František Kozmon sa zúčastnil viacerých poviedkových súťaží a experimentoval s rôznymi literárnymi žánrami. Zakotvil pri detektívke a je autor kriminálnych románov, ktoré si fanúšikovia zjednodušene nazvali „zvieracia séria“. Všetko to začalo knihou Potkan, kde Frankie predstavil vyšetrovateľa Mareka Wolfa, ktorý si získal sympatie mnohých čitateľov, ktorí každoročne dychtivo čakajú na ďalší nový diel. Pred pár dňami vyšla z tlačiarne novučičká kniha s názvom Kamzík a o nej a o všeličom inom som si s chuťou s autorom podebatovala.
Na úvod ti položím (akiste očakávanú) klasickú otázku z klasických – ako sa z mladého chalana stane spisovateľ? Prvá kniha Posledný prípad kapitána Čontoša (nepatrí do zvieracej série) ti vyšla v roku 2015, to znamená, že si mal krásnych 27. Čo bolo impulzom, že si si povedal, idem do toho? Písal si už v tínedžerskom veku?
Písať som začal ešte skôr, ako som sa dostal do puberty. Potreba dať niečo na papier prirodzene vyplynula z mojej lásky ku knihám. Odkedy som mal knižničný preukaz, požičiaval som si týždenne tri-štyri knihy. Vreckové od rodičov som si zasa šetril na ďalší diel Troch pátračov alebo Slávnej päťky. Z tejto inšpirácie vznikli moji Dobrodružní priatelia – detskí detektívi, ktorí vyšetrovali vlastné prípady. V puberte som presedlal na fantastiku, neskôr som to dokonca skúšal aj s hororom, ale bez ohľadu na žáner, tvorenie príbehov sa stalo nevyhnutnou súčasťou môjho života.
Prečo práve žáner krimi? Predpokladám, že si na kriminálkach odchovaný. Ktorí autori ťa inšpirovali?
Okolo dvanástich rokov som najviac hltal knihy z edície Stopy a medzi nimi tituly od Agathy Christie. Krimi autorsky však nebol môj žáner až do dospelosti. Vrátil som sa k nemu, až keď prišla príležitosť publikovať v súťaži Detektívka 2014. A ani to nebolo jednoduché. Fakty o policajnej práci na Slovensku sa mi podarilo zozbierať vďaka bratrancovi, ktorý na polícii pracoval, no námet nechodil, nech som sa akokoľvek urputne snažil niečo vymyslieť. Potom mi ho poslalo podvedomie vo forme brutálneho sna – vraždy odohrávajúcej sa na verejných záchodoch na Železnej studničke. Keď som sa vydesený a zadýchaný zobudil, čo najskôr som zapísal, čo som v sne videl. Až potom som sa zamýšľal nad tým, kto mohli byť tí ľudia, prečo sa stalo to, čo sa tam stalo, a tak som sa vrátil k tvoreniu detektívnych zápletiek.
Kde všade čerpáš inšpiráciu. Každá kniha je iná, vraždy nápadité, dovolím si povedať, že brutálne, na aké sme zvyknutí pri severských krimi. Máš takú bujnú fantáziu alebo sleduješ všetky svetové krimi správy?
Myslím si, že je to taká správna kombinácia vonkajšej inšpirácie a trénovanej fantázie. Samozrejme, mám načítané mnohé žánrovky a jednu dobu som pravidelne počúval podcasty s témou skutočných zločinov, ale v tvorbe nemôžem (a ani nechcem) kopírovať niečo, čo som videl alebo počul niekde inde. Nápad častokrát príde nečakane, keď sa o to nesnažím a vychádza z inšpirácie, ktorú by „normálna“ myseľ neprekrútila na nejakú brutalitu. Napríklad v knihe Kukučka je prvá obeť na začiatku doslova skosená zo sveta krovinorezom krátko na to, ako manželovi vynadala za neupravené krovie.
Predstavujem si, ako po rannej káve v práci za stolom urputne premýšľaš, aký zločin by sa dal ešte spáchať, koho by si mohol v knihách zavraždiť, ako by sa z toho Wolf vysomáril. Je to tak? Prípadne s myšlienkami na zločin zaspávaš?
Priznám sa, že pri rannej káve nerozmýšľam nad ničím. Žiaľ, o mne neplatí to zázračné „ranné vtáča ďalej doskáče“. Krátko (asi hodinu) po zobudení v mojej hlave nie je jediná rozumná myšlienka. Chce to kávu a čas, aby som sa rozbehol. Najviac mi to píše po zotmení a najlepšie myšlienky za mnou chodia tesne predtým, než zaspím. Väčšinou, keď mi niečo napadne, okamžite vystrelím z postele a rýchlo si to zapíšem. Niekedy takto prudko vyštartujem dva až trikrát po sebe, lebo ako zaspávam, ďalej rozmýšľam nad nápadom a potrebujem doplniť poznámky.
Marek Wolf je (aspoň pre mňa) sympatická postava, pohľadný , hoc často bezohľadný, muž. Veľmi by ma zaujímalo, či si mal pri písaní jeho postavy pred očami konkrétneho známeho človeka, prípadne nejakého herca. A keďže predpokladám krátku odpoveď, rovno sa opýtam aj na to, že kedy si si povedal, že budeš písať niekoľkozväzkovú sériu.
Keď som tvoril Wolfa, nevznikal vyslovene s myšlienkou niekoho napodobniť. Mojím hlavným cieľom bolo vytvoriť postavu, od ktorej sa dokážem čo najviac odosobniť, aby si nás nikto nemýlil. V zmysle – jeden je postava, druhý je autor. Avšak túto snahu som tak trochu pokazil, keď som celkom nechcene do Wolfa predsa len nalial veľký kus vlastnej povahy. No a keď Wolf vznikal ako postava, už som vedel, že to bude hrdina, s ktorým sa vyberiem na dlhšiu púť. V tom čase ma oslovilo vydavateľstvo Ikar a rozhovor s nimi po vydaní môjho debutu značne ovplyvnil moju ďalšiu tvorbu. Navrhli mi, aby som písal sériu so samostatne čitateľnými prípadmi, ktoré budú prepojené hlavným hrdinom a jeho príbehom.
Vyššie som spomenula, že Marek Wolf riešil v predchádzajúcich knihách priam brutálne a nechutné vraždy. V Kamzíkovi je to trochu inak. Hneď na začiatku je zavraždená mladá žena. Čistý priestrel hlavy. (Nie že by to nebolo brutálne, ale ja som tiež odchovaná na morbídnych knihách a seriáloch, čím viac ohavných vrážd, tým lepšie, a preto ma priestrel hlavy nešokuje : ) Vari si sa rozhodol trochu ubrať?
Krimi ako žáner má svoje určité zaužívané postupy – najčastejšie sa hneď v úvode udeje vražda, na scénu vstupuje polícia, rozbieha sa zbieranie dôkazov a postupné odkrývanie záhady. Mojim cieľom bolo od začiatku tvoriť variácie, aby som sa príliš neopakoval. Preto sa hneď druhá kniha odohráva prevažne za hranicami Slovenska. Kamzík zasa nasleduje po Srnke, ktorá bola postavená na príbehu sériového vraha s veľmi brutálnym modus operandi. Aj preto som sa chcel v Kamzíkovi viac zamerať na odhaľovanie záhady a pozadia zúčastnených postáv.
Už v minulej časti sme boli svedkami toho, ako Wolf prepadol závislosti na liekoch. Niekedy si pri knihách hovorím, sakra, každý vyšetrovateľ má nejakého vlastného démona. Buď pijú, drogujú, alebo si ulietajú na tabletkách. Prečo si to aj ty urobil Marekovi Wolfovi? ))
Úprimne, nie som najväčším fanúšikom tohto stereotypu v krimi. Najmä, ak je využitý ako barlička a závislosť je jediná prekážka medzi geniálnym detektívom a vyriešením prípadu a len ho zdržuje, respektíve zaberá polovicu deja. Verím však, že v Marekovom prípade to tak nie je. U neho sa tabletky stali východiskom zo situácie. Nejde len o fyzickú bolesť, ale viac o traumu, s ktorou sa stále nevysporiadal, a zradu, ktorá závislosti predchádzala. On nevidí iné východisko, len zavrieť oči a tlmiť bolesť. Hoci Petra by mu rada navrhla lepšie riešenie – terapiu.
Najnovší príbeh sa opäť odohráva v Bratislave a dostávame sa aj na Kamzík. Prechádzaš si pred písaním všetky miesta, aby si vedel, čo a ako?
Pokiaľ to je možné. Bratislavu mám, samozrejme, pochodenú a mnohé miesta ma inšpirovali v písaní. Napríklad lužné lesy za mestom, menej známe zákutia Petržalky. Nápad z Kamzíka tiež vznikol počas mojej návštevy televíznej veže. Jediné nepochodené trasy v mojich knihách sú ulice mesta Montreal, ktoré sa stalo podstatným pre knihu Vlk a Marekov príbeh.
Oceňujem, že okrem vyšetrovania prípadov postupne buduješ aj súkromný život hlavného hrdinu. Dúfam, že mieniš pokračovať v písaní série, lebo Marek a jeho brat ešte nepovedali posledné slovo.
Určite áno. Momentálne mám rozplánované ešte dve knihy nadväzujúce na príbeh rozbehnutý v Srnke a hoci neviem, čo presne bude nasledovať po nich, rozhodne nemôžem vyhlásiť, že desiata časť bude aj poslednou v sérii. Najskôr nie, keďže s Marekom aj s ostatnými postavami sa budem lúčiť len veľmi ťažko.
Verím, že nič nepokazíme, ak prezradíme, že sa v najnovšej knihe Kamzík mihne aj postava z jedného z predošlých dielov. Mal si to v pláne už vtedy, keď si písal konkrétnu nemenovanú časť, že tak tento sa ešte raz musí s Wolfom porátať? (mám na mysli Jeleňa)
Ako už samotná prezývka postavy napovedá, bolo to v pláne od chvíle, keď sa zjavil v Rosničke. Tú prezývku som si nachystal ako takú barličku, dala sa použiť ako názov knihy, keby som nevedel vymyslieť niečo iné, a chvíľu som názov Jeleň pri písaní rukopisu aj zvažoval. Potom som si uvedomil, že hlavne po knihe Srnka by názov tej ďalšej nemal byť príbuzný, pokiaľ nepôjde o súvisiace vyšetrovanie. Našťastie, ten Kamzík v deji sa doslova ponúkal a myslím, že to bolo aj lepšie rozhodnutie.
Viem, že si sa presťahoval, resp. odsťahoval zo Slovenska, takže už ťa fanúšikovia tak ľahko nestretnú na ulici. Prezradíš čitateľom kam a na ako dlho?
Momentálne žijem na Kanárskych ostrovoch. Rozhodol som sa tak zo zdravotných dôvodov a na odporúčanie lekárov, ktorí ma sústavne posielali k moru (na dlhšie ako na dovolenku). Konečne som poslúchol a dobre som spravil. Moje zdravie sa skutočne napravilo už v priebehu týždňov. Dlhodobý plán momentálne nemám. Netuším, či sa vrátim, posuniem niekam inam alebo zostanem tu.
Plánuješ aj Wolfa poslať na misiu do Španielska? Myslím, že by to bolo pre príbeh osviežením.
Ako som vravel, tie ďalšie dve knihy sú už vymyslené a ich príbeh sa viaže na Bratislavu. Potom uvidíme, kam vietor Wolfa zaveje. Možno si niekedy pomeria svoje ego s nejakým temperamentným španielskym vyšetrovateľom. 😀
Vydávaš knihu ročne, čo je úctyhodný výkon. Ako to popri práci stíhaš? Kedy píšeš? Čo k písaniu potrebuješ – hudbu, ticho, sladkosti?
Ďakujem, ale sú autori, čo stíhajú viac ako ja. Mojou najväčšou motiváciou sú termíny. Vždy sa vo vydavateľstve pýtam na termín odovzdania a makám na tom, aby som ho dodržal. Kedysi som písal vyslovene po nociach, no vekom už prestávam fungovať ďalší deň na 100%. Snažím sa písať nárazovo, nie v priebehu mesiacov, aby som nevypadol z deja. V ušiach mi vždy hrá nejaká hudba, častokrát je to len jedna skladba dookola, pri Kamzíkovi to bolo také intenzívne, až som ju zakomponoval do deja. A keď to nejde, motivujú ma moje obľúbené tekutiny – čierna káva a červené víno.
Musel si niekedy prekonávať pisateľskú krízu – toho strašiaka všetkých tvorivých ľudí? Ak áno, čo ti ju pomohlo prekonať?
Priznávam, že pri posledných knihách sa kríza stala až nevyhnutnou súčasťou tvorby. Nie je nič horšie ako vyhradiť si čas na písanie (napríklad vo forme dovolenky), a potom presedieť celý deň pred počítačom, no iba hľadieť na kurzor, čo sa prakticky nepohne. Stále neviem, ako s tým úspešne bojovať a za funkčný návod som ochotný zaplatiť. Niektorí autori hovoria, že treba písať každý deň aspoň trochu. A dostal som aj radu, že ak to nejde, treba aspoň prechádzať už napísaný text. No u mňa sa kríza väčšinou mení na frustráciu a tá ma ešte viac brzdí.
Mnohé detektívky boli sfilmované. Dostal si už aj ty ponuku na sfilmovanie svojich príbehov? Nepremýšľal si o tom, že napíšeš scenár?
Žiaľ, taká ponuka neprišla, ale asi nič nepokazím, keď do sveta vyšlem informáciu, že som nad tým viac než rozmýšľal. Wolfa si viem predstaviť ako seriál. Dával som dokopy námet na scenár so synopsami prvej série a podľa mňa by aj vďaka osobným príbehom hlavných hrdinov na obrazovkách mohol fungovať dlhodobo.
Ak by sa predsa len takáto ponuka naskytla, koho by si si vedel predstaviť v úlohe Mareka Wolfa?
Na to už nemám až takú jednoznačnú odpoveď. Pracoval som v televízii a viem, že také rozhodnutie závisí od viacerých faktorov, napríklad vyťaženosť hercov samotných a vízia kreatívnych producentov, čo by na projekte pracovali. Mám viaceré tipy od čitateľov, ja som veľkým fanúšikom Juraja Baču – mám česť poznať ho aj ako úžasného človeka a nie len talentovaného herca.
Už minulý rok si mi spomínal, že by si chcel písať aj iný žáner ako krimi. Ako pokračujú tvoje plány?
Moje plány sa pomaly plnia. Nedávno som do vydavateľstva odovzdal svoj prvý samostatný rukopis, ktorého hlavným hrdinom nie je Marek Wolf a nie je to ani krimi, ani triler. Ak všetko dobre dopadne, táto kniha bude vonku na budúci rok. A ja ako autor by som sa aj v budúcnosti chcel venovať aj iným témam, ideálne po boku s detektívkami. Naplnenie tých väčších plánov však už závisí od čitateľskej odozvy.
Akú otázku už dlho od moderátorov a moderátoriek na besedách očakávaš a ešte ti ju nik nepoložil? Samozrejme, zaujíma ma aj odpoveď
Mňa pri písaní najviac baví vytváranie skrytých významov, prepojení medzi postavami, dejom a knihami. Preto mi robí veľkú radosť, keď tieto detaily nezostanú nepovšimnuté. Málokedy sa stane, že sa na niečo z nich pýtajú na besedách alebo samotní čitatelia v súkromnej konverzácii. Takže akákoľvek narážka na hocijaké takéto odhalenie poteší. Po čase som ich prestal očakávať a o to viac ma prekvapila tohtoročná beseda v knižnici v Leviciach, na ktorej na mňa moderátorka vytiahla detaily na súvislosti, čo boli aj pre mňa dávno zabudnuté.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments