Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem

Prečo píšem? Pretože sa chcem podeliť. O čo? O silné príbehy, ktoré sa stali svetlom môjho života potom, ako som sa prestala hrať na vymyslených hrdinov či s hračkami. Schopnosť hrať sa človeka vekom opúšťa, ale schopnosť tvoriť je jej dostatočne uspokojivou náhradou. Prežaruje smutné, prázdne, nudné dni, prosté príjemna, no o to viac nadupané povinnosťami.

Lenže tvoriť nie je to isté, čo písať, na to pozor! Tvorba ku mne prichádzala ľahko, bez najmenšieho pričinenia, ako odseky a strany imaginárneho papiera, ktoré som dychtivo čítala. Nevedela som, čo sa v nasledujúcej chvíli stane. Skôr či neskôr však toto čítanie múzy uťali a na pokračovanie ma nechali mučivo čakať dni, mesiace, roky… alebo celý doterajší život. Neviem im v tom zabrániť. Už v puberte som sa ale naučila, ako toto riziko znížiť. Skúsenosťami som spoznala čudné-prečudesné pravidlá zápisu týchto textov. Pravidlá idúce proti všetkému, čo lektori tvorivého písania učia.

Žiadne poznámky! Žiadne priebežné značenie si nápadov! Žiadne písanie uprostred tvorivého procesu! Žiadne rozprávanie druhým o tom, čo budem písať! Ani nápad, ani jediný detail, ani jediné slovíčko, ani muk! Inak sa múzy zbalili a už sa ku konkrétnemu dielu nikdy nevrátili. Chvíľu som ho síce ešte bola schopná písať ďalej, ale už som chrlila len absolútny odpad.

Hoci… aj to, čo som zaznamenala predtým, malo asi bližšie k odpadu než k originálu, ktorý sa mi vyjavil. Prečo? Lebo hoci ma nadšenie z príbehu práve „čítaného“ v mojej hlave trhalo na kusy, nesmela som z neho zaznamenať nič, kým nebol kompletný do poslednej vety. V opačnom prípade nastupoval trvalý tvorivý blok. Až potom, keď už som to v hlave mala celé, mohol blok spokojne nastúpiť – písala som len z pamäte. No tie múzy boli ale potvory! Kým mi po poprehadzovaných útržkoch poslali celý román, trvalo to v priemere šesť rokov.

A zapíšte presne niečo, čo ste čítali pred šiestimi rokmi! Aj keď vás to veľmi, veľmi nadchlo a veľmi, veľmi si to chcete zapamätať, nebude to to isté. Bol to iba slabý odvar. Keby išlo len o mňa, tieto knihy, také dokonalé v mojej hlave, by som nikdy svojím zápisom nezohyzdila. Ale ja som chcela zdieľať čitateľský zážitok, čo aj zoslabený mojím nešikovným podaním. A preto som sa absurdným podmienkam mojich múz podriaďovala a písala aspoň tie slabé odvary znova a zas.

No pokušenie narušiť tento vojenský režim bolo občas prisilné. A pri týchto príležitostiach som prišla na to, že sa moje extrémne bizarné písanie rokmi čoraz viac blíži tomu, ako píšu ostatní. Už môžem čo-to o svojich nápadoch druhým prezradiť, čo-to domyslieť v knižke aj za pochodu, ba nedokončené rukopisy prežijú aj nejakú tú autorskú poznámku. Lenže cenou za to bolo významné zoslabnutie mojich múz. Z kedysi štyroch pokročilých štádií románu ročne dnes prichádza už len jeden nový román na štyri roky. Moja duša žijúca z tvorivosti tým kruto hladuje. Na druhej strane, v pôvodnom tvorivom režime by som vonkoncom písať nestíhala. Dokonca to nestíham ani v tomto režime! Okrem písania mám totiž ešte tri zamestnania: dve vo hvezdárňach a jedno je rukodielna tvorba dekorácií zahŕňajúca aj výpravy za hľadaním materiálu. V troškách voľného času sa zase snažím znížiť svoju uhlíkovú stopu vlastnou lesnou škôlkou, zalesňovaním a tiež rozširovaním poznatkov na slovenskej Wikipédii. Okrem toho sa starám aj o dom a záhradu. Kedy si v tomto mám nájsť čas na písanie? A tiež silu, keď aj ostatné zamestnania zahŕňajú veľa vysedávania za počítačom? Tá je ešte podstatnejšia než čas a sčasti aj dôvodom, prečo mám toľko aktivít, najmä tých v prírode – pretože oči aj chrbtica si musia oddýchnuť. No oddychu je málo a nutnosti pracovať na počítači veľa. Nejaká poviedka v počte jedna ročne sa ešte voľakde vopchá, ale romány? Tie som všetky napísala v období s oveľa väčším množstvom času, na strednej a vysokej škole, a v krátkom období nezamestnanosti potom. Všetko, čo mi doteraz vyšlo a v najbližších rokoch vyjde, bolo teda zaznamenané v časoch študentských. Dnes to už len redigujem, prepisujem, upravujem, opravujem.

Keďže som knihy zapisovala len z pamäte, nejaké inšpiratívne prostredie som nepotrebovala. Len ticho, to je dôležité, samotu, a akú-takú bdelosť – čiže nie skoro ráno, ani v noci po polnoci. Tiež som musela mať dosť mentálnej sily na boj s frustráciou z toho, o koľko je moja papierová verzia horšia než tá v mojej hlave. Písavala som hocikde, kam som si mohla vziať notebook – doma, u starkej, vo vlaku, v hoteloch… Pritom som liala do seba jeden pohár za druhým. Alkoholu? Nie. To, že všetci spisovatelia sú alkoholici, je mýtus. Aj ten, že sú kávičkári. Sedím pri písaní s hrnčekom čaju či pohárom čistej vody. A dúfam, že z čistej vody nikdy nebudem musieť svoje texty variť. Lebo hoci múzy sú dnes skúpe, v mimoriadne plodnom období môjho dospievania pre mňa zanechali dosť námetov na celý zvyšok života. Mne ostáva už len ich dotiahnuť. A vydupať si pre písanie dostatok času…

Predchádzajúce články

Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments