Tina Van der Holand

Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie

Častá otázka, s ktorou sa v poslednom čase stretávam, je, prečo som zmenila žáner svojej tvorby a začala písať knižky s historickým pozadím, keď som predtým napísala viacero ženských, resp. spoločenských románov zo súčasnosti. Na toto viem odpovedať jednoducho aj obšírne. Jednoduchá odpoveď znie – keďže sa moje ostatné tri diela odohrávajú v období baroka, dúfala som, že sa ma v súvislosti s nimi nikto nespýta, či som ich napísala z vlastnej skúsenosti 🙂 .

Pravdou však je, že dejiny ma zaujímali od malička. Moji rodičia pochádzali z maďarských rodín a napríklad tak moja babička, ako aj krstná mama mali slušne veľké knižnice, v ktorých sa nachádzali povesti o našich hradoch a zámkoch aj diela o zaujímavých postavách a udalostiach z uhorskej histórie, mnohé s impresívnymi farebnými obrázkami. Sotva som sa naučila čítať, už som tie knižky hltala a predstavovala som si urodzené dámy, švárnych husárov, zlých Turkov i labancov, aj veľkých hrdinov zo stavovských povstaní. Navždy mi v pamäti utkvela jedna myšlienka mojej svojráznej tety, ktorá mi ako malej spôsobila isté rozčarovanie: „Nie je všetko zlato, čo sa blyští, ani oni neboli bez chyby a takí mocní, aby ich nezhodili z piedestálu.“

Keď dnes študujem zozbierané podklady, čo predchádza napísaniu každej mojej historickej detektívky, uvedomujem si, akú pravdu teta vyriekla a využívam ju pri charakteristike postáv. Zároveň sa mi v hlave postupne rodí osnova diela. Čím viac sa prostredníctvom dokumentov ponáram do ovzdušia a udalostí daného obdobia, tým viac zaujímavostí nachádzam. Nazývam ich stavebnými kamienkami, lebo ich využijem pri výstavbe príbehu. Predpokladám totiž, že to, čo zaujalo alebo prekvapilo mňa, bude zaujímať aj čitateľa. Táto fáza, teda štúdium a príprava osnovy, mi trvá najdlhšie, zvyčajne pár mesiacov.

A potom nastane obdobie, keď začnem písať, a vtedy každý deň zmiznem na pár hodín zo skutočného sveta. Najradšej píšem ráno, s čerstvou hlavou, asi tak do druhej popoludní. V tom čase som zavretá vo svojej pracovni, a keď z nej náhodou vyjdem – napríklad uvariť si kávu –, členovia rodiny ma upozornili, že sa správam, ako stojí v známej židovskej anekdote:

Kohn obeduje v reštaurácii, keď si k nemu prisadne Roubíček a spustí:
„Dobrý deň, Kohn, ako sa máte? Dávno sme sa nevideli. Ako sa má vaša manželka?“
„Umrela,“ odvetí s plnými ústami Kohn.
„Ojvé! Ako to znášajú vaše deti?“
„Tie umreli tiež,“ zahuhne Kohn.
„Oj, oj! To je ale tragédia! Vaši rodičia tak milovali svoje vnúčence… Azda sú vám oporou.“
„Nie. Umreli.“
Na to sa už Roubíček nezmôže ani na slovo a civie na Kohna, ako dojedá obed. Keď si nakoniec pokojne utrie ústa, Roubíček pokrúti hlavou: „Počujte, Kohn. Nevedel som, že ste taký cynik, vyzeráte, ako by sa vás to ani netýkalo.“
„Čoby,“ mávne rukou Kohn. „Všetci sa tešia dobrému zdraviu. Ale ja keď jem, tak sú pre mňa všetci mŕtvi.“

Nuž, duchovná teleportácia do dávnych čias si žiada istú daň. Som vďačná, že to moji najbližší chápu, a som rada, keď sa môžem neskôr im aj mojim čitateľom odmeniť zaujímavou knižkou.

Tina Van der Holland sa narodila a žije v Košiciach. Medzi prvými na Slovensku vyštudovala kybernetiku, ale keď prišla do praxe, zistila, že tvorba programov nie je pre ňu to pravé orechové. Po roku 1989 zaveslovala do vôd počítačového dizajnu, neskôr pracovala ako manažérka. Deväť rokov opatrovala klientov v Rakúsku. V roku 2010 získala v projekte Mám talent vydavateľstva Ikar možnosť vydať svoju prvotinu. Koncom roka 2012 založila Vydavateľstvo Koruna, v ktorom odvtedy vydáva svoje knihy. Po roku 2015 zmenila žáner a píše historické detektívky. Doteraz jej vyšli knihy: Bejby sníva o mori (2010), Sladký život opatrovateľky (2011, druhé vyd. 2018), Ako hadí jed (2011), Déjà vu (2012), Shalom (2013), Kronika sendvičovej ženy (2015), Tajomstvo zlatého pokladu (2016, druhé vyd. 2021), Čierna pani z Kežmarku (2019), Biela pani levočská (2021).


Predchádzajúce články:

Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť