Kincugi – prelínanie japonského umenia s tajomným svetom húb

Názov nového fragmentárneho románu Veroniky Šikulovej Kincugi odkazuje na tradičnú japonskú techniku opravy rozbitej keramiky pomocou práškového zlata. Vzájomne prepojenými textami sa však nevinie len motív Japonska, ale i svet húb, ktorý prerastá stranami ako rozbujnené mycélium.

Fragmentárne rozprávanie, ktorým prestupuje typická Šikulovej poetika, je rámcované príbehom starnúcich manželov – Filemóna a Baukis. Hoci dvojica dostala mená podľa postáv z gréckej mytológie – starého manželského páru, ktorý aj napriek svojej chudobe pohostil bohov a bohovia sa mu za to odmenili – nie sú to obyvatelia peloponézskeho polostrova.

„Možno som mala začať tým, že Filemón a Baukis neboli Gréci, ale starí manželia z Modry, ktorí len omylom zablúdili do Japonska. Alebo tam nezablúdili, to len ja som sa ráno zobudila a mala som pocit, že tie ich vrásky pripomínajú mapu ostrova Honšú.

Píšem knižku pomaly, lebo ma vyrušujú muchy a úvahy o písaní. Filemón v Tokiu hľadá rýdziky, čo je, samozrejme, nezmysel, lebo v Japonsku majú japonské huby macutake, ktoré voňajú ako mokrý pes zmiešaný so škoricou. Baukis mu hovorí, že je starý blázon, a ja jej rozumiem. Aj ja som blázon, keď si myslím, že sa dajú spojiť antickí bohovia, mykológia a šintoizmus v jednej knižke.“

Veronika Šikulová hovorí, že Kincugi je exkurziou do suterénu. Hoci v japonských katalógoch znie tento pojem vznešene, tu u nás podľa nej ide o obyčajné plátanie dier. Praskliny sa nik nepokúša maskovať lakom; naopak, sú zaliate zlatom, aby ich bolo poriadne vidieť. A pod tým všetkým, niekde pod podlahou, v hline a tme, si podhubie s koreňmi šepká veci, ktoré my hore, v čistých izbách, už dávno nedokážeme vysloviť.