Slovenská spisovateľka Katarína Tholtová debutovala v roku 2010 knihou Nočné motýle (Ikar), o tri roky publikovala Papierové bábiky (Ikar), v roku 2019 nasledoval román (Marenčin PT) a nedávno predstavila novú prózu s názvom Domov zmiznutých hodín.
Hrdinka Laura prišla o hodiny, dni, týždne, mesiace a roky života v alkoholovom opare a v područí manipulatívneho a narcistického partnera, staršieho o štyri dekády. Berie nás do svojho súkromného sveta, do spomienok, ktoré bolia, na ktoré by najradšej zabudla, ktoré by vymazala, keby sa dal vrátiť čas. S niektorými hodinami sa spájajú silné zážitky, iné sú iba metaforou straty, ďalšie nádejou, že s časom, ktorý má pred sebou, bude nakladať lepšie.
Tvoja najnovšia kniha na mňa veľmi zapôsobila. Témou aj štýlom. Jazyk je tak trochu experimentálny, líši sa od toho, ktorým boli napísané predošlé diela. Narážam na opakovanie slov, viet, ba dokonca celých odsekov. Ocenila som aj striedanie prvej a tretej osoby. Dozrela si, zatúžila si po zmene, alebo to jednoducho tak vyšlo?
V prvom rada som mala v hlave predstavu hrdinky Laury v akomsi až psychotickom postraumatickom rozpoložení, ktoré som si predstavila ako čosi snové, zmätočné, bez logiky a následnosti, ako ich poznáme v realite, zato s akousi logikou nevedomia, symbolov a zdanlivo náhodných prepojení. Pasáže súčasnej Laury som písala veľmi spontánne, akoby som zo seba sypala voľné asociácie, spomienkové pasáže sú vecnejšie a príbehovejšie. Tretia osoba sa mi spája s traumou, spomienkami takými emocionálne nestráviteľnými, že sa od nich rozprávačka potrebuje dištancovať, aby o nich dokázala rozprávať. To sa mi občas stávalo pri písaní aj neúmyselne – napríklad jednu kapitolu som začala písať v prvej osobe a prepínalo ma do tretej, znova a znova a znova, tak som si povedala, že to jednoducho tak má byť.
Netajíš, že Domov zmiznutých hodín je čiastočne autobiografický. Nebudem sa pýtať, čo je reálne a čo vyfabulované, to je tvoja osobná vec. Čo budeš chcieť, prezradíš. Zaujíma ma však, či písanie tohto príbehu bolo pre teba určitou formou terapie.
Určite áno, niektoré pasáže sa mi písali veľmi ťažko, na napísané slová a vety som dlho pozerala a akoby som ich prostredníctvom prijímala skutočnosť, priznávala si ju, aby som ju následne mohla spracovať a získať od nej nejaký odstup. Veľmi sa mi zapáčil citát Alfreda Adlera, ktorý som si niekedy v čase reflektovania tohto naozaj terapeutického procesu prečítala: „Spomenúť si na niečo je niekedy najlepším spôsobom, ako na to zabudnúť.“ A presne to sa mi stalo – keď som pracovala na korektúrach textu, sama som sa čudovala, čo všetko som si ešte pred pár mesiacmi, keď som text prvotne písala, pamätala, koľko detailov som držala v hlave. A medzičasom, kým čakal na vydanie a ja som si od neho trochu oddýchla, som naozaj začala zabúdať.
Laura je ťažká introvertka. Aj ty si to neraz o sebe vyhlásila. Dnes však pôsobíš oveľa suverénnejšie ako kedysi. Čo tú pozitívnu zmenu spôsobilo?
To som naozaj rada, i keď sa obávam, že v niektorých veciach som ešte väčší bojko než kedysi. Myslím, že je to jednoducho vekom a skúsenosťami, snáď už mám v niečom aký-taký nadhľad a všeličo som zvládla, tak si aj trošku viac verím. V niečom. Nie som taký ten prirodzene sebaistý typ a na to, aby som vyzerala suverénne, sa musím v danej situácii cítiť doma, mať tú suverénnosť podloženú skúsenosťami, vedomosťami a tak ďalej. Ale zase dosť mi pomohlo aj zistenie, že nie všetci sebaistí, suverénni, dominantí ľudia majú na tú sebaistotu aj dôvod, a už im to nežeriem tak ako kedysi, tak ako to Laura bez zaváhania zožrala Gregorovi.
Hrdinka Laura veľmi otvorene hovorí o svojom alkoholizme. Otvorila si tému, o ktorej sa v spoločnosti síce hovorí, ale málo, menej, ako by sa žiadalo. Je náročné priznať sa k závislosti… Laura pôsobí tak uveriteľne. Teraz otázka na telo – je Laurina závislosť tvojou osobnou skúsenosťou?
Závislosť na alkohole je moja vlastná životná skúsenosť, niečo k čomu nie je ľahké sa priznať, čo prináša so sebou hanbu a najmä veľký strach pred reakciami okolia. Bol pre mňa trochu očistec o tom písať, chcela som byť kritická aj sama k sebe, nehrať sa na peknú, dobrú, nevinnú obeť, skôr ukázať vlastnú tvár aj v podobách, na ktoré nie som vôbec hrdá. Teda Laurinu tvár, ale v tomto je Laura naozaj autobiografická. V dnešnej dobe sa už podstatne otvorenejšie hovorí napríklad o depresiách či fóbiách, vie sa, že sú to diagnózy, aj keď stále sa o nich rozpráva ťažšie než o chrípke či alergii. No alkoholizmus je na tom horšie, je to akoby väčšia hanba, väčšia stigma, väčšia vina človeka samotného. Aj v mojej knižke jedna pani skríkne vetu, ktorú som započula v čakárni na pohotovosti: „Nenávidím alkoholikov!“ Alkoholizmus je ale tiež diagnóza a často sa za ňou skrývajú práve traumy, úzkosti, bolesť, hrôza, pocity také strašné a také silné, že mnohí sa uchýlia k tej najdostupnejšej forme úľavy. Tak snáď sa mi v niekom, kto odsudzuje alkoholikov či narkomanov, podarí vyvolať trochu empatie, a niekto závislý sa v tom zase nebude cítiť tak sám.
Ďakujem za tvoju otvorenosť. Obdivujem tvoju odvahu. Čo si sa naučila v liečebni? Existuje nejaká rada, o ktorú by si sa mohla podeliť? O čo si prišla, keď si sa kamarátila s poldecákmi?
Asi najdôležitejšia vec, čo mi tam vtĺkli do hlavy, aj keď som sa dlho bránila, sa ani tak netýkala alkoholu a závislosti, skôr vzťahov. Zo všetkých strán som tam cítila tlak urobiť to, čo je najlepšie pre mňa samotnú, postarať sa v prvom rade o seba. Mne sa to zdalo strašne sebecké, dlho mi trvalo prijať, že ak sa vrátim do prostredia, ktoré je pre mňa zraňujúce, bezútešné a ubíjajúce, do závislosti opäť spadnem. A že ak za seba zabojujem a oslobodím sa, začnem si budovať život, ktorý má pre mňa zmysel a prináša mi radosť, nebudem musieť od neho utekať k alkoholu.
A o čo som prišla? Myslím, že o mnoho príležitostí naučiť sa zvládať ťažké a nepríjemné veci prospešnejšie. Namiesto utápania problémov ich riešiť. Komunikovať. Brániť sa. Postaviť sa svojmu strachu. Teraz už štvrtý rok abstinujem a mnohé situácie akoby boli pre mňa znovu nové, znovu si v nich hľadám svoje cesty, spôsob fungovania bez barličiek.
Zostať abstinujúcim alkoholikom je „práca“ na celý život. Človeku zrejme pomôže, ak si nájde inú „závislosť“, zdravú, takú, ktorá mu bude robiť radosť. Viem, že ty si sa rozbehla. Beháš vytrvalostné behy a si v tom naozaj dobrá. Je beh tvojou barličkou?
Je to presne tak. V Domove zmiznutých hodín píšem, že keď sa hodiny prestanú strácať v alkoholovom opare, zrazu sú dni strašne dlhé a niekto, kto bol dlhoročne závislý, nevie, ako toľko času vlastne tráviť. A nuda je najmä v počiatočnej fáze abstinencie nebezpečná, takže si je najlepšie rýchlo nájsť nejaký pozitívny spôsob trávenia času. Tak som postupne začala behať, sprvoti aby som sa zbavila kilogramov nabratých v nemocnici, neskôr ma to chytilo, našla som si bežeckú skupinku, predlžovala som si trasy, vytyčovala ciele – zabehnúť celých desať kilometrov, potom desať kilometrov pod hodinu, potom pod 50 minút, neskôr polmaratón, no a tento rok som zabehla svoj prvý maratón. Je to úžasný zbavovač napätia, hovorí sa, že vždy nás len jeden beh delí od dobrej nálady. Aj keď prídem unavená a frustrovaná z práce, zabehnem si aspoň trochu a hneď mi je lepšie.
Druhou témou, ktorá rezonuje v knihe je nefunkčný partnerský vzťah. Laura žije s mužom, ktorý ju dokázal poblázniť aj napriek štyridsaťročnému vekovému rozdielu. Lenže neskôr sa z neho vykľul manipulátor, žiarlivec a despota. Ty sama si bola vydatá za staršieho partnera. Nebála si sa, že budú čitatelia do bodky považovať Laurin príbeh za tvoj?
Bála. Bojím. Najmä preto, že je príbeh písaný zväčša v prvej osobe a veľa pasáží je veľmi autentických. Ale je to predsa len beletria, okrem skúseností mám predsa len aj celkom rozvinutú fantáziu, okrem vlastného príbehu som si, napríklad aj na liečení, vypočula veľa iných, v mnohom podobných a v texte pekne využiteľných na vykreslenie toho, čo som mala na mysli.
Gregor, Laurin muž, je narcistický manipulátor, predpokladám, že bude odporný všetkým, ktorí budú knihu čítať. Ako spisovateľka určite načúvaš cudzím príbehom. Pomohli ti práve takéto vypočuté príbehy poskladať Gregorov charakter?
Áno, mám okolo seba viacero kamarátok, čo mi rozprávali príhody, ktoré vo mne hlboko rezonovali. Dokonca som niektorým z nich v knižke spravila aj takú malú poctu. V jednej z posledných kapitol má mužská postava doma uteráky so ženskými menami a iniciálkami. Patria práve im, skutočným Laurám z môjho skutočného života.
Som stopercentne presvedčená, že Laura bude zrkadlom pre mnohé čitateľky. Nebojíš sa záplavy správ na sociálnych sieťach?
Už sa mi to aj trošku spustilo na instagrame, ešte predtým, než knižka vyšla. Napísala som príspevok o narcistických vzťahov a viacero žien, no aj mužov mi napísalo do komentárov či súkromných správ, že to dobre poznajú. Nebojím sa, snáď sa môže stať len to, že sa niekto prinajmenšom vyrozpráva a trochu sa mu uľaví, alebo niekoho trochu povzbudím na ceste k oslobodeniu sa. Aspoň to je taký malý návrat k psychológii, ktorú som študovala.
Do príbehu si zakomponovala rozprávku Kráska a zviera. Prečo práve túto?
Mne veľa vecí v tomto príbehu do seba tak nejako zapadlo samo. Tak to bolo aj s touto rozprávkou o introvertnej Kráske, ktorá miluje knižky a je trochu podivínka, a o Zvierati, ktoré dokáže ohúriť honosným zámkom či obrovskou knižnicou, no jeho vlastná podoba je preňho väzením, tak väzní aj on Krásku, aby mu údel uľahčila. Keď som si na internete našla originál rozprávky, hodil sa mi do textu tak, že som ho jednoducho musela využiť. A francúzske mestečko, ktoré som si vybrala na Laurino putovanie s kufrom plným hodín, sa na disneyovské mestečko z tejto rozprávky nápadne ponáša. Takže ako hovorím – všetko to do seba pozapadalo.
Ja som si hodiny, ktoré hrajú v knihe dôležitú rolu, vysvetlila po svojom, ale rada by som počula aj tvoju verziu. Prečo Laura so sebou vláči kufor plný hodín?
Nechala by som na čitateľov, nech si to tiež vysvetlia po svojom.
V Laurinom príbehu mi trochu chýbala jej rodina. Bolo mi jej ľúto, pretože akoby sa jej všetci otočili chrbtom. Naozaj si nik nevšimol, že to s ňou ide z kopca? Prečo si jej nedopriala aspoň mamu, ktorá by ňou z času na čas potriasla?
Toto je vzťah s narcisom. Okrem iného izoluje – od priateľov, rodiny, od pomoci a podpory, obzvlášť od ľudí, čo by vám otvárali oči a ťahali vás od neho preč. Keď sa chcete stretnúť s rodinou, tvári sa smutne, že ho necháte samého. Keď chcete ísť večer s kamarátkou von, musíte mu neustále podávať správy, kontroluje vás a maskuje to starostlivosťou. Robí žiarlivostné výstupy. Tak radšej nejdete, aby ste týmto tlakom nečelili. Robí vám veci, ktoré nikomu nepriznáte, lebo sa hanbíte. V kútiku duše viete, že to nie je v poriadku, ale už ste do toho zamotaní až po uši. Musíte ho pred ostatnými obhajovať, vysvetľovať váš vzťah, a už nevládzete. Okrem toho, Laurin partner je omnoho starší – takže spoločnú partiu nemajú, medzi jej priateľov by nešiel, cítil by sa starý, nezapadol by. Tak sú spolu sami. Je to účinné, partnerka narcisa a manipulátora nie je konfrontovaná s názormi ľudí, čo ju majú radi, čo majú vlastný rozum, ktorý u nej už nahradila optika, čo jej systematicky podsúval partner. Vlastne je naučená byť vďačná za to, že ho vôbec má. Nikoho iného predsa nezaujíma. Jeho odporné správanie sa pre ňu stáva akousi normou, lebo nikoho iného okolo seba pre porovnanie nemá.
O to krajší je návrat do reality, keď z takéhoto vzťahu unikne. Je to až akési očarenie láskavými, ohľaduplnými, prívetivými ľuďmi, ktorí sú zrazu akoby všade naokolo, všade sa ich aspoň zopár nájde. Je v tom neskutočná nádej.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.