Koho by už zaujímalo, ako píšem a prečo píšem? Pripomína mi to scény zo životopisných filmov o spisovateľoch, keď sa scenárista i režisér usilujú znázorniť, ako tvoril Majster Sto rokov samoty alebo Hľadanie strateného času. Majster obhrýza ceruzku a na čele mu navierajú žily od rozmýšľania, alebo naopak, divo sa vrhá na haldu papiera, ktorý nestačí prijímať záplavu jeho slov. Najfascinujúcejšia spisovateľská scéna bola v Kubrickovom Osvietení, kde na desiatkach strán stála iba jedna veta: „All work and no play makes Jack a dull boy“ A ešte k tomu bez bodky, bez ukončenia.
Aj keď som sa už odnaučil s ostychom hovoriť, že som spisovateľ, prípadne, áno, TEN spisovateľ, zo všetkého najmenej píšem. Má to korene, ako mnohé, v mojom detstve a dospievaní, keď som kreslil karikatúry, skladal si vlastné piesne, hral divadlo, robil koláže… Písanie sa mi zdalo proti tomu najmenej zaujímavé, akčné, dynamické. A tak to ostalo dodnes. Píšem vlastne iba vtedy, keď musím, aj keď si toho musa často vyvolávam sám. Jednu svoju knihu som nazval Aby bolo napísané. Zdá sa mi to dobrá odpoveď na otázku, prečo píšem.
Najviac ma fabulovanie, ktoré nazývame písaním, zaujíma v prvotnej, embryonálnej fáze. Niečo vo mne vzniká, akási hmlovina myšlienok a slov, ktorá postupne, veeeeľmi pozvoľna, dostáva tvar i tvár. Toto obdobie trvá aj niekoľko rokov (pri Knihe, ktorá sa stane to bolo asi štrnásť). Prichytil som sa, že toto medové obdobie predlžujem, aby som raz nemusel sadnúť za stôl a začať písať.
Laci Szigeti z Kalligramu mi povedal: „Dano, takto, ako ty píšeš knihy, nepíše nikto.“ Nedokážem písať literárny text bez štruktúry, ohraničenia (asi návyk z pop music, kde tvorím texty na hotovú hudbu – alebo z maľovania, kde mám vopred stanovený rozmer plátna.) Najprv si teda urobím maketu, 3D model, pekne vyrátaný na počet hárkov. Má stanovený formát, počet strán, umiestnenie ilustrácií… Samotné napísanie knihy mi potom trvá relatívne krátko. Pravda, (po)užívam na to rôzne stimuly a povzbudzovadlá: napríklad sústavu tabuliek, upozornení, vyhrážok „PÍŠ!“ Alebo „KAŽDÝ DEŇ 10 STRÁN!“ (väčšinou som rád, keď sa mi podarí napísať 10 riadkov). Akýmsi zázrakom sa kniha vždy podarí dokončiť. (Alebo aj nie.) Na otázku, koľko kníh som doteraz napísal, odpovedám: Dva razy toľko, ako som ich vydal.
Niektoré sa deštruovali pri zničení harddisku, iné čakajú na svoj čas, ďalšie sa mi po prečítaní nepáčili, pri niektorých som stratil motiváciu… Najgeniálnejšie sú, pravdaže tie, ktoré sú zatiaľ nenapísané. Často odkladám písanie práve preto, lebo viem, že nijaká kniha nebude taká dobrá, ako keď ostáva nenapísaná.
Nedokážem iba písať, ba zdá sa mi, že písať celý život iba poéziu je do istej miery nemravné. Pravda, ak nie ste Vladimír Holan, Ivan Diviš alebo Ján Ondruš. Nedokážem pracovať na jednej knihe, väčšinou ich mám rozpísaných niekoľko, možno aj desať-dvanásť… Čakajú v poradovníku ako klienti v banke alebo pacienti u lekára. A potom medzi ne vbehne nejaká drzaňa, ktorá nerešpektuje poradie, a vynúti si napísanie. Hovorím o rozpísaných knihách, ale niektoré mám rozkreslené. Z času na čas ma baví využiť opačný postup: napísať texty na hotové obrázky. Takto vznikli Tajné dejiny bielej kaligrafie či niektoré knihy pre deti.
Aha ho, ako sa rozpísal! To ma privádza k jednému z dôvodov, prečo som sa písaniu upísal na pomaly (i rýchlo) 50 rokov. Píšem aj preto, aby som sa dozvedel o svete (vrátane seba) to, čo mi ešte nepovedala nijaká kniha.
Ilustračné foto: Facebook Daniela Heviera
Predchádzajúce články:
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments