Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu

Písanie sa pre mňa stalo jednou z najzmysluplnejších činností od chvíle, keď som si uvedomila, že to je jediný priestor, kde som len sama so sebou, sama za seba A jediný spôsob, kde si môžem uletieť, ako chcem, odhaliť sa, tajne sa vyplakať na papier, spraviť si terapiu, a zároveň sprostredkovať potenciálnym čitateľom témy a starosti, čo ma po nociach trápia.

Ďalšou výhodou je, že mi do toho nikto nekafre, že sa s nikým nemusím hádať, ani naťahovať, napr. akú vetu použiť, či nepoužiť (čo sa mi stávalo pri práci divadelného režiséra a toto naťahovanie ma veľmi vyčerpávalo).

Písanie je teda snáď jediná činnosť, kde som úplne sama za seba, kde sa môžem odhaliť, keď sa odhaliť chcem, alebo kde môžem vysloviť/napísať škaredé, neprístojné a nekorektné veci ústami vymyslenej postavy.

Ak občas upadnem do melanchólie, že strácam záchytné životné body, tak ma nad vodou neustále drží predstava: „No ale písať môžeš proste vždy!“

Lebo je to činnosť, ktorá sa dá vykonávať aj do smrti, pokiaľ by človek neprišiel o zrak, či o ruky… Ale vlastne aj to sa dá (napríklad nahrávaním na diktafón). Najhoršie by bolo, ak by človek prišiel o motiváciu písať. A motiváciou je, samozrejme, potenciálny čitateľ, lebo keď ten nie je… no, povedzme si úprimne, ťažko sa píše len tak do prázdna, pre imaginárnych priateľov.

Čo sa týka „písacích rituálov“, tak nemám žiadne špeciálne. Keďže sa treba venovať aj iným veciam, rodinným a pracovným, tak sa snažím písať, kde sa dá a kedy sa dá. Najviac to funguje asi v noci. Som nočný vták, ktorý píše najradšej s fľašou vína po ruke, aby sa uvoľnili čakry a otvorili zablokované spodné či nevedomé prúdy. Píšem hlavne doma, ale písala som aj na rezidencii v Budapešti, kde som sa hrala na Tolstoja. Tam sa mi podarilo písať dvanásť hodín denne, čo sa dá praktizovať napríklad dva-tri týždne, aby mal človek dobrý pocit, že ten vymedzený čas nepreflákal. Ale neviem si predstaviť, že by som takto písala 5 dní v týždni dvanásť hodín denne. To snáď ani nejde, to by človek fakt mohol vyhorieť, alebo sa stať grafomanom, čo za každú cenu zapĺňa prázdne stránky prázdnymi slovami.

Myslím si, že človek, ktorý to s písaním myslí vážne, si nájde čas, aj keby padal únavou na hubu. Hoci by mal písať polhodinku denne pri záchodovej mise. A človek, ktorý to s písaním až tak vážne nemyslí, bude furt len špekulovať a hľadať správne uhly lampičky, písacieho stroja a čakať na správny čas a múzu. Lenže ona ta múza fakt sama od seba nechodí, treba ju vždy trochu viac vyhecovať!

Predchádzajúce články:

Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments