"Divadlo Stoka naozaj vzniklo mimo statom riadene struktury, ktore si s nim dodnes nevedia rady. Aj jeho sidlo v Bratislave je akosi neregulerne - uchytilo sa provizorne medzi Malou scenou Narodneho divadla a novostavbou toho isteho Narodneho divadla, v odborarskom zavodnom klube Dopravnych podnikov, v byvalej industrialnej zone, kde teraz chaoticky vyrastaju monumentalne novodobe stavby. Prizemna budova Stoky medzi nimi vyzera ako starsia dedinska telocvicna," napisala priblizne pred rokom v almanachu Medzicas? o tomto dnes uz doslova kultovom alternativnom divadle teatrologicka Anna Gruskova v studii Blizsie k Stoke. Stoka hned potom prestala hrat, co nemala na svedomi Gruskova, ale synergicky efekt, vyvolany havarijnym stavom budovy a katastrofalnou ekonomickou situaciou divadla, ktore ministerstvo kultury a nim anektovany statny fond Pro Slovakia sposobom hodnym stredovekej inkvizicie vyobcovali spomedzi uchadzacov o financnu dotaciu. Subor a najma jeho reziser a sef Blaho Uhlar totiz neskryvaju vyrazne kriticky postoj k sposobu, akym dnes na Slovensku stat zaobchadza s nezavislou kulturou.

Divadlo, ktore uz siedmu sezonu robi cest slovenskej kulture doma i v zahranici, vsak nezaniklo - bratislavsky magistrat jej pridelil rozpadajucu sa budovu do uzivania, cinnost divadla podporila i mestska cast Bratislava-Stare Mesto, Pro Helvetia, Open Society Fund, MK CR a Ceske centrum, SKOI a dalsie nestatne ustanovizne i sukromne osoby. A tak sa vecer 20. marca, tri dni pred siestym vyrocim prvej premiery Stoky, udial maly slovensky mirakl - zrenovovana "starsia dedinska telocvicna" opat otvorila svoje priestory pre svojich skalnych i obcasnych divakov. Priatelia a priaznivci suboru sa v ten vecer zisli na sympoziu o Stoke a jej tvorivych osobnostiach. Priebeh sympozia svojim obsahom, duchom a atmosferou presne zodpovedal poetike Stoky: bola to sebaironicka sebareflexia ako sposob videnia sveta a zaroven spontanna obrana voci centralistickemu, narodnymi farbami natretemu statnoreprezentativnemu (odporne slovo, no, zial, kryte dnesnou realitou!) modelu kultury, v ktorom sucasna vladna moc na Slovensku nasla svoje zalubenie.

Je to paradox: dnes, ked divadelnici na Slovensku musia vzdorovat otvorenemu nasilu statnych byrokratov a branit si svoju ludsku, obciansku i profesnu dostojnost, je Stoka vo vyhode - ako jedna z prvych obeti Hudecovej "kulturnej revolucie" ma tuto skusenost uz za sebou. Mozno aj to je jeden z dovodov, preco sa dnes Stoka profiluje trochu inak ako doteraz. Chce byt a uz aj je viac ako divadlo - je to galeria, koncertna sien, salon, klub, pub, starogrecka agora, skratka verejny priestor, kde zije, pulzuje, tvori a navzajom sa duchovne obohacuje slobodna komunita, otvorena a premenliva, zaroven vsak prirodzene vyberova. Azda najkrajsie to vyjadril spisovatel Dusan Dusek, jeden z krstnych otcov Stoky: "Stoka je moznostou, aby sme sa naucili robit, co chceme, vzdy len tak, ako chceme, ako cosi priridzene a slobodne, aby sme v sebe odomkli vsetky moznosti a dvierka - a tesili sa z prichodu zazrakov."

Po 20. marci prisiel prvy jarny den a vecer Stoka zacala opat hrat. Ako prve predstavenie uviedla svoju najstarsiu inscenaciu Kolaps. Ak v tom nazve hladate inotaj, nevztahujte ho na buducnost Stoky, skor na buducnost tych, ktori ju dusia. Mimochodom, v ten isty den sa udialo este cosi symbolicke: studenti a divadelnici si vzali za svoje slova ministra Hudeca o revitalizacii kultury a obnovili zvyk vynasania Moreny. Presli s nou od budovy ministerstva kultury az na jeden z mostov. Tam ju zapalili a odovzdali jej slamene telo studenym vlnam Dunaja.