Oktober 1996
Ak plati vzdy a vsade, ze vsetko zle je na nieco dobre, malo by to platit aj pre Slovensko. Pri troche optimizmu by sa dalo povedat, ze dobre na tom, co je na Slovensku zle, je najma to, ze toto zlo sa konecne tematizuje. Pocas posledneho pol roka sa vdaka zlej politike vladnej koalicie zrodili tri dolezite temy, ktore svojim vyznamom presahuju rozmer skandalov. Su nimi vypadnutie Slovenska z prvej skupiny potencionalnych novych clenov NATO, utok vlady na intelektualnu elitu spolocnosti a napokon roztriestenie praveho kridla politickej opozicie. Tematizacia zleho je sama osebe dobra, ale mam dovod si mysliet, ze ak sa taka tema stane zamienkou k politickemu zapasu, moze stratit svoj povodny dobry zmysel. Prikladom nech posluzi tema o roztriestenosti pravice.
Niekolko dni po tom, co Jan Carnogursky otvorene ponukol Demokratickej strane koaliciu, prihlasil sa Mikulas Dzurinda ako kandidat na post predsedu KDH proti Janovi Carnogurskemu. Argumenty, ktore uvadzal vo svoj prospech, si vsimnem o chvilu, avsak hlavnym dovodom na uchadzanie sa o tuto funkciu - ak vynecham osobne ambicie tohto politika - je zrejme jeho iny nazor na zjednocovanie pravice. Z opatrnych Dzurindovych formulacii a najma z clanku dalsieho podpredsedu KDH Ivana Simka, ktory uverejnil tento utorok v denniku SME vyplyva, ze tito dvaja politici chcu odlozit zjednocovanie pravice a s Dzurindom na cele vybudovat najprv taku stranu, ktora aj sama bude schopna konkurovat HZDS. Podla Ivana Simka skutocne dobre bude na Slovensku vtedy, "ked tu bude silna moderna ludova strana, taka, akou je napriklad v Nemecku CDU". S tymito slovami iste suhlasi aj Jan Carnogursky, ale cestu k takej strane vidi v koalicnej spolupraci a nie v konkurecnom boji pravicovych stran.
Podla mojho nazoru je Simkova a Dzurindova predstava o buducnosti KDH rizikom pre celu pravicu, ale este naliehavejsim problemom sa mi vidi byt sposob, akym sa k tejto teme obaja politici vyjadruju. Vychadzam totiz z toho, ze ulohou opozicie nie je len vyhrat v blizkej buducnosti volby, ale uz dnes, bez ohladu na vladnu koaliciu, formovat politicke vztahy a politicky jazyk buduceho Slovenska. Pod pojmom politicky jazyk mam na mysli nielen umenie retoriky, ale sucasne, ci skor najma, umenie vyjadrovat sa presne a korektne. Vyjadrovat sa tak, aby obcan nepotreboval sifrovaci kluc na dekodovanie viet politikov. Na niekolkych prikladoch sa pokusim ukazat, ako take sifrovane vety vyzeraju.
Ked Mikulas Dzurinda odpovedal na otazky novinarov, preco kandiduje proti Janovi Carnogurskemu, poznamenal, ze mu nejde o kreslo, ale o vitazstvo vo volbach. Jeho recept je podla jeho slov presvedcit volicov, ze kadehaci su ludia z masa a krvi, ktori vedia, co stoji rohlik a liter mlieka a ze ide o to, aby ich volici nielen respektovali, ale aby ich aj zacali mat radi. Tento zdanlivo pozitivny program sa po dekodovani zmeni na cosi, co mi pripomina jazyk uplne inych slovenskych politikov. V skutocnosti totiz chcel podla mojho nazoru Dzurinda povedat, ze kandiduje proti Janovi Carnogurskemu preto, lebo tento politik nedokaze presvedcit volicov, ze je clovekom z masa a krvi, ze nevie, kolko stoji rozok a liter mlieka a ze ho volici sice respektuju, ale nemaju ho radi.
Inym prikladom sifrovaneho jazyka je clanok Ivana Simka, v ktorom pise o tom, ze to bol prave on, kto sa zasadzoval za integraciu pravice a ze podla neho "o volebnych koaliciach hovoria dnes uz i ti, ktori ich doteraz odmietali". Simko spomina existenciu akejsi inej motivacie k tvorbe volebnych koalicii, nez je tuzba po lepsom Slovensku. Za touto motivaciou sa podla neho skryva ochrana vlastnych specifik ci zivotneho stylu a reci o koaliciach vraj su len ratovanim vlastnej stranickej existencie. Takato integracia sa nechce zbavit vnutrostranickych komplexov, ale naopak, chce si ich ochranovat ako znamenie svojej identity.
Sifrou, pomocou ktorej ma citatel dekodovat tento clanok, je opat meno Jana Carnogurskeho, hoci Simko ho ani raz nespomenie. To on, Carnogursky, doteraz odmietal volebnu koaliciu, to on si ratuje vlastnu stranicku existenciu a nechce sa zbavit vnutrostranickych komplexov.
Nebolo by tazke vyvratit vacsinu Simkovych aj Dzurindovych argumentov, ale to je uloha pre Jana Carnogurskeho a tych delegatov snemu KDH, ktori ho budu podporovat. Mne ide v tejto chvili o to, ze dolezita tema integracie pravice sa stava dovodom pre politicky zapas vo vnutri KDH a ze tento zapas je vedeny nekorektne. Politicky jazyk Ivana Simka a Mikulasa Dzurindu je plny sifier a skrytych utokov na Jana Carogurskeho a obavam sa, ze je takym nie z prehnanej zdvorilosti, ale z nedostatku odvahy.
Skutocnym jadrom sporu je Dzurindova a Simkova predstava, ze pravicu je mozne posilnit aj bez koalicie s Demokratickou stranou, a to tak, ze KDH sa bude orientovat na nevolicov ako takych, a potom na volicov HZDS. To si vyzaduje zvysenu mieru populizmu, ktory si trufa uplatnit prave Mikulas Dzurinda. Jan Carnogursky je svojou zasadovostou takejto predstave politiky na prekazku a podobnou prekazkou je aj zasadovost Demokratickej strany. Okrem toho v koalicii s Demokratickou stranou by Simko aj Dzurinda stratili svoje vysadne postavenie liberalnejsie orientovanych politikov, ktore dnes v KDH maju. Takto jednoduchy je tento spor.
O co jednoduchsi je, o to zlozitejsim sa stava vinou sifrovaneho jazyka. Politicke prostredie opozicie by malo byt akymsi modelom takeho buduceho Slovenska, v ktorom uz nebude mat vladna koalicia vacsinu. Bola by podla mojho nazoru velka skoda, keby malo byt toto prostredie kontaminovane politickym jazykom, ktory zakryva podstatu sporu. Spor medzi Carnogurskym a Dzurindom je legitimnym sporom a moze byt aj uzitocnym politickym cvicenim, ak bude vedene podla pravidiel. Mikulas Dzurinda vsak porusil pravidla hned na zaciatku, ked sa rozhodol kandidovat na funkcie predsedu aj podpredsedu, Ivan Simko ich porusil tym, ze vo svojom clanku namierenom proti Janovi Carnogurskemu ani raz nespomenul jeho meno.
S Janom Carnogurskym sa da v mnohom nesuhlasit, ale je to aj preto, lebo svoje nazory hovori otvorene a pouziva korektny politicky jazyk. Peknym prikladom jeho otvorenosti je jeho lakonicka odpoved novinarom v denniku SME:
"Mikulas Dzurinda by nemal byt zvoleny, pretoze kandidujem aj ja."
Kto chce, nech nesuhlasi.
© RFE/RL 1996