Prečo, ako a kde píšem

Adriana Boysová – Písanie je mojím tieňom

By Sieťovka
18. apríla 2023

Píšem úchytkom do triliónov písaniek, o ktorých si hovorím, že budú slúžiť iba na písanie, no medzi riadkami nachádzam nákupné zoznamy, termíny u lekárov, všakovaké plány, kresbičky a vylisované kvety. Nikdy nie sú poruke vtedy, keď ich hľadám, a tak beriem do ruky čokoľvek, účtenky, lístočky, na ktoré dychtivo zapisujem útržky príbehov, snov, viet, verše, ktoré preletia okolo mňa a nie vždy ich stihnem zachytiť, občas ich nahrám do telefónu a potom na ne zabudnem, už netlačia, nepália, nenútia ma viac zachytiť ich. Tak to mám celé roky.

Prvú básnickú zbierku som si vydala sama ako sedemročná. Bola to poctivá ručná práca, krásne ilustrovaná a vlastne to bol tak trochu samizdat, schovávala som ho pred verejnosťou pod širokým matracom gauča v obývačke. Našla ju mama a nad jej obsahom sa zabávala s mamou toho, komu boli verše určené. Zbierka putovala do koša, no chuť písať ma neprešla. Mohla som mať 10 rokov, keď som sa prihlásila do literárnej súťaže vyhlásenej dnes už neexistujúcim časopisom a vyhrala som. Nepamätám si, čo som si za prvé „zarobené“ peniaze kúpila, len ten pocit, že byť spisovateľom je úžasné – iba si tak píšete rozprávky a peniažky sa k vám kotúľajú. 😉 Ale také herečky to majú ešte lepšie, tie môžu byť kýmkoľvek, drakom aj princeznou! Časom môj herecký sen zapadol prachom, no písanie zostalo. Odjakživa bolo mojím tieňom. Nenápadné, občas silnejšie než čokoľvek iné. Bolo mojou súčasťou, nevenovala som mu prílišnú pozornosť.

Píšem intuitívne, bez termínov a tlakov na počet slov, viac z vnútorných pretlakov. Píšem ako varím, kreslím, spievam či tancujem, neveľmi plánujem, oveľa radšej improvizujem. Aj postavy ku mne prichádzajú ako skutoční ľudia v živote, dajú sa so mnou do reči a občas zostanú dlhšie, zabudnú vystúpiť z vlaku, sedíme bok po boku, počúvam ich, vymýšľam im tváre, mená, osudy, okolnosti, prepisujem ich minulosť aj budúcnosť a niekedy ma prekvapia, ako všetko domotajú a kam ma zavedú, s kým sa dajú do reči. Zavŕtajú sa mi pod kožu, svrbia a nedajú mi spať, myslím na nich pri šoférovaní, pri vykrajovaní cesta, v sprche aj na prechádzkach v lese a v jednom momente ma prepadne veľmi silné chcenie všetky naše vnútorné dialógy zapísať, otváram počítač a snažím sa predstierať, že som neviditeľná.

Tak trochu závidím Stephenovi Kingovi jeho obrovský písací stôl oddelený od zvyšku rodiny stenami a dvermi. Na mojom pracovnom stole v otvorenom priestore sa povaľujú tupé ceruzky, papieriky od keksíkov, odkazy od detí, sponky aj spinky, pracovné publikácie, poznámky, výstrižky. Bočím od neho a zastavím sa na slovíčko, len keď z neho treba utrieť prach. Píšem v hocakom čase a priestore, no pri písaní mám rada ticho. A keďže to je v našej domácnosti s tromi deťmi vzácne, často píšem s počítačom na kolenách a so slúchadlami na ušiach, počúvam pri tom klavírne skladby, ktoré by som sa chcela naučiť hrať, ibaže posledné roky viac ako do klavíra ťukám do klávesnice, tak si na to už teraz vyhradzujem čas budúceho života.

Prečo? To je zásadná otázka, ktorú si ľudia kladú od nepamäti a rovnako tak dlho ich ten nevinne sa tváriaci zhluk písmen posúva niekam ďalej. Asi to tak tiež mám. Písanie ma posúva, hoci mám pri tom stuhnutý chrbát a zadok otlačený od sedenia. Písanie mi otvára okná a dvere do priestorov, kam by som zrejme nikdy nevošla, no vďaka fantázii sa v nich môžem pohybovať ako dlho chcem, s kým chcem a keď už viac nechcem, nemusím si vymýšľať, prečo odchádzam. Rada tie dvere nechávam pootvorené na špičku topánky. Páči sa mi, ak príbehy končia pomyselnými tromi bodkami, v ktorých si postavy môžu zvoliť…

Adriana Boysová vyštudovala kulturológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, odkiaľ si počas jedného leta odskočila do Dublinu a tak sa jej tam zapáčilo, že na zelenom ostrove zostala niekoľko rokov. Posledných 15 rokov žije s rodinou v Luxembursku, kde má na starosti vydávanie rozmanitých publikácií pre inštitúcie a agentúry EÚ. Spolu s rodákmi založila a už niekoľko rokov vedie organizáciu Slovaks in Luxembourg (SLUX) propagujúcu slovenskú kultúru a prepájanie krajanov v malebnom veľkovojvodstve. Pravidelne bloguje (o materstve a živote v cudzine písala na blogger.com, posledné roky nájdete jej postrehy na sme.sk) a občasne píše pre portál ženyvmeste.sk.V literárnom svete debutovala zbierkou poviedok Mimóza (2020, Ikar). Svojou tvorbou prispela do zbierky poviedok popredných slovenských autoriek Šťastné náhody (2020, Ikar), výťažok z predaja knihy je venovaný pomoci týraným ženám a deťom. Na jeseň vychádza jej prvý román Zamatový jež.

Predchádzajúce články

Foto: Halime Al Sarrag

Súvisiace

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Po	Ut	St	Št	Pi	So	Ne
1	2	3	4	5	6	7
8	9	10	11	12	13	14
15	16	17	18	19	20	21
22	23	24	25	26	27	28
29	30