Príbeh, ktorý chcem spracovať musí vo mne zrieť, musím ho prežiť tak, aby mi každá časť dávala zmysel, musím poznať odpovede na všetky „prečo?“. A na to potrebujem nájsť všetky archívne podklady, ktoré sa k nemu zachovali.
No a s archívmi je to tak, že sa musíte vedieť buď veľmi presne opýtať, či majú to, čo hľadáte, čiže pracovníci archívu vedia, že vy viete, že to majú alebo musíte naraziť na niekoho, kto je ochotný sa venovať aj vašej, nie úplne exaktne napísanej požiadavke.
A to trvá týždne, nezriedka aj mesiace.
Pravdou je aj to, že mám strach. Strach, aby som ten príbeh napísala najlepšie ako viem a zároveň tak, aby s ním bol spokojný ten, koho sa najviac týka. Tá zodpovednosť je ukrutne zväzujúca. Ľudom z príbehov, ktoré zachytávam už toľkí ublížili. Nechcem byť ďalšia v rade, hoc nechtiac. Nechcem, aby sa mi stalo, že pre akési „dobro príbehu“, zabudnem na jeho nositeľa. Musím postupovať tak, akoby som ten príbeh spracúvala len pre neho, jeho blízkych. Musím myslieť nielen na fakty, vety a myšlienky, ale aj na pocit.
Všetky moje príbehy sú o hľadaní a nachádzaní.
Možno teraz nesúhlasíte, ak ste ich čítali. Chápem. Na prvé počutie sú o strate a bezmocnosti. No po nich prišlo hľadanie a nachádzanie.
Nikdy ma na príbehu mojich hrdinov nezaujímala krutosť, s ktorou sa stretli. Tú je treba zachytiť a opísať, aby sme vedeli, aké veci sme schopní si navzájom urobiť, keď máme pocit, že môžeme. To, čo ma zaujíma je, kde, v kom, či, v čom hľadali silu vybudovať si svoj život po tých hrôzach. A ako našli silu žiť ho.
Tá sa nedá opísať slovami, ani zážitkami. Občas sa to dá opísať láskou – novou, mladou, pri ktorej má človek pocit, že konečne pochopil dôvod nášho jestvovania. Ale väčšina ľudí povie – vlastne ani neviem. A zostane ticho. A vy v tom tichu vidíte tie cesty do obchodu pre liter mlieka a štvrťku chleba, ktorá mala váhu, tých, ktorí by tu mali byť, aby zjedli zvyšok bochníka, ale už nie sú. Vidíte v tom tichu odkopnutú podrážku, ktorú roky radšej lepili podomácky, lebo obuvník sídlil hneď vedľa bývalého obchodu ich strýka. A prvý raz sa tam odvážili až po rokoch, so synčekom, keď potreboval opraviť svoju topánočku.
To ich ticho je aj pripomienka strašných snov, ktoré sa stále vracajú. Chlieb postupne prestal byť neznesiteľne ťažký, k obuvníkovi chodia bez toho, aby dlho hľadeli na vedľajší výklad, len tie sny, tie s nimi zostávajú a po nočných desoch prinášaj=u ďalšie ticho.
Ticho vám vie úžasne pomôcť vo filme. V knihe je veľmi ťažké opísať ho, aby bola naozaj také ako chcete, aby ho čitateľ pochopil.
Možno preto majú moje rukopisy toľko strán. Snažím sa v nich opísať všetko, čo považujem za dôležité pre čitateľa, aby mu nechýbalo to vysvetľujúce ticho. Pretože opísať ticho jednou vetou je málo, dve sú často už veľa.
Tak stále hľadám.
Keď raz uvidíte odo mňa útlu knižku, možno sa mi to konečne podarilo.
| Veronika Homolová Tothová – (* 1980 Lučenec) je novinárka, režisérka a spisovateľka, ktorá za svoju prácu získala niekoľko novinárskych ocenení aj titul spisovateľka roka. Natočila dokumentárny seriál Neumlčaní, dva celovečerné dokumenty a vydala knižné bestsellery Mengeleho dievča a Mama milovala Gabčíka. |
Predchádzajúce články:
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli
Powered by Facebook Comments