Trinásteho júla 2022 sa objavil v mojej pošte email s rukopisom a poznámkou – posielam, kým si to rozmyslím. A vraj keď sa budem nudiť, nemám sa do čítania nútiť. A tak som sa stal prvým čitateľom románu Zamatový jež, ktorý napísala Adriana Boysová. Vôbec som sa nenudil a mám pre vás trinásť dôvodov, prečo by ste si ho mohli prečítať aj vy!
1. Čas nepridáva na lahodnosti len vínu
Aj keď podľa vlastných slov si autorka vydala sama básnickú zbierku už ako sedemročná, skutočná knižnú podoba jej textov prišla na svet rádovo neskôr. Matka troch detí, ktorá najprv neodolala Írsku a už vyše 15 rokov žije v Luxembursku, debutovala v roku 2020 zbierkou poviedok Mimóza. Napísať naozaj dobrú poviedku nie je jednoduché. Musíte mať cit pre dynamiku a hlavne pre pointu. Lenže ak chcete rozvinúť mnoho námetov, potrebujete väčšiu plochu alebo viac vrstiev. Preto bolo logické, že ďalším krokom bol román.
„Dobrý spisovateľ musí sám veľa zažiť, inak nemá o čom písať. Musí si prejsť údoliami, tmou i nocou, prepadnúť sa celkom na dno a vstať z popola ako bájny fénix, vyletieť na krídlach fantázie nad oblaky.“ „ Mal by si písať. Čo slovo, to diamant.“ ironizuje autorka na jednom mieste sama seba. Na dno sa našťastie neprepadla, ale úspešne zvláda let nad oblaky ako aj strmo dolu. Niekedy to dokáže aj v jednej vete, napríklad keď hovorí o šťastí:
„Pocit šťastia dlho nevydržal. Ako lacný sprej, ktorý vás ovalí svojou intenzitou, po chvíli ucítite starý známy smrad spoteného podpazušia, nezmizol, len sa na chvíľu skryl za omamne svieže tóny mandarínky a sladkú arómu vanilky extrahovanej z análnych žliaz bobra.“
Kvalita kníh sa neraz posudzuje podľa toho, či ju nepustíte z rúk prečítanú. Ja mám v tomto smere iné preferencie a tak ako nestiahnem kvalitné portské na posedenie, tak som si vychutnával postupné odhaľovanie vrstiev, ktoré sa skrývali v Zamatovom ježovi.
2. Trochu iný príbeh Papuľka Trdlošíka
Porozprávam vám príbeh. Môj príbeh. Je môj, pretože sa stal mne a nie vám, a určite si poviete, že vám by sa také niečo aj tak nemohlo stať. A asi máte pravdu, nebudem vás presviedčať o opaku. Ibaže občas naozaj stačí hlúpa náhoda, nehoda, čistá zlomyseľnosť osudu a ak sa vám také veci nestávajú, úprimne, tíško závidím.
Týmito slovami víta čitateľov Peter Golec syn Slovenky a Poliaka, ktorý sa narodil a vyrastal v Anglicku. Adriana Boysová v jednom rozhovore o zrode knihy hovorí, že keď ju začala písať bol len chlapec, ktorému sa stalo niečo zlé a cestuje za svojimi starými rodičmi z Anglicka na Slovensko. Tínedžeri to často nemajú v živote ľahké. Ich rodičia takisto. Každý iným spôsobom. Od čoho sa odvíja názov románu, vysvetľuje na jednom mieste Petrova mama Martina.
Môj plachý ježko, keď na neho tlačia, schúli sa do klbka, keď mu hrozí nebezpečenstvo, pichá, panikári, ale má mäkké srdiečko, zamatové. Nemôže za to, čo sa stalo, nebola to jeho chyba. Vždy som mu verila! Nikdy som nepochybovala o… Veď viete.
Papuľko Trdlošík bol postavičkou z príbehov na dobrú noc, ktoré mu rozprával jeho pôvodom poľský otec. Až keď sa jeho príbehy líšili od toho, čo zažil malý Peter, spokojne zaspal, že to s ním nie je také zlé.
3. Ebony and ivory live together in perfect harmony
Petrov najlepší kamarát je jeho spolužiak Boris, s ktorým sa narodili v rovnaký deň. Jeho vzorom je Barack Obama a veľkou vášňou futbal. Až po dlhej chvíli si čitateľ uvedomí, čo je za tým. Ako kedysi spieval Paul McCartney a Steve Wonder v Ebony and Ivory, platí aj tu, že eben a slonovina žijú v pokoji bok po boku ako na klávesnici piana. A možno by to tak ostalo navždy, keby sa do ich života nedostala žena. Alebo keby si Boris tak veľmi nepotreboval doslova na vlastnej koži vyskúšať poníženia, ktorými prešli jeho predkovia. Napríklad skrz Ku-klux-klanu. Už ste pochopili?
Pri čítaní najskôr na tento kontext zabudnete, lebo explicitne zaznie len jedenkrát. Autorke sa veľmi šikovne podarilo ukázať, že v prvom rade sme ľudia so svojimi víťazstvami aj pádmi. Príbeh Petra a Borisa, ktorí mali v osudnom okamihu trinásť rokov, mohol dopadnúť rovnako, aj keby boli obaja fialoví.
4. Byť dobrou matkou a partnerkou je drina
Martina je matkou troch detí s tromi mužmi a do každého vzťahu išla na doraz. Jednému mužovi nedovolila, aby bol súčasťou jej života, druhý, Petrov otec, ju podľa nej bezdôvodne opustil a založil si novú rodinu. Až tretí vyzerá, že už nesklame?
Viete, zvykla som mať rada slovo možno. Poskytovalo možnosti aj tam, kde zdanlivo či celkom objektívne žiadne neboli. Stačilo pozmeniť intonáciu a hneď sa možnosti znásobili. More možností bolo lepšie než istota jednoznačnosti, aj keď tá by poskytovala falošnú útechu pocitu známosti, bez ktorého sa len ťažko dá prekonať strach, jediný skutočný cit, ktorý v nás zostáva, len čo opustíme lono matky.
Postava Martiny je napísaná veľmi dobre. Budú chvíle, kedy jej budete rozumieť, ale zároveň pochopíte aj starú matku, keď sa obráti priamo na čitateľa s tým, že občas svoju dcéru nemá rada, respektíve skôr nerozumie jej naivite. Ale zas na rovinu, patent na rodičovstvo nemá automaticky nikto.
Čakáte naň deväť mesiacov a máte strach, ako ho zvládnete priviesť na svet, a to je len začiatok. Na spľasnuté brucho vám položia mazľavé dieťa zababrané od krvi a povedia vám, že ste zaň zodpovedná. Čudujete sa, čo im to vôbec napadlo, ako si môžu byť istí, že to zvládnete.
5. Sonia a jej rodina
Femme Fatale knihy je Petrova a Borisova spolužiačka Sonia, ktorá má tiež poľské korene.
Justína Tarkowská dcéru krátko po ich príchode do mestečka zapísala do zboru a hoci dievča spočiatku nerozumelo všetkému, čo spievalo, text sa naučilo foneticky a svojím jemným sopránom si získalo srdcia všetkých návštevníkov kostola. Záplava plavých kučier okolo okrúhlej tváričky s jamkami v líčkach a blankytne modré oči len podčiarkovali dojem, ktorý Kingsrowčania zhrnuli do všeobecného podstatného mena anjel.
Hoci na vzťahu k nej sa lámu osudy oboch chlapcov, sama prechádza peklom, nakoľko jej otec je odporný tyran. Téma domáceho násilia je v knihe zobrazená v celej svojej ohavnosti.
Martine v hlave behali spomienky na uplynulý deň, na zúboženú Justínu ležiacu v kaluži krvi, bolestne sa smejúcu vyštrbeným úsmevom, z ktorého razila whisky zmiešaná so zúfalstvom. Nevedela sa toho obrazu zbaviť. „Nechajte ma zomrieť,“ chrčala. „Choďte preč!“ prosila ich, odhodlaná dokončiť to, čo začal niekto druhý. Poznala ten pocit. Vedela, že prejde… Musí prejsť. Už kvôli Sonii. Bola taká statočná, ako mu to môžu dovoliť?
6. Ester znamená hviezda, v tomto prípade aj knihy
Ak si niekoho naozaj obľúbite, bude to malá Ester, malá Petrova sestrička, ktorá nevie vyslovovať ešte R a jej francúština je jednoducho okúzľujúca.
„Petech! Où est Petech?“ detský krik sa približoval. Páčilo sa mu, ako vyslovovala jeho meno s detským šušlaním a francúzskym r, ktoré jej na jazyku oscilovalo niekde na pomedzí spoluhlások r, ch a l. „ Je suis ici!“ zavolal potešený, že mu v pamäti zostalo niekoľko fráz z francúzštiny, hoci ju nikdy neobľuboval.
7. Danail alias Boh je môj sudca
Ležali na chladnom piesku s hlavami vyvrátenými k nebu posiatemu myriadami trblietok a práve vtom uvideli padať hviezdu. A potom ďalšiu. Hviezdy padali z celého neba a kým básnici písali verše o kráse lietavíc a hvezdári vysvetľovali podstatu Perzeíd, Martina a Danail jeden druhého presviedčali, že padajúce hviezdy boli znamením neba, že k sebe patria. Akoby ráno ani nemalo prísť. Akoby neexistovala budúcnosť, bola len tá noc. Tá nekonečná noc. Ani jeden z nich v tej chvíli netušil, aký dar dal, aký dar prijal. Azda len Vševediaci, ak práve neoddychoval znavený horúcim letným dňom na úpätí červenkastých skál čnejúcich nad morom.
Jedným z osudových mužov Martiny je Bulhar Danail. Aj keď toto meno znie exoticky, je fakticky lokálnou verziou Daniela, čo v preklade znamená Boh je môj sudca a spája sa s ním aj slovné spojenie ocitnúť sa v jame levovej. Tam totiž proroka Daniela zavrel babylonský kráľ Nabuchodonozor, aby ho jeho Boh, v ktorého veril ochránil pred levmi. Keď na druhý deň otvorili jamu, zvestoval mu prorok Daniel, že prišiel anjel a zavrel levom pysky a preto sa mu nič nestalo. Ako dopadol bulharský menovec, dozviete sa po prečítaní knihy.
8. Kde sú hranice zobrazovania intimity
Erotika a poťažmo sex sa nepíšu ľahko. Mám s tým trojnásobnú skúsenosť. Je to naozaj balans na ostrí noža, kde na jednej strane strane hrozí presladená romantika a na strane druhej prehnaná detailnosť. Autorka ukázala, že je zdatná eskamotérka a bravúrne zvládla obe nástrahy.
Od vzrušenia začal čkať. Alison využila jeho rozpaky, jednou rukou si natiahla gumu na teplákoch a druhou zaviedla Petrovu spotenú dlaň do svojich nohavičiek. Nepustila ju, určovala mu tempo a hĺbku, ktorou si kliesnil cestu pomedzi tvrdé chĺpky do mäkkých tkanív jej tela.
***
Vošiel do nej tak, ako sa vchádza do sna, celým telom a celou dušou, pretože láske, tej skutočnej láske, ktorá nehľadí na logiku či mieru, netreba dôvody ani zdravý rozum. To všetko príde na rad až oveľa neskôr.
9. Drobnokresba premyslená do detailov
Adriana Boysová je maliarka slov a nielen svoje postavy ma premyslené do detailov, ale aj miesta ich výskytu. Zbytočne by ste na mape hľadali mestá Kingsrow a Pawncity. Sú odvodené od anglických šachových termínov. Kingsrow v ňom označuje posledný rad na opačnej strane šachovnice, kam pešiak smeruje, aby sa mohol zmeniť na dámu (v angličtine na kráľa), a tým pádom sa na rozdiel od iných pešiakov môže pohybovať akýmkoľvek smerom. Slangové spojenie King’s Row znamená, že všetko je kráľovsky usporiadané a tým pádom viac než v poriadku. Peter po nešťastných udalostiach prechádza z pomyselnej kráľovskej pozície do mesta pešiakov – Pawncity.
Rovnako tak odporúčam všímať si, aké knihy číta Martha, ktorej matka ich zbiera zo smetných košov. Osobne by som sa rád dozvedel v nejakom pokračovaní, prečo sa knižné klasiky ocitajú v papierovom odpade a aký vplyv majú na kedysi tiež dočasnú obyvateľku polepšovne.
10. Prístav pre nikdy sa nekončiaci príliv zlomených duší
Na Zamatovom ježovi je pozoruhodné, že autorka nemá žiadnu osobnú skúsenosť s anglickými zariadeniami pre mládež ako aj súdnictvom. Všetko je výsledkom rešerší, odpozerania z filmov a konzultácii. Tým, že zručne dala dôraz na prežívanie mladých delikventov ako aj zamestnancov, nevyskakujú pre slovenského čitateľa rušivé momenty. Naopak vyskytujú sa aj vtipné situácie. Jedna z nich napríklad je, keď sa polonahá Alison objaví pred dozorcom a ten svojsky rieši svoje možné zlyhanie.
Párky. Párky s horčicou, opakoval si v hlave, provokatérky boli súčasťou jeho práce a párky s horčicou boli z nejakého dôvodu pomôcka, ktorá mu zaručene pomáhala prekonať akékoľvek pokušenie. Fungovala aj pri sestre jeho manželky, a to bola iná kosť!
11. Vôňa starých mám
Vône majú jedinečnú vlastnosť, že dokážu človeka preniesť v okamihu do minulosti. Nie vždy to môže byť príjemné. Ale ja keď napríklad zacítim voňu melty alebo pelendreku, tak aj po desaťročiach sa mi vybaví tvár milovanej prastarej mamy. Tento dôvod, prečo čítať Zamatového ježa, je z tých najkrajších.
„Každý z nás sa musí naučiť žiť so svojimi spomienkami,“ rozprávala, akoby mu čítala myšlienky. „Nesmieš sa nimi nechať stiahnuť. Poradím ti, zbieraj a uchovávaj si pekné spomienky, môžeš z nich čerpať, keď príde obdobie sucha. A musíš plávať vpred! Rozumieš mi?“
Ako veľmi sú si podobné. Matka a dcéra. Túžia vidieť svet v lepšom svetle. Dopil a chystal sa šálku odložiť, ale starká mu ju vzala a pevne si ju pritisla k hrudi. Aj ona si chránila spomienky. Keď ju odložila, stala si k nemu a privinula si ho. Nebránil sa, bolo to príjemné objatie.
„ Dobrú noc, Petrík.“
Pobozkala ho na líce. Do nosa mu udrela známa vôňa modrého krému. Rovnaký používala mama. Tú vôňu si uloží do pamäti.
12. Život nie je fér, hoci sa zákony snažia dokázať opak
Takto si na jednom mieste vzdychne sudca Hausman, ktorý súdi mladistvých. Stáli pred ním rôzne typy a on bol ten, ktorý musel dať nakoniec nenávratnú bodku.
Mení sa móda, túžby, nálady spoločnosti, ale dobro a zlo ostávajú hrdo archaické. Niektorí to mali napísané v tvári. Tupú aroganciu, ktorú sa im nepodarilo ukryť ani za vyžehlenú košeľu s precízne uviazanou kravatou. No boli aj takí, ktorých vydesené oči do poslednej chvíle neverili, že ich odsúdia. Veď to všetko bola iba hra, zábava, oni nezačali, nápad dokopať bezdomovca neskrsol v ich hlave, veď tie ukradnuté veci vrátili. Urobili to len preto, lebo sa báli rodičov, takých istých ako oni, len o niečo väčších, mocnejších. Pravda alebo odvaha? Boli medzi nimi aj takí, čo sa nebáli ničoho. Videl im to v očiach. Ani len smrti. Laškovali s ňou, akoby stačilo, že ju vyzvŕtajú na parkete, a ona im dá pokoj. Tí boli najhorší. Tým by dal doživotie. Ešte stále však jestvoval trestný poriadok, zákon a Boh.
13. Neočakávané stretnutie postáv
Hoci je celý román rozprávaný tzv. vševedúcim rozprávačom, na niektorých miestach sa prihovára čitateľom Peter, Martina ale aj stará matka. Adriana Boysová ale aj tu porušila tradičné pravidlá písania a v jednom okamihu sa v akomsi mimopriestore stretnú do neznáma odídený Szymon Golec a Martina
Počkajte! Áno, milý čitateľ, netvárte sa, že tu nie ste, musíte si ma vypočuť! Vy predsa musíte vedieť… Dobre, máte pravdu, nemusíte. No bol by som veľmi rád, viete, chcel by som, aby ste to vedeli, že vtedy…
Musel som odísť. Teraz, po rokoch, to vidím inak, ale vtedy… Bol som zatlačený do kúta. Nie, nemyslite si, že sú to len výhovorky. Už ste ako ona! Počkajte, nechajte ma, aby som vám to vysvetlil! Akým právom? Vydržte.
Martine sa jeho výhovorky nepáčia a vyzýva čitateľov: „Dobre vám radím, nepočúvajte ho, otočte stránku.“
Je to elegantné a predovšetkým vtipné riešenie, ktoré by mnohým knihám nepochybne pomohlo.
Verím, že ak nie všetky dôvody, tak aspoň niektoré vás navnadia, aby ste po tomto výbornom románe siahli.
Foto: Lindeni a Halime Al Sarrag
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments