Október 1996

Ak platí vždy a všade, že všetko zlé je na niečo dobré, malo by to platiť aj pre Slovensko. Pri troche optimizmu by sa dalo povedať, že dobré na tom, čo je na Slovensku zlé, je najmä to, že toto zlo sa konečne tématizuje. Počas posledného pol roka sa vďaka zlej politike vládnej koalície zrodili tri dôležité témy, ktoré svojím významom presahujú rozmer škandálov. Sú nimi vypadnutie Slovenska z prvej skupiny potencionálnych nových členov NATO, útok vlády na intelektuálnu elitu spoločnosti a napokon roztrieštenie pravého krídla politickej opozície. Tématizácia zlého je sama osebe dobrá, ale mám dôvod si myslieť, že ak sa taká téma stane zámienkou k politickému zápasu, môže stratiť svoj pôvodný dobrý zmysel. Príkladom nech poslúži téma o roztrieštenosti pravice.

Niekoľko dní po tom, čo Ján Čarnogurský otvorene ponúkol Demokratickej strane koalíciu, prihlásil sa Mikuláš Dzurinda ako kandidát na post predsedu KDH proti Jánovi Čarnogurskému. Argumenty, ktoré uvádzal vo svoj prospech, si všimnem o chvíľu, avšak hlavným dôvodom na uchádzanie sa o túto funkciu - ak vynechám osobné ambície tohto politika - je zrejme jeho iný názor na zjednocovanie pravice. Z opatrných Dzurindových formulácií a najmä z článku ďalšieho podpredsedu KDH Ivana Šimka, ktorý uverejnil tento utorok v denníku SME vyplýva, že títo dvaja politici chcú odložiť zjednocovanie pravice a s Dzurindom na čele vybudovať najprv takú stranu, ktorá aj sama bude schopná konkurovať HZDS. Podľa Ivana Šimka skutočne dobre bude na Slovensku vtedy, "keď tu bude silná moderná ľudová strana, taká, akou je napríklad v Nemecku CDU". S týmito slovami iste súhlasí aj Ján Čarnogurský, ale cestu k takej strane vidí v koaličnej spolupráci a nie v konkurečnom boji pravicových strán.

Podľa môjho názoru je Šimkova a Dzurindova predstava o budúcnosti KDH rizikom pre celú pravicu, ale ešte naliehavejším problémom sa mi vidí byť spôsob, akým sa k tejto téme obaja politici vyjadrujú. Vychádzam totiž z toho, že úlohou opozície nie je len vyhrať v blízkej budúcnosti voľby, ale už dnes, bez ohľadu na vládnu koalíciu, formovať politické vzťahy a politický jazyk budúceho Slovenska. Pod pojmom politický jazyk mám na mysli nielen umenie rétoriky, ale súčasne, či skôr najmä, umenie vyjadrovať sa presne a korektne. Vyjadrovať sa tak, aby občan nepotreboval šifrovací kľúč na dekódovanie viet politikov. Na niekoľkých príkladoch sa pokúsim ukázať, ako také šifrované vety vyzerajú.

Keď Mikuláš Dzurinda odpovedal na otázky novinárov, prečo kandiduje proti Jánovi Čarnogurskému, poznamenal, že mu nejde o kreslo, ale o víťazstvo vo voľbách. Jeho recept je podľa jeho slov presvedčiť voličov, že kádeháci sú ľudia z mäsa a krvi, ktorí vedia, čo stojí rohlík a liter mlieka a že ide o to, aby ich voliči nielen rešpektovali, ale aby ich aj začali mať radi. Tento zdanlivo pozitívny program sa po dekódovaní zmení na čosi, čo mi pripomína jazyk úplne iných slovenských politikov. V skutočnosti totiž chcel podľa môjho názoru Dzurinda povedať, že kandiduje proti Jánovi Čarnogurskému preto, lebo tento politik nedokáže presvedčiť voličov, že je človekom z mäsa a krvi, že nevie, koľko stojí rožok a liter mlieka a že ho voliči síce rešpektujú, ale nemajú ho radi.

Iným príkladom šifrovaného jazyka je článok Ivana Šimka, v ktorom píše o tom, že to bol práve on, kto sa zasadzoval za integráciu pravice a že podľa neho "o volebných koalíciách hovoria dnes už i tí, ktorí ich doteraz odmietali". Šimko spomína existenciu akejsi inej motivácie k tvorbe volebných koalícií, než je túžba po lepšom Slovensku. Za touto motiváciou sa podľa neho skrýva ochrana vlastných špecifík či životného štýlu a reči o koalíciách vraj sú len ratovaním vlastnej straníckej existencie. Takáto integrácia sa nechce zbaviť vnútrostraníckych komplexov, ale naopak, chce si ich ochraňovať ako znamenie svojej identity.

Šifrou, pomocou ktorej má čitateľ dekódovať tento článok, je opäť meno Jána Čarnogurského, hoci Šimko ho ani raz nespomenie. To on, Čarnogurský, doteraz odmietal volebnú koalíciu, to on si ratuje vlastnú stranícku existenciu a nechce sa zbaviť vnútrostraníckych komplexov.

Nebolo by ťažké vyvrátiť väčšinu Šimkových aj Dzurindových argumentov, ale to je úloha pre Jána Čarnogurského a tých delegátov snemu KDH, ktorí ho budú podporovať. Mne ide v tejto chvíli o to, že dôležitá téma integrácie pravice sa stáva dôvodom pre politický zápas vo vnútri KDH a že tento zápas je vedený nekorektne. Politický jazyk Ivana Šimka a Mikuláša Dzurindu je plný šifier a skrytých útokov na Jána Čarogurského a obávam sa, že je takým nie z prehnanej zdvorilosti, ale z nedostatku odvahy.

Skutočným jadrom sporu je Dzurindova a Šimkova predstava, že pravicu je možné posilniť aj bez koalície s Demokratickou stranou, a to tak, že KDH sa bude orientovať na nevoličov ako takých, a potom na voličov HZDS. To si vyžaduje zvýšenú mieru populizmu, ktorý si trúfa uplatniť práve Mikuláš Dzurinda. Ján Čarnogurský je svojou zásadovosťou takejto predstave politiky na prekážku a podobnou prekážkou je aj zásadovosť Demokratickej strany. Okrem toho v koalícii s Demokratickou stranou by Šimko aj Dzurinda stratili svoje výsadné postavenie liberálnejšie orientovaných politikov, ktoré dnes v KDH majú. Takto jednoduchý je tento spor.

O čo jednoduchší je, o to zložitejším sa stáva vinou šifrovaného jazyka. Politické prostredie opozície by malo byť akýmsi modelom takého budúceho Slovenska, v ktorom už nebude mať vládna koalícia väčšinu. Bola by podľa môjho názoru veľká škoda, keby malo byť toto prostredie kontaminované politickým jazykom, ktorý zakrýva podstatu sporu. Spor medzi Čarnogurským a Dzurindom je legitímnym sporom a môže byť aj užitočným politickým cvičením, ak bude vedené podľa pravidiel. Mikuláš Dzurinda však porušil pravidlá hneď na začiatku, keď sa rozhodol kandidovať na funkcie predsedu aj podpredsedu, Ivan Šimko ich porušil tým, že vo svojom článku namierenom proti Jánovi Čarnogurskému ani raz nespomenul jeho meno.

S Jánom Čarnogurským sa dá v mnohom nesúhlasiť, ale je to aj preto, lebo svoje názory hovorí otvorene a používa korektný politický jazyk. Pekným príkladom jeho otvorenosti je jeho lakonická odpoveď novinárom v denníku SME:
"Mikuláš Dzurinda by nemal byť zvolený, pretože kandidujem aj ja."
Kto chce, nech nesúhlasí.

Verzia bez diakritiky
Index