Helen Fields – K písaniu krimi ma inšpirovala debata o zuboch

Skôr než ste sa stali spisovateľkou, pracovali ste ako právnička na prípadoch vrážd alebo pašovania drog. Prečo ste zavesili právnickú kariéru na klinec? Boli za tým nočné mory z desivých prípadov?

Pred písaním som bola advokátkou v oblasti trestného a rodinného práva a bola som obhajkyňou i žalobkyňou v celom rade prípadov. Kariéru som pozastavila kvôli deťom, pretože práca na súde si vyžaduje veľmi veľa času. Chýbalo mi byť súčasťou rodiny. Potom som pracovala v manželovej mediálnej spoločnosti a vtedy som si konečne našla čas na písanie. Nikdy som sa nebála prípadov, na ktorých som pracovala, ani ľudí, ktorých som stretala – pomohlo mi uvedomenie, že väčšina ľudí, ktorí skončia na súde, je zničená a často sa sami stali obeťami zločinu.

Nechýba vám práca právničky?

Chýba mi byť právničkou. Ale nechýbajú mi tie dlhé hodiny, cestovanie a obete, ktoré musíte prinášať, aby ste svoju prácu robili dobre. Najviac mi chýbajú priateľstvá, ktoré som počas kariéry nadväzovala, a duševná stimulácia pri práci na prípadoch a súdnych pojednávaniach. Ako advokát sa nemáte kde skryť. Vždy musíte byť o pár ťahov napred. Písanie je menej stresujúce, ale stále si vyžaduje disciplínu.

Kedy a ako prišla inšpirácia na napísanie prvého dielu krimi série Dokonalé stopy? Čo bolo impulzom?

Inšpiráciu pre krimi sériu som nečakane objavila na jednom večierku, keď sme sa rozprávali o zuboch, a napadlo mi, či by bolo možné vydávať mŕtve telo za telo niekoho iného, ​​keby sa vám podarilo získať dotyčného zuby. Znie to hrozne, ale celá prvá kniha vznikla z tejto jednej myšlienky. K postave Callanacha ma inšpiroval hasič, s ktorým som sa poznala. Vyzeral tak neuveriteľne dobre, že ma to prinútilo premýšľať o tom, aký zvláštny má asi život a ako sa preto menia jeho vzťahy.

Čerpáte pri písaní série s detektívom Callanachom a inšpektorkou Turnerovou z čias, keď ste ako právnička riešili závažné prípady?

Ak mám byť úprimná, pravdu považujem za zvláštnejšiu než fikciu. Niektoré prípady vyriešia náhody alebo šťastné načasovanie a tomu sa vo svojich knihách snažím vyhnúť. Áno, nechávam sa inšpirovať ľuďmi, ktorých som stretla, či už sú to policajti, sudcovia, svedkovia, obžalovaní. Vyberiem si niektoré ich osobnostné črty alebo zvyky a pridám ich svojim fiktívnym postavám, aby moje knihy pôsobili reálnejšie.

Vymyslieť vždy nový prípad, nové spôsoby vrážd je náročné, vzhľadom na to, koľko krimi románov vo svete vychádza. Ako často a kedy premýšľate nad tým, ako by ste mohli v knihe niekoho zabiť, aký motív by ste napísali svojmu páchateľovi? 

Veľa rozmýšľam nad spôsobmi, ako zabiť človeka a dôvodmi, prečo ľudia zabíjajú – a to hlavne vo vani! Milujem psychológiu vraždy. Je naozaj ťažké vymyslieť motív. Musí byť spojený s duševnou a fyzickou schopnosťou zabíjať, ktorú nemá každý. Tiež si myslím, že motív, s ktorým väčšina vrahov vyrukuje alebo si vyšetrovatelia myslia, že ho odhalili, je zvyčajne len výhovorka pre niečo oveľa hlbšie a dobre skryté. Takže áno, veľa o týchto veciach premýšľam, najmä keď sa veziem po nejakom novom mieste a vidím všetky skvelé miesta, kde by sa dalo ukryť telo.

Predpokladám, že krimi nielen píšete, ale aj čítate. Kto je váš obľúbený autor? Nechávate sa inšpirovať tvorbou iných?

Mojím obľúbeným spisovateľom krimi románov je Christopher Brookmyre. On bol jedným zo spisovateľov, ktorí ma inšpirovali začať písať krimi. Tiež milujem Deana Koontza pre jeho neobmedzenú predstavivosť a Jefferyho Deavera pre jeho dejové zápletky. V práci iných autorov si naozaj pozorne všímam, ako zobrazujú svet okolo nás a ako píšu dialógy. To sú pre mňa dva základné stavebné kamene. Musíte byť schopní vybudovať také skutočné a uveriteľné miesto, aby čitateľa uchvátilo a vtiahlo. A bez dobrého dialógu to nejde. Pri zlých dialógoch zatváram knihu!

Vaše postavy sú veľmi živé a uveriteľné. Pripravili ste si pri písaní prvého dielu série celý ich životopis a charakteristiku, alebo ich rozvíjate postupne?

Mám tendenciu rozvíjať postavy a dejové línie za pochodu. O Callanachovi a Turnerovej som toho veľa vedela už skôr, než som začala písať, no pri písaní pribúdali ďalšie postavy. Keď som napísala prvú knihu, nevedela som, že to bude séria, takže keď som zistila, že môj vydavateľ chce viac kníh, musela som dôsledne premyslieť, ako rozšíriť sveta svojich postáv. Po siedmich knihách majú všetky komplikované príbehy, takže teraz musím dávať pozor, aby som nenapísala niečo, čo je v rozpore s predchádzajúcimi knihami.

Detektív Callanach prišiel do Škótska z Francúzska a je krásny ako Adonis. Prečo ste si vybrali Francúza? Mám pocit, že tým, že je to francúzsky Brad Pitt (tak ho označili v Dokonalej koristi), ste mu trocha ublížili. Ľudia sa na neho dívajú s posmeškami. Bolo od začiatku vaším cieľom, aby okolie spochybňovalo jeho vynikajúce vlastnosti detektíva len preto, že je krásny?

Zámerne som z Callanacha urobila veľmi krásneho muža, a hoci som vedela, že pre neho bude ťažké zapadnúť do policajného tímu v Škótsku, bol to dobrý východiskový bod pre príbeh. Vzniklo veľa priestoru pre konflikty. Získala som priestor aj pre komédiu a aj pre drámu. Callanach musel dokázať, že na kriminálne oddelenie a do partie vyšetrovateľov právom patrí. Má zaujímavú dynamiku so zvyškom tímu a páči sa mi, ako sa tieto vzťahy v sérii menia a vyvíjajú. Chcela som, aby mal charakterovú črtu, ktorá by mala byť pozitívna, ale v skutočnosti je pre Callanacha veľmi negatívna. Je to veľmi mätúca postava.

Slovenskí čitatelia si zamilovali postavu Callanacha aj Avy. Nesie Ava nejaké autobiografické črty? Vložili ste do nej niečo zo seba?

Ava je mojou verziou, ktorou by som chcela byť. Je vášnivá a oddaná, vždy presne vie, čo má povedať, a je nebojácna aj zraniteľná. Myslím si, že všetci spisovatelia majú jednu postavu, ktorú vytvárajú a ktorá je ich ideálnou verziou. Ava na začiatku nemala byť hlavnou postavou, ale napokon ma tak zaujala, že sa ako postava rozrástla a dostáva sa do popredia. Ak som ako Ava, tak preto, že obe máme tendenciu vrhnúť sa do práce s obrovskou vervou. Ak máme niečo na srdci, sme obe rovnako posadnuté. Páči sa mi, že je opakom toho, čo Callanach očakáva, a že práve Avina sila mu dáva priestor byť samým sebou.

V knihe je jedným z motívov únik dát z vyšetrovania, konkrétne zverejnenie pitevnej správy. Jedna z postáv – hacker – vysvetľuje, ako sa to mohlo stať. Taktiež sú tam opísané súvislosti s dark netom. Pre laika sú to nepochopiteľné veci. Radíte sa pri písaní s odborníkmi?

S touto knihou som mala veľké šťastie – mediálna spoločnosť môjho manžela zamestnávala veľa ľudí s technologickým zázemím, ktorí mi pomáhali s technickými časťami. Aj predtým som už skúmala hackovanie a DarkNet, takže som už pred písaním knihy mala nejaké základné znalosti. DarkNet je v skutočnom živote oveľa desivejší ako hocktorý môj príbeh! Veľa času trávim vyhľadávaním inšpirácií a informácií pre svoje knihy, ale mám tendenciu to robiť za pochodu. Keby som to urobila pred prvou vetou, asi by som veľa z toho zabudla, kým by som informácie vedela zužitkovať v príbehu. Výskum považujem za skutočne zábavný, ale ľahko sa rozptýlim, takže musím obmedziť odbočovanie a držať sa pri zemi.

Máte nejakého radcu aj z radov policajného zboru? Takého, kto vám pomáha pri písaní a môžete sa ho opýtať na čokoľvek o práci vyšetrovateľov.

Mám veľa priateľov, ktorí boli policajtmi predtým, než sa stali spisovateľmi, a ochotne mi odpovedajú na otázky. S otázkami týkajúcimi sa policajného zboru sa rovno obrátil na oddelenie pre styk s médiami. Takto som niekoľkokrát zavolala na políciu v Edinburghu, kde mi veľmi ochotne pomohli. Niekedy si musím informácie vymýšľať, napríklad keď policajné zložky nechcú (alebo nemôžu) zdieľať informácie o policajných celách a zbraniach. Na internete je tiež veľa materiálu, ak viete, kde hľadať, napríklad policajné príručky.

Staré mýty, báje, ba dokonca Biblia sú plné násilia a vrážd. Krimi žáner sa teší veľkej popularite. Čo myslíte, čím nás čitateľov priťahuje zločin?

Myslím si, že staré mýty a báje nám poskytujú obrovské množstvo námetov, tém a inšpirácie, z ktorých môžeme čerpať pri vytváraní nových detektívnych príbehov. Nedávno som napísala knihu The Last Girl To Die, ktorá sa odohráva na malom škótskom ostrove Mull. Záhada je založená výlučne na mýtickej histórii tohto miesta, vrátane čarodejníctva, starovekých lodí, ktoré sa potopili v prístave, a strašidelných jaskýň. História je fascinujúca, a ak sa z nej chceme poučiť, vidíme opakujúce sa vzorce. Ľudské bytosti sa možno technologicky posunuli míľovými krokmi vpred, ale z emocionálneho hľadiska sme sa veľmi ďaleko nedostali. Myslím si, že dôvodom čitateľskej obľúbenosti a fascinácie detektívnymi románmi je temnota, ktorú niektorí z nás majú v sebe. Knihy sú bezpečné miesto na preskúmanie toho najhoršieho, čoho sú ľudské bytosti schopné.

Jeden vyšetrovateľ z Callanachovho tímu je gej. Pred okolím svoju sexuálnu orientáciu tají. Je škótska spoločnosť (rovnako ako slovenská) ešte stále úzkoprsá a stavia sa negatívne voči LGBTI+ komunite?

Vo všeobecnosti je škótska spoločnosť veľmi inkluzívna, ústretová a neodsudzuje. Máme dostatočnú právnu ochranu a sme veľmi otvorená sociálna štruktúra. Existujú však odvetvia, v ktorých je stále ťažké – najmä pre mužov – priznať, že sú gejovia. Napríklad v armáde, v niektorých športoch ako vo futbale alebo rugby a tiež v polícii, teda v profesiách, kde sa kladie dôraz na mužnosť a tvrdosť. Myslím si, že veci sa menia, ale je dôležité uistiť sa, že aj v knihách plne zastupujeme široký sektor spoločnosti, aby sme každému uľahčili pocit prijatia.

Boli ste hostkou na knižnom veľtrhu Bibliotéka. Užívate si stretnutia s čitateľmi? Máte rada besedy? Komunikujete s čitateľmi cez sociálne siete?

Páčilo sa mi byť na knižnom veľtrhu Bibliotéka. Všetci na Slovensku boli veľmi priateľskí a milí. Osobné stretnutie s čitateľmi je najlepšou časťou mojej práce. Kým nestretnem niekoho, kto čítal moju knihu a podelí sa so mnou o svoje dojmy, mám pocit, že príbeh existuje iba v mojej hlave. Ako bývalá právnička milujem debaty a rozhovory. Najšťastnejšia som, keď sa s ľuďmi rozprávam o príbehoch – mojich alebo kohokoľvek iného. Myslím si, že knihy dávajú ľuďom pocit spolupatričnosti – je krásne rozprávať sa s niekým o knihe, ktorú ste obaja čítali. Tiež trávim veľa času na sociálnych sieťach – možno až priveľa – ale myslím si, že je dôležité, aby boli spisovatelia prístupní globálnej čitateľskej komunite. Nemôžeme existovať vo vzduchoprázdne a spätná väzba je životne dôležitá.

Ak raz ukončíte túto „dokonalú“ sériu, budete pokračovať v žánri krimi, alebo premýšľate nad niečím úplne novým? (Prosím, píšte krimi 🙂 ) Neplánujete sa vrátiť k fantasy? Zjavne to bola vaša srdcovka, keďže ste začínali v tomto žánri.

Myslím, že zostanem pri detektívnom žánri. Od dokončenia „dokonalej“ série som napísala tri samostatné romány. Asi najlepšie píšem o veciach, ktoré ľudí desia. Mám podozrenie, že sa čoskoro vrátim ku Callanachovi a Turnerovej. Už tuším, že majú ďalší príbeh, ktorý by nám mohli vyrozprávať, a tieto postavy mám natoľko rada, že od nich nemôžem len tak odísť. Fantasy knihy, ktoré som písala na začiatku svojej kariéry, boli pre mňa zábavou, no zároveň akýmsi experimentom, aby som zistila, či ma písanie baví. Myslím, že by som mala písať práve detektívne romány.

Za preklad ďakujem Mimine Brísudovej

Foto: Kristína Vlčková

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments