keď som zistila, že tomuto sa nevyhnem, či už mám za sebou vydavateľstvo alebo nie, vybrala som si samovydanie. Tam aspoň môžem ovplyvniť, ako budú vyzerať ilustrácie a finálny text a to bolo pre mňa dôležité.
Vtedy mi však ľudia v zákulisí vydávania začali opakovať, že sa mám pripraviť na to, že knihou sa človek neuživí, že budem v mínuse, že knihy sa na Slovensku vydávajú viac pre potešenie ako pre zárobok. Ale bola som tvrdohlavá a nevšímala som si ich 🙂
A nakoniec ma prekvapilo, že ak chce mať autor knihu na stolíku pri dverách kníhkupectva, musí za to zaplatiť!
Akú najdôležitejšiu skúsenosť ste si odniesli do ďalšej tvorby?
Prvá kniha mi dala vieru v seba samú, že to zvládnem. Poznanie, že všetky prekážky sa dajú prekonať, ak človek vie, čo chce a ide si za tým. Dala mi možnosť nespočetnekrát zažiť nádhernú spätnú väzbu od detí na besedách, ktoré ma často prídu vyobjímať, niekedy ma nechcú pustiť domov. Veľa sa vypytujú a vidím, že príbehy ich naozaj inšpirujú k novým pohľadom na svet.
Celý proces písania a vydávania je pre mňa aj obrovskou školou a kurzom sebapoznávania. Objavujem pri ňom svoje limity, svoje silné stránky aj slabé miesta. Teraz, keď píšem knihu pre dospelých, vkladám do nej veľa zo svojho vnútra a či chcem, či nie, musím si nastaviť zrkadlo a pozrieť sa na to všetko, čo v sebe mám a prečo to tam mám. Takže písanie je tak trochu aj mojou terapiou.
| Martina Janková sa narodila v Žiline, vyrastala v Leviciach a so svojimi dvomi synmi a manželom Ivanom žijú v Bratislave. Je vyštudovaná právnička, vášnivá čitateľka, kreatívna duša s množstvom inšpiratívnych nápadov. Bola hlavnou štátnou radkyňou a popri tom po večeroch a víkendoch koncertnou fotografkou a šoubiznisovou redaktorkou. Robila hlavnú vedúcu v letnom tábore. V roku 2024 sa vydala na cestu spisovateľky a autorky detských kníh s motivačnými príbehmi. Vydala dve detské knihy – Maťko a záhada dreveného domčeka a jej pokračovanie Maťko, kde je náš poklad? V roku 2026 jej vyjde tretia kniha Malá láskavosť na každý deň, ktorú si sama ilustrovala. Pripravuje však aj román, takže sa na jej príbehy môžu tešiť aj dospelí. |