Lena Riečanská

Lena Riečanská – Kedy, ako, prečo, kde…?

Aké jednoduché otázky. A potom si sadnete a myšlienky letia na všetky strany. Kedy som začala písať? Samozrejme, že nikoho nezaujímajú moje prvé kostrbaté písmenká, ale literárna tvorba. Osobne za to ani nemôžem. Dostala som do vienka danosť zaujímavejšie sa vyjadriť v písomnom prejave, pocity a príbehy rozpovedať pútavejšie a bez viditeľnej trémy. K detským literárnym pokusom prispeli povahové črty zdedené po otcovi a môj obdiv k jeho rozprávačskému talentu. Niky som sa však nenádejala, že raz budem spisovateľka. Tak ma dnes čitatelia oslovujú a ja sa skryte červenám. Aká škoda, preškoda, že sa toho nedožil môj otec. Zomrel mladý. Nuž, musím využiť, čo mi zanechal.

Moja prvotina vyšla v roku 2010 pod názvom Trojlístok z internátnej izby. Je to román, ktorý si obľúbili ženské čitateľky. Vydavateľ ho bez váhania prijal. Pre mňa prekvapenie, potešenie, povzbudenie do ďalšej literárnej činnosti. Ani neviem ako, postupne vzniklo päť literárnych diel podobného žánru.

Trojlístok z internátnej izby (2010)
Karolína, neblázni! (2011)
Nebo, peklo, raj (2011)
Čerešňa na šľahačku (2012)
Nikdy mi nebolo lepšie (2013)

Dejovo opísané prostredie najmä ženám dobre známe. Radosti, starosti, skúsenosti, trápenia, východiská čerpané z bežného, aj keď často nie jednoduchého života. A potom u mňa prišla potreba literárne sa priblížiť deťom a mládeži. Začala moja tvorba literatúry pre vekovú kategóriu deväť až štrnásťročných školákov. Otázka prečo taká zmena? Jeden z cieľov je udržať deti pri čítaní. Pretože škôlkarom číta rodič, potom často nastane čitateľská absencia. Možno sa v dospelosti k čítaniu vrátia. Možno. Keď však väčšie deti majú v rukách knihu, ktorej dej je ich životu blízky a zaujme ich, vzniká predpoklad, že so záujmom zájdu do knižnice. Ďalším cieľom je odovzdať zo seba čosi, čo mladučkého čitateľa privedie k zamysleniu, možno aj pomôže riešiť problém, s ktorým práve zápasí. Nevtieravo, bez zbytočného poučovania ukázať nádej a zmysel života. Takto vznikla aj séria štyroch kníh pod spoločným názvom Navždy kamošky.

Ach, tá Joja! (2015)
Soňa, čo sa deje? (2015)
Monika to roztočí (2016)
Tiborove trapasy (2017)

Nasledovalo vydanie samostatných kníh rozoberajúcich prostredníctvom príbehov problémy dnešnej mládeže:

Som, aká som (2016)
Sladkých štrnásť s horkou príchuťou (2017)
Niečo ti pošepkám (2018)
Láska na prvý pohľad (2019)
Chráň moje tajomstvá (2020)

Aby som svojou literárnou tvorbou nezostala niečo dlžná tým najmenším, zatiaľ ostatná kniha je venovaná škôlkarom a deťom raného školského veku.

Nebojme sa ničoho (2021). Nie sú to rozprávky, skôr príbehy, ktoré deti skutočne prežívajú. Často sa v tých príbehoch nájdu.

Píšem vtedy, keď som v dobrom psychickom rozpoložení. Neviem sa vypísať z trápenia. Zvádzalo by ma k pesimizmu, a to mi vôbec nesvedčí. Chcem, aby moje knihy prinášali radosť a nádej. Najlepšie sa mi tvorí na chalupe. V lone prírody, pri pohľade na kvety, či potok pod oknami, na ktorom plávajú labute, divé kačky, šumí les. A v neposlednom rade píšem preto, že sa rada stretávam s čitateľmi na besedách. Všetky stretnutia sú výnimočné, ale keď vás objíme celá trieda škôlkarov poviete si: „Práve pre tieto chvíle má moja práca zmysel.“

Osobné krédo je: Radosť rozdávať a radosť prijímať.

Lena Riečanská sa narodila aj žije v Bratislave. Jej život ovplyvňuje znamenie Rýb. Miluje vodu a všetko, čo s ňou súvisí. Svoje sestry ryby vidí radšej plávať v bystrých vodách, ako pozerať z taniera. Je vydatá, má dve už dospelé deti, ktoré vždy viedla a podporovala v ich záľubách. Dnes sú oni oporou pri jej tvorbe.  Je empatická a romantická, miluje poéziu, beletriu, činoherné divadlo, balet aj operu. Jej veselá a dobrodružná povaha vyhľadáva cestovanie a poznávanie nových miest. Obľubuje východ slnka a včasné ranné prechádzky na brehu mora. Prebúdzajúca sa príroda poskytuje priestor na nostalgické aj romantické rozjímanie, fotoaparát v ruke jej často pomáha tieto vzácne chvíle zdokumentovať.

Predchádzajúce články

Ivona Duričová – Prečo, ako a kde píšem
Anna Ďarmati – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Kristína Baluchová – Prečo, kde a ako píšem
Lukáš Cabala – Prečo, ako a kde píšem
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť