Nikdy som sa s ním nestretol. Nikdy nás nikto nezoznámil, nikdy som ho nespoznal osobne. Dokonca som ho ani nikdy nevidel, alebo nepočul naživo. A predsa som mal pocit, že ho poznám. Jeho hudba hučala poriadne nahlas v mojej izbe, lebo niekedy je čas a niektorá hudba musí hučať poriadne nahlas.
Zvlášť jedna pieseň ma zasiahla. Bolo v nej tak zreteľne počuť úžasný trochu cynický a trochu suchý zmysel pre humor a s ním hlboký, tichý smútok a všetko to bolo také skutočné a naraz a súčasne.
Vždy som premýšľal, že na tú skladbu spravím choreografiu. Nejaké sólo. Niečo sám pre seba v čom bude skrytý všetok ten trochu cynický smiech a zároveň ten smútok. Vždy som chcel zatancovať niečo presne také. Ale keď som počul tú hudbu akosi som vždy len zostal stáť. Takže tá hudba znie a ja…
Stojím ako taký…
Ako sa dá spracovať choreografia na hudbu pri ktorej musíte zostať stáť? A možno že to je práve tá práva hudba na skutočný tanec. Keď telo necíti potrebu vyplniť ju pohybom a prirodzene ju prekresliť do priestoru. Keď sa pre každý pohyb musíte pozrieť niekde hlbšie a prinútiť sa hľadať ho. Možno to je tá správna hudba keď cítim, že pri nej len…
Stojím ako taký…
a každý pohyb je vecou hľadania.
Milujem tú pieseň do dnes a do dnes by som na ňu tak rád tancoval a dodnes pri nej
Stojím ako taký…
PS: Toto je osobné. Hoci pán Lasica je pre mňa stálicou na nebi hviezd a bez najmenšieho zaváhania by som mohol povedať pán Lasica ja vás milujem, predsa len by som oveľa radšej počul, ako túto pieseň spieva Jaro Filip svojím nezameniteľným šansónovým hlasom. Ako sen. Ako vták.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments