Hovorí sa: „Za všetkým hľadaj ženu.“ U mňa by to však bolo skôr: „Za všetkým hľadaj deti.“ (Aj keď bez ženy, hm…)
Každopádne, úplne na počiatku bol pohyb. Ešte nie ten ceruzkou po papieri (zásadne píšem takto), ale tai chi.
Tai chi si ma našlo, aby uvoľnilo všetky moje brnenia a štíty a otvorilo vrátka ukrytému potenciálu. Asi v každom mysliteľnom ohľade.
(Zatiaľ to ešte na spisovateľskú dráhu nevyzerá, ale vydržte.)
Učila som tai chi dospelých aj deti, no a pri deťom treba zapojiť hravosť, tvorivosť a fantáziu, aby ste sa mohli naozaj vnútorne stretnúť. My sme vlastne spolu necvičili, ale prežívali príbehy. Hrali sme sa na zvieratá alebo sme sa stávali prírodou v najrôznejších formách.
A potom prišli moje tri deti a naše domáce čítacie rituály, prehýbajúce sa police plné rozprávkových kníh…
(Už asi tušíte pokračovanie, však?)
Neviem si spätne vybaviť ten úplne prvý impulz, ten moment, kedy prišiel nápad napísať na motívy tai chi cvikov / tai chi príbehov rozprávky. Stalo sa tak nejako samo, ako sa veci dejú, keď prúdu života nestojíme v ceste, ale plynieme spolu s ním.
Najprv som písala len pre svoje deti. Prvá rozprávka, druhá, tretia… A ako to už v rozprávkach býva, číslo tri je zásadné. Po tretej som si povedala, že by z toho mohla byť kniha. Písala som vlastne po troške už od malička, od rodičov som dostala do vienka lásku k slovu aj dar vyšívať písmenkami pôsobivé obrazy.
Teraz to však bolo iné. Chcela som, aby deti boli súčasťou tejto cesty, a preto som im vždy nechala voľnú ruku, aby vymysleli nielen mená postáv, ale aj čo ich postretne. Úprimne, niekedy mi pekne „zavarili“. Ale výzvy, tie ja mám rada, zrejme aj preto ich v príbehoch zažívajú i moji zvierací a detskí hrdinovia.
Takže postup prípravy:
1. Zoberte si jeden detský tai chi cvik.
2. Vyextrahujte z neho tú najpodstatnejšiu esenciu.
3. Pridajte zadanie od detí (za tri hrste, od každého jedno).
4. Nechajte neurčitý čas pracovať, bublať, zrieť, rašiť, prýštiť, transformovať sa…
Aby som si sadla k zošitu, potrebujem mať v hlave jasný začiatok, malé záchytné kotvy deja a tušenie záveru. V tej chvíli sa už stávam len zapisovačom príbehu, ktorý tečie cezo mňa sám. Ak sa niekde zaseknem, viem, že toto miesto ešte ja sama nemám v sebe spracované. Tieto „bloky“ ma vlastne bavia, udržiavajú ma v dobrodružnej nálade… Písaním rastiem a stávam sa lepšou.
Rada tvorím v kaviarňach. Je to preto, že tam na mňa nepípa dopratá práčka, nemávajú zo stola „to do“ listy… Veď to poznáte. Ešte aj tú kávu a čaj mi niekto spraví a ja sa môžem ponoriť pod hladinu. Teda do procesu.
A tiež preto, lebo sú tam ľudia. Rada ich pozorujem. V dobrom, dávajú mojej fantázii rozlet. Tieto kritériá spĺňa aj vlak či autobus (až na tú kávu a čaj, poväčšine), takže často píšem, aj keď cestujem.Niekedy si však príbeh vypýta byť napísaný HNEĎ a vtedy nemám na výber, píšem. Rukou. Na hocijaký dostupný papier.
Dlho som to nechávala na múzu. Keď láskavo vstúpila, hrdá a vznešená, ja – znalá toho, čo sa patrí – som hneď otvorila zošit, hlavu aj srdce a už sa navliekalo slovo za slovom do rozprávkového náhrdelníka.
No po čase som akosi spyšnela alebo čo, a už sa mi na ňu nechcelo vyčkávať. Povedala som jej: „Pozri, drahá, utorok večer je náš čas. Mám z domu priepustku, tak nerob drahoty a spolupracuj.“
Čuduj sa svete, fungovalo to. Síce som 10 rozprávok (ale dĺĺĺĺĺhýýýých rozprávok) písala 4 roky, no nakoniec sa to ukázalo ako výhoda: vznikla rastúca kniha. Lebo za ten čas vyrástli aj moje deti a aj príbehy pre ne. A to je vlastne úplne unikátny koncept – kniha, ktorá rastie s čitateľom.
Hm, tak si to zhrňme:
Čo píšem – máme.
Kedy… – máme.
Ako… – máme.
Prečo… Ááá, ešte prečo píšem nemáme.
Píšem, lebo je to súčasťou mňa. Pre to isté učím. Lebo o to najlepšie zo seba sa chcem deliť. Taký jednoduchý dôvod to je.
| Anna Ďarmati (*1978) je mama 3 detí, ktoré prispeli k napísaniu jej prvej knihy rozprávok Tajomstvo ríše draka. Má rada ľudí a krásu v nich aj v živote. Vyštudovala psychológiu, no svoje poslanie našla v tai chi, ktoré učí už 20 rokov. Je autorkou originálnych konceptov Tai chi pre ženy a Hravé tai chi pre deti. V súčasnosti pracuje na programe pre deti, ktorý by ich cez jej rozprávky a pohyb viedol k porozumeniu vlastným emóciám. Žije aj pracuje v Bratislave. |
Predchádzajúce články
Kristína Baluchová – Prečo, kde a ako píšem
Lukáš Cabala – Prečo, ako a kde píšem
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli
Powered by Facebook Comments