Kočíkovanie v Mníchove pri Olympia-Einkaufszentrum

„A bola si už aj sama na prechádzke?“ Túto otázku mi položila svokra v marci, keď mala naša slečna dva mesiace. Viete, ako je to so svokrami, každá nevesta si myslí, že svokra je zákonitý nepriateľ a vedome či nevedome dáva najavo, že jej syn si aj lepšie mohol nájsť. Ona si akože myslí, že som taká neschopná, že sa neviem sama prechádzať s kočíkom? Pre vašu informovanosť, ulice som mala lepšie zmapované ako on už dávno predtým, ako som začala kočíkovať. „Samozrejme, takmer stále,“ odpovedala som. „A nebojíš sa?“ – „A čoho?“ Odpoveď neprichádzala. „Akože utečencov?“ spýtala som sa po chvíli, pretože to jediné, mi napadlo. „Áno.“ – „Ja som tu nikdy nikoho nestretla. Viem, kde sú ubytovaní, je to ďalej… bez problémov som tadiaľ párkrát šla. Sú za plotom…“

Ženám na materskej plynú dni takmer identicky. Sú v stálom kolobehu plienok, kŕmenia, hrania sa a prechádzania sa… ja som teda do toho písala články. Z rutiny nás vytrhávalo cvičenie s fyzioterapeutmi, ale o tom nabudúce… Vždy som uvažovala, ako nám dieťa zmení život. Zvykli sme výletovať, nič také, že pod stanom dva dni, bez tečúcej vody, ale ani nič také, že sedím celý deň na hlavnom námestí pri káve a ťaží sa mi zájsť do susednej uličky, taký zlatý stred. Vďaka facebooku viem, že exkolegyňa bola s trojročným synom na Pohode, tak to by som nedala… ale poznám mamičky s mantrami – Ako tam ja pôjdem s dieťaťom? To sa nedá! Chceli sme ísť na letnú dovolenku k moru a tu pre istotu úradovala moja mama – To naozaj chcete ísť na dovolenku? S polročným dieťaťom? – Poznám ľudí, čo tak boli, aj s mladším bäbátkami. Otec: Mama hovorila, že chcete ísť na dovolenku. To naozaj? Tuším trikrát sa tá scénka odohrala. Áno, naozaj. Šli sme, len na týžden do Chorvátska. Lebo v Taliansku nám po minulé roky pohodu kazili predavači, ktorých odtieň pokožky je o dosť tmavší od mojej a ktorých nemožno nazvať inak ako otravní. Každých päť minút pri vás niekto stál a núkal vám hodinky, korálky či tašky…hoci samozrejme je mi ich aj ľúto. A vo Francúzsku sme už boli a nevyzerá to tam najbezpečnejšie… a 14. júla v noci sme v hotelovej izbe so zmiešanými pocitami sledovali promenádu v Nice. Pred dvoma rokmi sme tam boli, veľmi sa nám páčilo… Viac

Šesťtýždňové peklo

Užívaj si, kým sa to dá, lebo potom… Tak toto som počúvala posledné týždne svojho tehotenstva (asi rovnako ako otázku, či budem rodiť na Slovensku alebo v Nemecku). Áno, viem, potom to nastane, len som stále nevedela, ako si mám posledné týždne tehotenstva užívať. Moje tehotenstvo bolo totálne bezproblémové, ešte pár dní pred pôrodom som zúrivo vysávala, šnúrky na topánkach som si dokázala zaviazať aj v deň pôrodu, atď, atď… takže som si užívala tie posledné dni, pretože potom…

Prišlo potom, jeden exkolega (samozrejme zaslúžilý otec) to charakterizoval takto: prvých šesť týždňov je peklo, potom je to ešte rok nafigu a od troch rokov je to brnkačka. (Pre istotu ma zaujímalo, aká je charakteristika obdobia od jedného do troch rokov dieťaťa– vraj dieťa je malý trotl, na ktorého stále treba dávať pozor, veľa sa smeje, je už parťák a je to taký oddaný psík). Šesťtýždňové peklo máme úspešné za sebou. Šesťtýždňové peklo pozostávalo z kŕmenia, prebalovania a spania. Svoje tehotenstvo a materstvo z času na čas rozoberám s jednou študentkou medicíny (asi najsamlepšou, aká kedy študovala  🙂 ), a z jej múdrych rád do života ma najviac zaujala táto: Dieťa si do ôsmich mesiacov svojho života myslí, že ono a matka sú tá istá osoba. Pre istotu som si to dala zopakovať, či som tomu dobre porozumela. Áno, porozumela som tomu dobre. Akože na toto ako došli? – Vraj, vedci mávajú čudné výskumy… Uhm… môj muž usúdil, že ten výskum možno pozostával z odpočúvania matiek, ktoré sa vyjadrujú v prvej osobe množného čísla. Vykakali sme sa, napapali sme sa, atď… Študentka medicíny hovorí, že to malo trochu vedeckejší podtón. Takže moje dieťa jedlo, bolo prebalované a spalo… a ja som teda jedla, tiež som chodila na toaletu a (ne)spala som… prvé dva týždne boli šialené, potom som si už našla nejaký systém, ale aj tak to nie je oných sladkých osem hodín neprerušovaného spánku. (Pri písaní týchto riadkov naša malá princezná pri mne spokojne odfukuje. Mala by som spať tiež a nie ťukať do klávesnice…)

Počas šesťtýždňového pekla sme sa s manželom intenzívne venovali byrokracii. Vyplniť šialené množstvo formulárov, aby som dostala materskú – v nemčine múdro nazvané Elterngeld (čiže rodičovské peniaze, sú v tom dvaja, nielen matka) a detské prídavky (Kindergeld). Počas vypĺňania formulárov si pán David Cameron presadil, že v EÚ sa cudzincom nebudú vyplácať prídavky v plnej miere, ale len vo výške prídavkov z krajiny, z ktorej papa pochádza (lebo väčšinou ide o cezpoľného otecka). Teda ak dieťa nie je práve v danej krajine, ale za tým poľom. Netýka sa nás to, ako by si niekto zasa mohol myslieť, pretože v slovenských médiách sa ihneď objavili články s titulkom, že Nemci nebudú dávať cudzincom rodinné prídavky a už som čakala, ako mi niekto bude zdesene posielať odkazy na dané články. Ale možno aj motyka vystrelí, spomenula som si na jedného Čecha, ktorý sa na internete podelil so svojím príbehom. Úrad mu detské prídavky najprv zamietol. Dôvod? Čečensko – čiže krajina, z ktorej pochádzate – nie je členom Európskej únie.
Viac

Ako bolo v pôrodnici

Nemohla by som žiť v takej asociálnej spoločnosti – vyjadrila sa jedna moja kamarátka, keď som jej opisovala život v Nemecku. Nepoznám susedov, ani ich nestretávam na schodisku, najtypickejším Nemcom (či domácnosťou) je osamelo žijúci človek, ktorý nemá záujem to zmeniť. V práci som mala pár kolegov – vcelku schopne vyzerajúci chlapi, štyridsiatnici, žijúci single, ktorí na debatu o ženení zareagujú, že navariť si vedia aj sami. Nemci sa jednoducho nepária, nezakladajú si rodiny, nekamarátia sa, každý si žije sám pre seba. Moja „spolubývajúca“ Jana v pôrodnici bola výnimka, pravdepodobne to bol najobľúbenejší človek v Mníchove. Za tri dni som mala tú česť spoznať asi dvadsať jej kamarátok, prípadne ich manželov a deti.

Návštevy si na našej izbe podávali kľučky, prichádzali s množstvom darčekov, ktoré nebolo kam ukladať, v druhý večer bolo v izbe sedem ľudí – päť dospelých a dve deti. Nič príjemné, keď sa učíte kojiť alebo sa ubolená v nočnej košeli snažíte cez tých ľudí predrať na toaletu. Liezlo mi to na nervy a zvažovala som, či jej mám niečo povedať alebo sa ísť na ňu sťažovať. Neurobila som ani jedno ani druhé, asi som zbabelá, pripúšťala som možnosť, že by ma len vysmiali, že som chudera, ktorú okrem vlastného muža nepríde nikto iný pozrieť. Aj tak si nemyslím, že je ok, že ich tak veľa prichádzalo. Ako sa spýtal aj moj muž – prišiel aj niekto starší, jej rodičia napríklad? Nie, len kamarátky.

Prichádzali kamarátky a tie reči – nuž napíšem to takto – pochybujem, že niektorá z nich prednášala na univerzite alebo bola jej absolventkou. Jedna prišla s dievčatkom Kyrou a niekoľkomesačným chlapčekom. Kyra svojej mame oznamuje, že chce ísť na toaletu originálnym spôsobom – stiahne si nohavice a čaká. Inak, Kyra má už 3,5 roka a pozná pár slov. Na druhý deň prišla iná kamarátka a veselo s mojou spolubývajúcou Kyru poohovárali. V jej veku by už teda mohla hovoriť. Uškŕňala som sa a už som sa nič zaujímavé nedozvedela. Okrem toho ma fascinovalo množstvo šišiek (poprinášali kamarátky – boli fašiangy), ktoré Jana „spráskala“ a zapíjala ich sladkými malinovkami. Feniklový čaj nebol nič pre ňu, takže rady, čo má nastavajúca matka jesť a piť tu šli úplne bokom. A aj tak mala materského mlieka na rozdávanie.

Viac