Stephanie Storeyová: Olej a mramor

Veľmi sa hanbím, no neviem si pomôcť. Koncovka -ová v mene autora akejkoľvek knihy vo mne prebúdza červíka pochybností. Je to škodlivý a pomerne rozšírený červ, ktorý spôsobil, že aj samotná autorka knihy Olej a mramor, o ktorej budem hovoriť, použila pre  svoje prvé americké vydanie pseudonym SG Storey. Nakoniec, nie je jediná na literárnom poli, čo sa takto rozhodla  (Samko Tále či Ellis Bell by o tom vedeli hovoriť).
Jedným dychom vám však prezradím, že pani Stephanie Storeyová sa naozaj nemusela ostýchať. Jej knižný debut vystrelil medzi bestsellery raketovou rýchlosťou a nielen vďaka tomu neženskému pseudonymu. Za knihou je 20 rokov poctivého výskumu historických faktov a čitateľ to na každej stránke textu cíti.
Olej a mramor je literárnou fikciou o stretnutí dvoch talentovaných umelcov, Leonarda da Vinciho a Michelangela Buonarottiho. Keď v rozpätí rokov 1501 až 1505 vznikli ich najpopulárnejšie diela – obraz Mony Lisy a mramorový Dávid, obaja žili v talianskej Florencii. Bol by v tom čert, aby sa navzájom nepoznali a čert ho vie, či aj nesúperili. Priznajme si, oni sú tí naši chlapci občas pekne súťaživí a ješitní. Ajaj, zase predsudok (dala som si radšej preventívne facku).

Starší Da Vinci má v roku 1501 za sebou slušnú kariéru a známe meno, takže sa mu „klienti“ ponúkajú takmer sami. Umelec a vynálezca musí spracovávať v hlave milión nápadov a navyše, nikdy nemá pocit, že svoju prácu dokončil. Je to pre génia dar alebo prekliatie? Je poznačený svojím pôvodom, vydedený plod nemanželského vzťahu to na konci 15. storočia ľahké nemá. Nakoniec, nie všetky jeho nápady končia úspechom – viete, že sa už pred tými piatimi storočiami pokúšal odkloniť tok rieky Arna?

A potom je tu mladý Michelangelo. Aj jeho považuje rodina za čiernu ovcu, materiálne založený otec jeho nadaním opovrhuje. Čo na tom, že práve vytesal pre pápežský Rím neskutočne fascinujúcu Pietu, to sa neráta. A tak sa vracia do rodnej Florencie, aby rodine dokázal, že vie zabúchať do kameňa dlátkom. Voči legendárnemu Leonardovi cíti obdiv… a práve tu narazí na povýšenosť a pohŕdanie (podľa historických prameňov si vraj občas pekne skočili do vlasov).
Spisovateľka používa v knihe dve najsilnejšie zbrane – ženskú empatiu a talent tvoriť text tak, aby sa dobre čítal. Vy jej to skrátka uveríte, hoci si mnoho z toho domyslela.

Ak ste doteraz vedeli o oboch umelcoch málo a ani v dejepise nie ste dvakrát doma, Olej a mramor je presne tou knihou, ktorú by ste mali na začiatok skúsiť. Chytí vás za srdce tak, že si dobrovoľne začnete vyhľadávať ďalšie informácie a prezerať spomínané umelecké diela. Ja sa napríklad toto leto chystám vďaka tomu do Florencie, aby som sochu Dávida mohla vidieť na vlastné oči. Vedeli ste, že v pôvodnom biblickom príbehu išlo o chlapca,  preto ho mnohí umelci aj takto zobrazovali? Medzi Leonardovou pozostalosťou nájdete aj skicu Dávida (dnes je súčasťou zbierky Royal collection v Anglicku), zákazku však nikdy nezrealizoval. Dostal ju práve Michelangelo – a musel to byť pre Florenťanov  šok, keď ho vyzliekol a celkom detailne vytesal do mramoru. Jeho neprirodzený postoj nie je vecou náhody – pôvodný mramorový blok, tzv. Ducciov blok bol poškodený, sochár sa s tým teda musel popasovať. My, bežní smrteľníci nedokážeme vidieť v kameni človeka, on ho videl. Stal sa z neho nádherný muž, ktorého obdivujeme dodnes.

A potom je tu legendárna Mona Lisa.
Ten, kto sa niekedy pretlačil davom turistov v parížskom Louvre, zvyčajne ostal sklamaný. Veď on je celkom malý, ten obraz! O akom tajomnom úsmeve to, prepána, všetci hovoria? Stephanie Storeyová k tomu opäť vymyslela celkom milý príbeh. Ako inak, sčasti pravdivý a sčasti dotvorený, mne sa však jej verzia celkom páčila.

Nebudem vás viac zdržiavať, vidím, že sa rozhodne chcete pustiť do Oleja a mramoru. Do čítania, priatelia.

bux-325x52

 

Ernest Cline: Flotila

Amerického spisovateľa Ernesta Cline poznáme v našich končinách od leta 2016, kedy vyšiel jeho úspešný kúsok Ready Player One – Hra sa začína. O pol roka neskôr máme vďaka skvelému prekladu Michala Jedináka na stoloch aj jeho druhý literárny počin.
Pod názvom Flotila (v origináli Armada) sa skrýva dobrodružstvo devätnásťročného stredoškoláka Zacka Lightmana, ktorý drvivú väčšinu svojho času trávi hraním videohier, v ktorých celkom úspešne likviduje stíhačky nepriateľských mimozemšťanov. Bola by to celkom neškodná zábavka, keby sa mu tí istí emzáci nezačali zjavovať aj v realite. Ak ste si povedali, že mu zrejme z vysedávania pred obrazovkou začalo švitoriť, a že ho mali rodičia radšej poslať na ihrisko, tak ste vedľa.  Zackov otec je už od mladíkovho narodenia pod kvetinkami (teda aspoň to málo, čo z neho po pracovnom úraze v čističke odpadových vôd ostalo), nuž a jeho dobrá matka musí brávať smeny navyše, aby ich vôbec uživila. Ani Zack sa vlastne nefláka, pracuje v obchode s počítačovými hrami ako pomocný predavač, vďaka čomu má prístup k najmodernejšiemu vybaveniu.
Po večeroch sa Zack rád hrabe v starých otcových denníkoch, až kým sa nedočíta o akomsi prísne tajnom sprisahaní americkej armády, ktoré jeho vlastný tatko odhalil tesne pred svojou smrťou. No nepomysleli by ste si o ňom svoje? Aspoň je Zackovi jasné, po kom zdedil tie halucinácie. Viac

Lone Theilsová: Bez stopy

Zachutila vám mrazivá pochmúrnosť severských krimipríbehov korenená predtuchou príchodu vraždiacieho maniaka? Alebo je vám bližšia romantika cukrovaná vpádom dokonalého muža do náručia hlavnej hrdinky? Možno nakoniec patríte k tým, čo sa boja priznať, že by si najradšej ukuchtili oboje.
V kuchyni Ikaru práve dovarili pokrm vhodný presne pre vás. Síce z polotovaru, ale to nám vôbec neprekáža, nakoniec, ide o miestnu dánsku špecialitu. Prichádza s ňou skúsená novinárka Lone Theilsová, ktorá vo svojej prvotine Bez stopy kombinuje obe horko-sladké zložky. Ústrednou postavou knihy je (kto by to bol povedal) žurnalistka Nora Sandová, ktorá sa pustí do pátrania po dávno stratených dievčatách v domnení, že z toho vykreše článok pre svojho šéfa. Na jednej strane bojuje s faktom, že ide o starú záležitosť, pri ktorej sa ťažko hľadajú žijúci pamätníci (nie, na internete naozaj nenájdete všetko), na strane druhej musí behať medzi Dánskom a Britániou, keďže stopy vedú aj na ostrovy. Navyše, dievčatá pochádzali z prostredia „polepšovne“, takže celé tie roky nikomu až tak veľmi nechýbali.
Na začiatok musím povedať, že príbeh je vystavaný slušne. Hľadanie pravdy postupuje plynule, Nora za pomoci starých priateľov na správnych miestach odkrýva jedno tajomstvo za druhým bez toho, aby vám pochybnosti dvíhali čelo. Slová plynú ľahko, tešíte sa na každú stranu a spisovateľa pomaly začnete porovnávať s klasikmi detektívneho žánru. Priznám sa, že som túto knihu vlastne začala čítať bez toho, aby som si všimla, kto je jej autorom. Na základe zasadenia deja do dánskych reálií som si tak nejako vydedukovala, že ide o ďalšieho spisovateľa pochádzajúceho z obľúbenej Škandinávie. Viac

Ben H. Winters: Problémový svet

A je to tu. Koniec.
Koniec trilógie, ktorá začala Posledným policajtom.
A tiež koniec sveta.

Začnem hypotetickou otázkou. Predstavte si, že je pred vami koniec sveta. Čo budete robiť po zvyšné dni?
Zdrogujete sa?
Dáte sa dokopy s dávnou láskou?
Obstaráte si spoľahlivé lano?
Vykopete si pivnicu a napakujete ju konzervami?
Alebo sa pokúsite vypátrať, kde do pekla zmizla vaša pojašená sestra, ktorá údajne vie, ako ten nešťastný kus kameňa odkloniť z cesty?
Tridsiatnik Hank Palace sa rozhodne pre to posledné. Nie preto, aby Zem zachránil, s tým je už ako tak zmierený. Obyčajne ľudsky túži vidieť svoju mladšiu sestru, ktorú po smrti rodičov od šiestich rokov vychovával úplne sám. A o tomto hľadaní je aj posledný diel trilógie spisovateľa Bena H. Wintersa. Viac

Harry Potter a nie veľmi vydarená divadelná hra

(Recenzia na knihu Harry Potter a Prekliate dieťa obsahujúcu scenár dvoch divadelných hier uvedených v londýnskom West Ende v júni 2016)

Spočiatku, keď som sa dopočula, že pokračovanie Harryho Pottera bude vo forme divadelnej hry, bola som sklamaná. Sklamaná z obmedzenia skvelého diela, ktoré bolo dovtedy známe tým, že prekonáva bariéry a dokáže sa dostať ku každému. Duchovná matka Harryho Pottera, J.K. Rowlingová, vysvetľovala, že pochopíme, prečo sa pokračovanie série obmedzilo na divadelné médium. A ja môžem po prečítaní scenára k dvom divadelným hrám povedať, že to nielen chápem, ale bola by som vďačná za oficiálne prehlásenie, že udalosti z Prekliateho dieťaťa sa nestanú súčasťou „kanónu“ potterovského vesmíru. Pretože to bolo absurdné a zlé.

Keď si dobre prelistujete tiráž knihy so scenármi dvoch divadelných hier (áno, do jednej to nedokázali spratať a hneď vysvetlím prečo), zistíte, že JKR napísala len námet ktorý rozvili Jack Throne a John Tiffany, podľa ktorého následne Jack Thorne napísal to, čo je obsahom knihy/scenárov. A rozhodnutie dovoliť inému autorovi hrať sa vo svojom piesočku je kameňom úrazu a dôvodom, prečo som po prvýkrát v živote sklamaná z knihy s menom JKR na titulke.

Prejdime k veci. Prekliate dieťa podľa môjho názoru nefunguje ani ako scenár očistený od divadelných efektov. Kým jedno činoherné dejstvo má obyčajne asi štyri či päť scén, tu sa strieda dvadsať scén na dejstvo (dve na každú z dvoch hier), čo znamená, že hra je postavená na drahých efektoch a trikoch, no na úkor zmysluplnejšieho a súvislejšieho deja a vývoja postáv. Dej skáče spredu dozadu a späť s miestami nezmyselnými návratmi do minulosti a v hrách sa objavujú postavy, ktoré žiadnym spôsobom dej neovplývajú ani neposúvajú, sú tam len pre nostalgickú hodnotu. Prezradím len toľko, že samotná premisa je ako zo zlej fanfiction – bude sa točiť okolo časovratov (time-turners), vďaka ktorým sa dej odohráva v minulosti, alternatívnych realitách, chvalabohu bez výrazného vplyvu na aktuálny svet Harryho Pottera. Myslím si, že je to krok vedľa, lebo sama Rowlingová spravila v piatej knihe rozhodnutie, že všetky časovraty boli definitívne zničené práve preto, aby sa nič podobné nemohlo stať. A celý dej by sa napriek tomu všetkému vošiel do jednej divadelnej hry o troch dejstvách, ak by bol scenár správne napísaný. Viac

Anders de la Motte: UltiMatum

Anders de la Motte je typický dovolenkový autor. Kedy, ak nie počas dovolenky, sa dostáva k slovu HRAnie, ŠUM mora i nejaká tá BUBLINA v pohári, však?
Po vydarenej trilógii zo sveta hackerov vyšla vlani ďalšia spisovateľova novinka MemoRandom. Motteho fanúšikovia sa na ňu vrhli s chuťou, lenže tá sa po niekoľkých stranách zmenila na pachuť. Akoby ste sa zahryzli do čokoládovej taštičky a našli ste v nej špenát. Autorova spisovateľská  zručnosť ma však presvedčila, aby som po prvom súste dala šancu aj tejto zelenine. Žalúdok ma z nej nakoniec nebolel, no nedostavili sa ani slastné pôžitky. Konzervatívne totiž trvám na potrestaní zla. Minimálne v beletrii. Pravda, po záverečnej strieľačke zišlo zaslúžene zo sveta aj zopár zloduchov, no skorumpovaná smotánka si svoje renomé ešte vylepšila. To sa predsa v dobrej knižke nerobí!

Mea culpa, milý Anders. Krivdila som ti, teraz to už viem. Mala som si poriadne vygúgliť, že MemoRandom bol len začiatok. A že má pokračovanie. Na svoju obranu uvádzam, že i slovenský vydavateľ mlčal ako hrob – a ten by to mal vedieť najlepšie, že máš mladšieho brata UltiMata (mimochodom, tie názvy sú ti, milý Anders, veľmi šikovné, akurát sa v slovenčine blbo skloňujú, čo pochopiteľne nie je tvoja vina).
Hneď na prvých stranách stretnete samých starých známych. Výhodou je, že sa v nich už celkom dobre orientujete (a že ich je v príbehu požehnane, o tom nepochybujte). Máme tu kriminálnu inšpektorku Juliu Gabrielssonovú, ktorú pri vyšetrovaní síce veľmi nepočuť, ale keď sa dobre zahľadí na miesto činu, ihneď vidí, že onen blonďavý vlas nemá na stolíku čo hľadať. Je tu aj policajt a dvojitý tajný agent David Sarac, ktorý naposledy spôsobil vo vedení i v podzemí celkom slušný zmätok tým, že si na nič nemohol spomenúť. Viac

Ready Player One – Hra sa začína

Dám vám test. Don´t worry, je krátky:

Aké zvuky by ste počuli
pri prehrávaní magnetofónovej kazety
s nápisom Pac-man?

Do ďalšieho kola postupujú všetci, ktorí aspoň matne tušia, čo je magnetofónová kazeta. Druhá otázka:

Vieš nájsť 42 rozdielov medzi pojmami
Star Wars a Star Trek? 

Ak neviete, dostanete ešte jeden život.

Prečo práve 42?

Budem milosrdná, vyhrali ste všetci. Len som vás chcela uviesť do spôsobu, akým sa odvíja dej knihy Ready Player One.
Spisovateľ Ernest Cline v nej nevymyslel nič svetoborné. Ide o klasickú naháňačku za pokladom, pri ktorej treba bojovať, plniť úlohy a prejaviť zručnosť, inteligenciu a vedomosti. Poklad je až neskutočne skutočný – ide o dedičstvo po miliardárovi Jamesovi Hallidayovi, ktorý je strojcom virtuálnej siete OASIS. Pri jeho hľadaní však nemusíte ani len vstať z kresla – vlastne v ňom sedieť musíte. Súťaž sa odohráva po roku 2039 a v nej všetko funguje zásadne vo virtuálnej realite. Opäť nič špecifické, Matrix tu už stotisíckrát bol a pochmúrna budúcnosť, v ktorej chýba ropa, jedlo či medziľudské vzťahy, je už hádam povinnou výbavou sci-fi literatúry.

Na jednej strane sú tu teda „dobrí“, v tomto prípade nezávislí súťažiaci, tzv. lobovci. Nemajú peniaze ani svetlú budúcnosť, sú však fanúšikmi počítačových hier a usilovne študujú všetky detaily Hallidayovho životopisu z osemdesiatych rokov 20. storočia, v ktorom to všetko začalo – nikdy totiž neviete, či nie sú kľúčom do ďalšieho levelu.
Hádajte, kto je na strane zla? Netreba dlho premýšľať – iste to musí byť niekto z nejakej strašnej bohatej korporácie , kto chce ovládnuť svet a neštíti sa pri tom porušovať pravidlá (a nie, tentoraz s tým nemá nič spoločné ani Soros, ani slobodomurári, ten niekto sa volá Nolan Sorrento). Viac