Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca

Frederick Forsyth spomínal v jednom rozhovore, ako za ním prišiel syn a spýtal sa ho:

„Otec, čo robíš?“
„Pracujem.“
„Pracuješ? Veď nič nerobíš, len sedíš v kresle.“

Spisovateľ polovicu života prežije vo vlastnej hlave. V tomto maličkom priestore vznikajú alebo zanikajú celé svety, často aj súbežne. ľudia sa rodia, pracujú, milujú, bojujú, zomierajú a nahrádzajú ich iní. Zápletky vznikajú, rozvíjajú sa, menia sa a napokon z nich buď niečo je, alebo sa vyparia dostratena. Je to celkom iný svet ako ten za oknom.

Odmalička sa v mojej hlave vírili príbehy. Keď nepremýšľam nad niečím konkrétnym, moja myseľ nabehne na voľnobeh a spriada rôzne obrazy. Ako asi žijú ľudia v tom dome na rohu? Čo by sa dialo, ak by z tohto auta vyskočili štyria chlapi so samopalmi a vtrhli dnu? Kde by sa rozostavili, ako by postupovali? Kde by bol môj hlavný hrdina? A má to nejaké využitie v mojich príbehoch?

To sa mi deje v hlave prakticky neustále. Je na tom niečo vzrušujúce, prežiť si za pár minút, či hodín, život niekoho úplne iného.

Kde.

Píšem doma. Potajme závidím tým autorom, ktorí si cvaknú notebook v nejakej peknej kaviarni a spomenú, že práve dokončili kapitolu. Ja to nedokážem. Predstavte si ma skôr ako Belmonda v Muž z Acapulca, akurát, že nefajčím.

Mám stôl v rohu obývačky a pretože sa mi vždy dobre tvorí pri peknom výhľade, tak keď otočím hlavu, vidím dve bytovky oproti.

Píšem spravidla keď som doma sám. Najlepšie v úplnom tichu. Kedysi som počúval soundtracky Hansa Zimmera, ale končilo to tak, že som uprostred skladby šibrinkoval rukami ako dirigent s epileptickým záchvatom. A teda nič nenapísal.

Ale spomínam si, že pri písaní novely S Molnárovcami sa nezahráva, ktorá sa odohráva počas silnej búrky, som si našiel na YouTube dvojhodinový záznam nejakého dažďa a to mi hralo ako podmaz.

Len ja, káva a moji knižní hrdinovia.

Väčšinou píšem ráno, keď zvyšok rodiny odíde za svojimi povinnosťami. Snažím sa asi tak do obeda, potom sa treba starať o domácnosť.

V mladosti som písal skôr v noci. Pokojne do tretej. Stranu za stranou. O dvadsaťpäť rokov neskôr by som sa v noci trápil s pár odsekmi. Na druhý deň by som bol unavený a aj tak by som ich zmazal.

Ako píšem.

Okrem toho, že som od prírody prokrastinátor, veľmi rád sa nechám rozptyľovať čímkoľvek, takže moje písanie trvá dlho. Navyše som v niektorých veciach detailista a snažím sa vyhnúť rôznym nepresnostiam. To na rýchlosti tiež nepridáva.

Rešerše.

Moje príbehy sa odohrávajú v skutočnom svete a konkrétnych miestach. Mnoho autorov/autoriek si neláme hlavu s tým, či MHD v meste do ktorého príbeh zasadili funguje tak, ako to popisujú, alebo či sú v tej štvrti také typy bytov, či domov v akých postavy bývajú.

Moji knižní hrdinovia cestujú po celom svete. Často sa snažím využiť miesta, ktoré som navštívil, ale nie vždy sa to dá, takže mojimi vernými priateľmi sú Google a Street View.

Nech už cestujú lietadlom, vlakom, či autom, vždy hľadám konkrétne lety a trasy v danom mesiaci, kedy sa príbeh odohráva. Keď bývajú v nejakom meste, hľadám domy na predaj, či prenájom v tej ktorej štvrti a pozerám si dispozíciu a zariadenie domácnosti.

Možno ma to pripravuje o kúsok tvorivej slobody, na druhú stranu si ľudia, ktorí to budú čítať nebudú ťukať na čelo, že hej, ale to je kravina, tú nabíjačku na mobil by tam bez adaptéra strčiť nemohol, veď oni majú iný prúd. A tak podobne.

Inšpirácia.

Pohybujem sa prevažne v žánri akčného/špionážneho thrilleru. Píšem knižnú sériu s hlavným hrdinom, bývalým príslušníkom protiteroristickej jednotky Izraelských obranných síl Sayeret Duvdevan. Oliver Bellows je svetobežník. Vyrastal na Slovensku, v Rusku, či Izraeli. Žije bez stálej rezidencie. Robil pre CIA, občas spolupracuje aj s Mosadom.

Inšpirácia na písanie prichádza s rôznymi skutočnými udalosťami, ktoré sa dejú vo svete a je toho viac ako dosť. Už sú to pomaly tri desaťročia, čo hlcem veci okolo vojenských a špeciálnych operácií. Dokumenty, knihy, články a najnovšie podcasty. Mnoho udalostí z mojich kníh vychádza zo skutočných operácií. Vydarených aj nevydarených. Vojenské jednotky, použité vybavenie, zbrane a taktika.

Väčšina mojich hlavných postáv má základ v skutočných ľuďoch. Vojaci a spravodajskí dôstojníci. Hrdinovia vojen, ktoré zostávajú utajené desiatky rokov.

Na druhú stranu, je to beletria. Nikdy nezabudnem na slová Markéty Dočekalovej, lektorky tvorivého písania, ktorá povedala, že ako autor ponúkate ľuďom ilúziu reality, nie realitu samotnú. Ak by si človek len tak sadol a zapisoval skutočné rozhovory ľudí, alebo popísal niektoré udalosti presne tak, ako sa stali, tak by to ľudia nekúpili. Zdalo by sa im to hlúpe, nudné a hlavne neuveriteľné.

Preto čítam veľa beletrie. Neustále sa tým učím, ako sa píše skvelý thriller.

Predchádzajúce články:

Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments