Recenzia na úplne neznámu knihu.Ako slnečný lúč, ktorý preletí dymovým sklom chodby letiska. Poteší, zahreje, pohladí.
Po dlhej dobe zas ženský román. Ženský román je tak strašne široký pojem – od Saganovej a Blaškovej klesá do Steelovej a Pilcherovej až na dno Keleovej-Vasilkovej a Urbaníkovej.
Nádherne poetická reč plná prirovnaní by sa pri 500 stranovom románe nezniesla, ale plasticky kreslí príbeh auslanderskej umelkyne vyrovnávajúcej sa so svojim sa. Vyrovnanej so svojim ja. Pocity cudzoty medzi vlastnými i „vlastnými“, prežité toľkokrát, hoci aj niekym, kto nevytiahol nos z rodnej dediny, nie to ešte pri kultúrnom šoku dieťaťa iného ako ostatné, ženy inej ako ostatné. Yesimine pocity nežiarenia vysvetľujú spomienky na emigrantské začiatky so snahou splynúť aj odlíšiť sa a autorka ich doslova „prežila“.
Keď som bývala vo Viedni v Alsergrund, dívala som sa na svojich moslimských susedov a predstavovala som si, ako žijú, ako rozmýšľajú, ako nás vidia. Keď sme prestali žiť vedľa seba a začali žiť spolu, bola som pri korekcii svojich predstáv veľmi prekvapená.
Emigrantský román, emigrantská romantika. Ako moja vlastná. Strýko predskokan, secondos bratranci, nutný do očí bijúci blahobyt a každonedeľné zdôvodňovania, prečo sa máme lepšie…“Až budeme za drátmi, polezú vám kuratá krkom“…. veď aj liezli…aj koláče v alobale.
U mňa 2x plus…ženský, krehký, obrazný a skúsenému uveriteľný.
Ako slnečný lúč, čo prebehol po povrchu.
Úplne slovenský.
Ten strýko sa nemusel volať Serkan a byť z Izmiru. Takto žil strýko Gyula zo Szegedu i strýc Pepík z Pardubíc…a speváčka mohla byť Piroška či Jiřina…
alebo obyčajná Zuzanka z Bratislavy, ktorá sa vrátila, lebo neznášala ako jej komolia meno.
Takže dvakrát dobrá kniha…len bez tej štipky tureckého korenia by chutila hodnovernejšie.