Nedávno som na Devíne počúvala poviedku od Vandy Rozenbergerovej Palacinky. Krčmový zážitok s deťmi žobroniacimi o palacinky od asociálnej, opíjajúcej sa matky doviedol rozprávačku k predsavzatiu, že bude svojim deťom, až raz nejaké budú, piecť palacinky každý deň.
Ako matka dvoch maloletých som náchylná k sentimentálnym reakciám na podobné posolstvá a keďže palacinky sú jedna z mála vecí (v kuchyni), ktoré som sa vo svojom rodičovskom živote naučila robiť, okamžite som zatúžila zvýšiť si materinské sebavedomie.
Najbližšia príležitosť sa naskytla ďalšieho dňa, keď naše batoľa popoludní konečne zaspalo a ja som nevedela, čo skôr od radosti. V takých chvíľach človek občas urobí osudnú chybu.
Sprisahanecky som žmurkla na predškoláčku a sľúbila som jej palacinky. Dieťa zajasalo a dalo sa súbežne do pečenia koláčov. Intuícia (a najmä bohaté skúsenosti) síce hovorili, že batoľa sa zobudí práve v čase, keď bude na panvici prvá, v lepšom prípade druhá palacinka, ale s entuziazmom vlastným neuvedomeným masochistom, som to odignorovala. Neznechutilo ma ani to, že pri vášnivom mixovaní som neopatrne obliala cestom značnú časť kuchynskej linky.
Batoľa sa vskutku zobudilo po prvej palacinke. Odstavila som panvicu a utekala zachrániť jeho spánok. Podarilo sa mi ho predĺžiť o desať minút a dve palacinky. Z nich jedna sa, ktovieprečo, roztrhla. Druhý pokus o opätovné uspatie trval dlhšie, spánok kratšie. Palacinky boli tri, použiteľné stále iba dve. Predškoláčka drankala aspoň jednu. Batoľa sa dožadovalo náručia.
Keď sa mi ho konečne podarilo postaviť na zem, podarilo sa mi zavadiť aj o rúčku panvice. V snahe zachrániť pred padajúcim horúcim predmetom batoľa, chytila som rukoväť holou rukou. Samozrejme za kovovú časť. Odniesli to tri prsty. Ešteže je na nich hrubšia koža.
„Mamka, nevzdávaj to,“ povzbudila ma staršia dcéra, venovala mi ľútostivý úsmev a prevrhla misku s múkou, z ktorej vyrábala na stole „koláče“.
Zavyla som. Batoľa sa rozplakalo. Kým som ho utíšila, zhorela ďalšia palacinka.
Keď prišiel domov manžel, na tanieri boli štyri použiteľné kusy, kuchyňa vyzerala ako z trápnej komédie o bitke medzi hrncami a ja tak, že sa mi neodvážil ani hlasnejšie prihovoriť.
Potichučky pozbieral deti a presťahoval sa s nimi do najvzdialenejšej izby v byte. Za zatvorenými dverami kuchyne som po hodine dorazilo cesto. Nebudem radšej líčiť ďalšie peripetie, ktoré to sprevádzali, lebo by ma mohli obviniť z bohapustej hyperbolizácie.
Niekto raz povedal, že literatúra by nemala ovplyvňovať bežný život človeka. Nedajte na neho.
Určite netušil, o aké bohatstvo zážitkov by sa tým pripravil.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.