Holanďania chodia v drevákoch, žijú vo veterných mlynoch, v zime korčuľujú, jazdia iba na bicykloch, milujú syry a každý je hrdým majiteľom aspoň jednej tulipánovej cibuľky. Pravda alebo mýtus? Áno, nie či možno. V každom prípade je Holandsko jedna z najunikátnejších krajín v útulnom kúte Európy, plná vysokých, zdravých a priamočiarych ľudí so zvláštnou láskou k oranžovej farbe. Frank Sinatra povedal, že „oranžová je najšťastnejšia farba“. Súhlasím, niečo na tom je. Poďte sa so mnou pozrieť do krajiny, ktorá vás urobí šťastnejšími. Nie, nebudem písať o tom, že plavba amsterdamskými kanálmi je jedinečný zážitok. Napokon, o tom sa dočítate v každom slušnom bedekri. Snažím sa Holandsko spoznať aj inak.
V Holandsku to stále klape. Už od stredoveku. Zoženiete tu dreváky vyrezané z topoľa, lipy alebo vŕby, maľované veternými mlynmi, tulipánmi… No ticho ako myška neprejdete ani krok. Niečo pre svokru. Ale vážne, dreváky sú výbornou prevenciou proti plochým nohám a lekári ich odporúčajú. Najpopulárnejšie sú svadobné dreváky (Bruilof klompen), ktoré ženích vydlabe pre svoju vyvolenú (alebo kúpi v hobby shope a namaľuje). Darček má čestné miesto pri manželskej postili. Prináša vraj šťastie.
Plánujete si v Holandsku kúpiť dreváky? Veľkosť dreváka sa uvádza v centimetroch, pričom vnútro sa meria pravítkom. Nájdete ich v mnohých obchodoch, aj on-line. Ale bacha! Ak nechcete čaptavo klopkať všetkým na smiech, a nedajbože, vyryť nosom brázdu do chodníka, naučte sa v nich dôstojne a elegantne klopkať. Aby ste ich pri nosení nestratili, chôdza si vyžaduje špeciálnu techniku s ohnutými prstami. Čiže skrčte prsty, zakvačte sa nimi vo vnútri tejto pračudesnej obuvi a buďte frajeri. Ak milujete spontánnosť, skúste si v drevákoch zadrobčiť. Klompendans je holandský tradičný ľudový tanec, z ktorého sa vám síce nezatočí hlava ako pri valčíku, ale o to viac si ho užijete. Tancuje sa, alebo lepšie povedané hopsá sa na polkovú hudbu, pri ktorej drevákmi rytmicky podupkávate a zároveň tlieskate rukami. Figúry, ako je „brána“ alebo „kruh“ nesmú chýbať. Dreváky boli kedysi dosť ťažké, takže rýchle a ladné pohyby neboli možné, a tak tento tanec zvládnu aj typy „Medveďku, daj labku“. Súčasné dreváky sú ľahšie ako dizajn spred 700 rokov, no choreografia sa nezmenila. Holanďan André Rieu rozhodne vie, ako na to. Nech sa páči, zabavte sa s ním –
Mimochodom, mnoho sôch v Holandsku má na nohách dreváky. Stavím sa s vami, že aj nadutá pani zo Stavorenu. Hoci jej ich pod šatami nie je vidieť, ale čo iné by mala obuté? Táto bohatá vdova po kupcovi vlastnila viac lodí než všetci obchodníci zo Stavorenu dohromady. Jedného dňa prikázala kapitánovi tej najlepšej, aby jej z plavby priniesol najcennejšiu vec. Kapitán vyplával na more a pustil sa do dlhého hľadania. Po návšteve mnohých prístavov, nakoniec dorazil do Danzigu (Gdaňsk, Poľsko), kde objavil najkrajšiu pšenicu, akú kedy videl. Lenže, keď sa vrátil do Frízska, povýšenú vdovu nenadchol a prikázala pšenicu nahádzať do mora. Starý tulák, ktorý bol svedkom tejto udalosti, vdove prorokoval, že za svoju aroganciu bude potrestaná a príde čas, keď pôjde po žobraní. Pyšná vdova sa mu vysmiala. Stiahla si z prsta zlatý prsteň a hodila ho do mora so slovami: „Kým sa prsteň nenájde, nestanem sa žobráčkou.“ Nuž, prerátala sa. Krátko nato jej slúžka objavila zlatý prsteň v útrobách ryby, ktorú pripravovala na večeru. A stalo sa, starcova predpoveď sa naplnila. Flotila obchodných lodí kupcovej ženy stroskotala. A aby toho nebolo málo, obilie v mori vytvorilo ostrov, ktorý zahatal prístup do prístavu. Mestu sa prestalo dariť a prístav chátral. Príbeh o Pani zo Stavorenu je pravdepodobne vymyslený, aby vysvetlil rýchly úpadok mesta, keď ho zatienili prístavy v Antverpách a Amsterdame. Bez jednej namyslenej manželky by však stále prosperovalo. Od roku 1969 stojí na pobreží bronzová socha Pani zo Stavorenu. Má tie dreváky či nie? Napokon, i tak je to jedno. Panička hľadí na IJsselmeer a čaká na svoje lode, ktoré sa už nikdy nevrátia.
A ešte aby som nezabudla, múzea o histórii drevákov a obrovské zbierky sa nachádzajú v mestách Eeld (Virtuálna prehliadka –https://www.klompenmuseum.nl/tour), Noordbergum a Goor.
 |
Adriana Macháčová patrí k obľúbeným slovenským spisovateľkám. Nehrá s čitateľom lacné hry. Keď chytíte jej knihu do ruky, nepustíte ju. Všetko je správne nadávkované a budete chcieť vedieť, ako to dopadne. Vo svojej tvorbe rozohráva otázky, ktoré trápia mnohé ženy. Rodinné drámy, nezhody s deťmi, či partnerské problémy. Nie vždy však zvíťazí láska a tolerancia. „Píšem príbehy pre aktívne ženy s veľkým srdcom, ktoré sa môžu stať hociktorej z nás.“
Doteraz jej vyšli romány: Cudzie vzťahy (2011), Žena vplyvného muža (2012), Dobré dni sa začínajú v noci (2012), V slepej uličke (2015), Striptíz duší (2013), Nebezpečný muž (2014), Nikdy never ryšavke (2015), Hubertove ženy (2015), Prečo práve ja? (2016), Milostný poker (2016), Keď láska zabíja (2016), Tieň pochybností (2017), A teraz ma pobozkaj (2017), Milujem tvoje lži (2018), Niekto ako ty (2018), Tak trochu ženatý (2019), Čo má ona a ja nie? (2019) a Dokonalý manžel (2020) a Slepý dážď (2021) Omyly a dohry (2022). V októbri 2023 vyšiel jej nový román S tvárou do neba. S Róbertom Dydom napísala romány Šokujúca aféra (2014), Vieme prví (2014) a Škandál v lepšej spoločnosti (2016). Jej knihy vychádzajú aj v českom preklade.
|
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.