Prievidžanka Vanda Rozenbergová je spisovateľka, maliarka, manželka, matka a výnimočná žena. V roku 2011 jej vyšla zbierka poviedok Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov, v roku 2012 román Moje more a o tri roky neskôr opäť zbierka próz Slobodu bažantom, ktorá bola vo finálovej desiatke ceny Anasoft litera v roku 2016. V roku 2017 jej vyšiel román s názvom Muž z jamy a deti z lásky (vo finálovej päťke ceny Anasoft litera 2018 a v René – Anasoft litera gymnazistov 2018). V roku 2018 jej vyšla kniha Tri smrtky sa plavia (v desiatke ceny Anasoft litera 2019), v roku 2020 Spoločný nočný mier a v roku 2021 román Zjedol som Lautreca, ktorý bol v desiatke ceny Anasoft litera 2022. Je spoluautorkou knižnej verzie večerníčka Websterovci. Veľmi vnímavo pozoruje svet a ľudí okolo seba a to sa potom odráža v jej prózach. Nie je to inak ani v jej najnovšom románe Storočie, ktorý publikovalo vydavateľstvo Slovart. Ide o príbeh plný človečiny, ľudskosti a tém, ktoré v spoločnosti rezonujú už roky rokúce, ale aj aktuálnych, ktoré boli donedávna neviditeľné.
Si brilantná pozorovateľka života. Vedome vyhľadávaš veci, ktoré by sa ti mohli zísť pri písaní, alebo zužitkuješ iba to, čo sa ledabolo pritrafí?
Vedome pracujem na tom, aby sa mi pritrafili. Neviem, či života, rozhodne som pozorovateľka ľudí. Ľudia sú neuveriteľní, celé zástupy inšpirácií.
Všetky tvoje knihy, azda okrem Moje more, majú veľmi nezvyčajné názvy a posledných päť zdobia obálky s tvojimi ilustráciami. Storočie sa z tohto vzorca vymyká. Krátky názov, nová obálka. Prečo?
Lebo som zatúžila po obyčajnosti. Chcela som čo najjednoduchší názov, nevadí mi, že je možno ošúchaný a neoriginálny. Vystihuje príbeh a hotovo. Na obálke je môj oco, je to veľmi dávno, stojí s motorkou na významnom a dôležitom, až strategickom mieste, ktoré dnes už neexistuje. To miesto isto áno, ale nič okolo neho už nie je. Zmizlo to.
Keď sa kniha objavila v edičnom pláne vydavateľstva Slovart, čitatelia podľa názvu očakávali generačný román a boli prekvapení, že to tak nie je. Príbehy niekoľkých rodín si ohraničila storočnicou. Už od začiatku si to mala takto vymyslené aj spolu s názvom románu?
Tiež som čítala tie sklamania – „tak, opäť tu nemáme toľko očakávaný veľký generačný román, ktorý Slovensko potrebuje.“ Taká veľká veta, až desivá. Ale, má to logiku, vychádzali z názvu a z podtitulu, sto rokov v jednom dome, sto rokov túžby po väčšom živote. Povedzme si úprimne, naozaj to evokuje niečo také, no predtým než sa objavila tá vetná konštrukcia o generačnom románe, mi to nenapadlo.
Čo bolo impulzom k napísaniu tohto príbehu?
Impulzom bolo zatepľovanie nášho domu asi pred troma rokmi. Muži, čo na tom robili, sa práve pohybovali na našom balkóne, keď mi niečo napadlo. Málinko som to rozvinula a vyšla mi z toho knižka Storočie.
Príbeh sa odohráva vo fiktívnom mestečku Zdochliare. Zdochliarmi môže byť akákoľvek dedina alebo mesto na Slovensku. Nebála si sa, že si Prievidžania budú myslieť, že opisuješ Prievidzu a jej obyvateľov.
Nech si každý myslí, čo chce. Toto ja vôbec neriešim, ten názov je dosť lacné pomenovanie akéhokoľvek miesta, mohla som vymyslieť aj čosi sofistikovanejšie. Stačí povedať: nie, nie je to Prievidza? Tak teda, možno to nie je Prievidza. 😀
Veľmi by ma zaujímalo, ako sa zrodila postava Viliama Singera – staviteľa pôvodného domy, z ktorého je v linke zo súčasnosti bytový dom. Má predobraz v nejakom konkrétnom človeku?
Nemá. Priezvisko Singer si spájame so šijacími strojmi, so železiarstvom. Tu som z neho, na zmätenie nepriateľa, urobila lekárnika. Má dobré srdce a vlastné pohnútky pre to, čo robí, má aj vlastný veľký dom, ktorý sa stane domovom pre moje knižné postavy.
V Marte Ušatej a Márii Mrkvovej si vykreslila obraz týraných žien. Obe majú ťažký život, ale nesťažujú sa, jednoducho ním plávajú. Marta je žena svojej doby – povojnovej, Mária je súčasníčka. Dnes sa už o násilí páchanom na ženách hovorí viac, no skrytá tyrania pod taktovkou despotu, manipulátora, hovorím o psychickom násilí, je tak trochu opomínaná. Čo myslíš, ako by sa mohli veci pohnúť správnym smerom? Mohla by byť jedným z nástrojov na šírenie povedomia o tejto téme aj literatúra?
Ale to sa určite deje. Tá téma nie je doménou odbornej literatúry, je to konštanta mnohých textov súčasnosti, pribúda ich, a všade je v nich polopate, či medzi riadkami napísané, čo si o tom myslíme a čo možno robiť. Súčasná silná vlna autoriek, žien, podáva témy pasívnej či aktívnej agresie, manipulácií na oboch stranách barikád, domáceho násilia, na podnose a kto chce vedieť pomôcť iným alebo sebe, kto chce otvoriť oči, ak ich dosiaľ nemal, je to tu.
V niektorých tvojich románoch a poviedkach vystupujú deti alebo tínedžeri. V Storočí do tejto vekovej kategórie spadajú Bianka a Elenka. Kde všade čerpáš inšpiráciu na písanie detských a tínedžerských postáv. Doma zrejme nie, asi by sa synovia durdili. Alebo sa mýlim?
Áno, píšem o deťoch, o tínedžeroch a často o chlapcoch tínedžeroch, nejdem tu rozvíjať tému psychológia mladistvých, ale mám pre nich, pre chlapcov, veľké sympatie a pochopenie. V Storočí som ho však zámerne obrátila ku dievčatám, vedome a cielene. Vo svojom živote sa pohybujem v najrôznejších vrstvách a poznám dostatok mladých ľudí, možno sa s nimi kamarátim a možno s nimi aj trávim dovolenky, dokonca sa nimi nechávam viesť, dôverujem im a uznávam ich. Moje deti mi v tom všetkom boli vždy nápomocné a bolo to, samozrejme, vzájomné, vďaka nim som sa dostala do zákutí, ktoré sú posvätné.
Niektorí mužskí hrdinovia zo Storočia nápadne pripomínajú internetových diskutérov, ktorí všetko vedia, všade boli a nenávidia celý svet. Veľmi som sa bavila na tom, ako výborne si ich vykreslila. Inšpirovala si sa aj diskusiami na sociálnych sieťach?
Stačí žiť tu a teraz. Som vonku, som vnútri, som v kuchyni, som vo vlakoch, v reštauráciách, viete, že vlak bez meškania dnes už takmer neexistuje, a v tej chvíli stojíte na stanici, pred sebou máte oznamovaciu tabuľu s oznamom, že vlak mešká sto minút a za sebou živých rozčúlených ľudí. Oni potom pri nadávaní neberú do úvahy stav koľajníc, ale všetko, jedna kopa na druhú.
Inak, zdá sa mi, že tí najradikálnejší žiadne sociálne siete ani nemajú a nevedia ich používať, sú útoční a vystrašení ako zranené zviera. Nebezpečná skupina sú aj blahosklonní milí susedia, tzv. dobrí ľudia, ktorí ma dokážu šokovať v jedinom nenávistnom geste.
V tvojich prózach je často prítomná hudba alebo výtvarné umenie, alebo oboje. Čím sú pre teba tieto druhy umenia?
Ráno ako prvé zakopnem o obrazy, ktoré stále niekam cestujú, preskupujú sa, nemám pre ne miesto. Ak sú doma deti či iní príbuzní, z každej izby znie iná hudba. Nemyslím si, že je to niečo mimoriadne, tak ako sa vieme bicyklovať či plávať, tak sa vieme naháňať po galériách a dohadovať sa, kto je dobrý a kto sa nám páči.
A čím je pre teba písanie?
Často povinnosť, práca na plný úväzok, naplnenie dňa a pocit uspokojenia. Je to prirodzené vyústenie toho, čo ma vždy bavilo a čo mi išlo najlepšie.
Niektorí autori a autorky sa zavrú na niekoľko dní kdesi na samote a píšu, iní a iné zas píšu iba úchytkom, každý deň kúsok, ďalší píšu na rôzne papiere, útržky papiera, čo je po ruke a potom z toho skladajú svoje texty. Čo ty?
Ja to mám ako zamestnanie, pracovná disciplína mi káže ráno si sadnúť a písať text. Počas dňa to zvykne poľaviť. Niekedy to vydržím len polhodinu, inokedy pol dňa, ale snažím sa. Aj sa flákam, niekedy si jedinú myšlienku musím doslova vysedieť a keď ide do tuhého, tak dokonca v kaviarni. Túto jeseň ide do tuhého stále.
Diskutuješ o svojom vznikajúcom diele s priateľmi?
Nie.
Čo znamená byť spisovateľkou v dnešných podmienkach?
Na jar 2023 som si naplno uvedomila, ako veľmi si možno oddýchnuť pri ťažkej fyzickej práci, tam, kde treba zhromaždiť fyzické sily a trochu aj odvahu. Zopár dní som strávila na rybárskej lodi v Severnom mori, vo februári a v marci, bola to práca, ktorá mi perfektne išla, bavilo ma to a únava – to vieme, bola úplne iná ako po napísaní dvadsiatich strán na počítači. Vnímam, že to môžem brať len ako príjemné oživenie, ale aj nemusím. Otázka však bola iná – čo to znamená byť teraz a tu spisovateľkou. Znamená to aj: chcieť mať hlas, chcieť mať dosah na ľudí, ktorí si nie sú istí, alebo naopak, prekypujú sebavedomím. Znamená to počúvať a nechať sa počuť, nedať si zobrať ideály, neprísť o naivitu, nenechať sa zmiasť dôrazom na tlak, na výkon, na predajnosť, pochopiteľne, každý by chcel trhať rekordy, ale prečo kvôli tomu podliezať latku?
Byť spisovateľkou, spisovateľom, znamená byť pravdivý vo všetkom, čo to obnáša, pravdivý aj v prijatí faktu, že veľa ráz sa energia a čas, ktorý tomu dám, jednoducho stratia a nevrátia sa, nie, nepríde satisfakcia.
Prekvapila ťa niekedy nejaká reakcia na tvoje dielo? Našiel v ňom recenzent/ka alebo literárny/a kritik/čka niečo, čo si vedome nezamýšľala?
Počúvaj, Ivanka, hovorme napríklad o knihe Zjedol som Lautreca. Namiesto Lautreca to mohol byť Degas, alebo Martin Benka, ale nesedelo mi to do názvu knihy, hodilo sa mi tam len a jedine Lautrec. Dobre sa mi to vyslovovalo. Tam sa končí akákoľvek analógia s čímkoľvek, ale počula som kadečo, napríklad, že ten názov nejako súvisí s postihnutím, ktorým Lautrec trpel a odkazuje už ani neviem na čo presne. Nie, nesúvisí to. Niektoré moje pohnútky sa veľmi nadhodnocujú a iné si nikto nevšimne. Napríklad dátumy v Storočí: je tam dôležitý deň 8.11. 1921 a potom 8.11. 2021, je to tam napísané a predsa sa ma na to nikto neopýtal
Je super, že hľadáme, že sa pýtame. Ale majme na pamäti vetu, práve z knihy Storočie, keď rozprávač každý jeden fakt spochybňuje vetou: …ale ktovie, ako je to naozaj?
Inak, aj ja som z tých, čo recenzie nečítajú, som bojko a kritika ma neposúva. Pozitívna ma posúva, tá druhá, akokoľvek dobre mienená, ma zahanbuje. Ja sa potom cítim neisto a som smutná
Máš ako autorka nejakú očividnú alebo, naopak, tajnú chybu?
Veľa škrtám, a niekedy by som mohla menej. Mohla by som nechať viac lyrických pasáží. Mohla by som menej krotiť svoj humor a nechať ho taký, ako mi napadne, neobrusovať ho dohladka.
Ak by si mala čitateľom, ktorí sa zatiaľ nepustili do žiadnej z tvojich kníh, nejakú odporučiť, ktorou by mali začať? Ktorá je tvojím miláčikom?
Muž z jamy a deti z lásky. Má síce pomalý štart, ale ak chcem samu seba dojať, pomyslím si na ten koniec a som dojatá. Inak, odkedy som ju napísala, nečítala som to. Vlastne, ani jednu z knižiek som potom nečítala, keď sú vytlačené, už sa v nich nevŕtam.
Píšeš knihy, maľuješ obrazy, chodíš na besedy, pracuješ na seriáli pre deti Websterovci, si redaktorkou časopisu Romboid a ešte všeličo ďalšie. Ako to všetko stíhaš? Máš vari čarovný prsteň?
Zo všetkého už poľavujem. Dobehlo ma to, myslela som si, že tá produktivita je mi daná, že ak to ide samé od seba, ale dochádza mi dych. Teraz píšem jediný text, drsný, nepokojný a usilujem sa neškrtať, rovnako sa snažím nechať tam to, čo je vo mne, také aké to je, teda ak je to čierne, nebude to antracitové. Rozumieme sa.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments