Nepamätám si čas keď som nepísala. Najprv som písala kriedou na chodník, na okraje novín ktoré odoberala moja stará mama. Potom som si do svojich denníkov zapisovala všetko, čo sa okolo mňa v detstve mihlo. Mená ľudí ktorých som stretla, farbu ich oblečenia, zlomky viet, ktoré povedali. Vždy som mala u seba pero, ceruzku alebo fixku. Keď sme išli na návštevu, mama ma občas prehľadávala, aby som nepísala na cudzie steny. Brala som to tak, že niekto v rodine predsa musí svet okolo nás zaznamenávať.
Zlákala ma romantizovaná predstava kronikárky doby, ktorá žije z obrovského kufra, cestuje po svete a píše o ľuďoch. Stala som sa novinárkou. Kým som pochopila, že žurnalistika má málo spoločného s touto predstavou, novinárstvo prerástlo moje bytie a formovalo spôsob ako píšem a myslím, keď šéfujem jedným z najväčších médií na Slovensku.
Musím pomerne rýchlo pochopiť podstatu udalostí a naformulovať myšlienky tak, aby boli pochopiteľná pre široký okruh ľudí. Popritom overujem každú svoju vetu, či to čo tvrdím, má oporu v realite. Je to akoby mi jeden sudca sedel na pleciach a neustále mi kládol otázky a hodnotil, čo som napísala. Často píšem o ťažkých témach, ktoré vyvolávajú silne emócie a niekoho vždy rozčúlia.
Keď som písala svoj prvý román Kornélie, najprv som sa musela odpútať od novinárstva. Zároveň to urobiť tak, aby som sa kedykoľvek mohla vrátiť do sveta spravodajstva. Musela som seba samú presvedčiť, že v literatúre si môžem beztrestne vymýšľať, že nepôjdem do novinárskeho pekla za nejakú prehnanú metaforu.
Keď píšem, chcem byť autentická. Chcem aby sa čitateľ mohol na mňa spoľahnúť, že to čo píšem mám odžité, že poznám váhu slov ktoré používam. Že texty nie sú pre mňa len mentálne experimenty aby som ohurovala. Že si vážim jeho čas. Keď píšem nechcem nechávať v textoch priepasti, z ktorých čitateľ už nevylezie. Rada by som čitateľa inšpirovala, aby sa na chvíľu aj on cítil rozprávačom.
V deväťdesiatich rokoch som študovala hermeneutiku, rozoberala som texty na márne kúsky a interpretovala ich. Uvedomila som si, ako môže jediná veta uniesť význam strany a jediné slovo zmeniť význam vety. Neskôr ma očarila postmoderná filozofia, čítala som Baudrillarda, Deleuza, Lyotarda, Derridu a Foucaulta. Písala som texty, ktoré boli jazykovými hrami, experimentovala som s formou a napodobňovala literárne útvary. Ale nedokázala som tú formu naplniť prežitým obsahom.
Neskôr som pochopila, že sú mi najbližší veľkí rozprávači príbehov a nie je náhodné, že v súvislosti s Kornéliami mnohí často spomínajú magický realizmus.
Mám v sebe mnoho príbehov, prežitých, spracovaných, aj takých čo majú ostne a zatiaľ neviem ako sa ich dotýkať. Nie sú to len príbehy silných žien. Takže budem písať. Samozrejme, naďalej ostávam novinárkou aj šéfredaktorkou, takže bude to aj boj s časom, boj o čas na písanie. Ak celý deň pracujete s novinárskymi textami, posudzujete ich a editujete, je náročnejšie ponoriť sa večer do sveta literatúry. Ale verím, že napísanie ďalšej knihy nebude trvať roky.
Reakcie, ktoré dostávam na knihu Kornélie, vo mne kompenzujú nenávistné odkazy, ktoré ma denne zaplavujú ako novinárku. Nečakala som, že byť spisovateľom mi prinesie tak intenzívnu komunikáciu s čitateľmi. Spoznala som ženy, ktoré mi píšu o svojej rodinnej histórii. Akoby som bola ich vzdialená sesternica. Nachádzajú spomienky, ktoré len tak, bez inšpirácie neprichádzajú. Myslím, že toto je jeden z veľkých darov ktoré mi písanie prináša.
| Beata Balogová sa stala šéfredaktorkou denníka SME koncom roka 2014. Predtým pôsobila ako šéfredaktorka The Slovak Spectator, týždenníka v anglickom jazyku, kam nastúpila v roku 2003. Je absolventkou Kolumbijskej univerzity v New Yorku v Spojených štátoch kde študovala žurnalistiku v rokoch 2006 a 2007. Bolo jej pridelené Fulbrightovo štipendium v rámci ktorého pôsobila na University of Missouri, Columbia v USA v rokoch 1994 a 1995. Beata v roku 2020 vyhrala prestížnu Európsku novinársku cenu v kategórii názorov a komentárov za svoj článok Ako sme prestali byť súdružkami a súdruhmi. Dnes je členkou prípravnej poroty tejto súťaže. Beata je medzinárodne aktívna v oblasti ochrany slobody médií, pôsobila aj ako členka Výkonného výboru Medzinárodného tlačového inštitútu (IPI). Je autorkou zbierky esejí Kniha plná ľudí. Vlani publikovala svoj prvý román Kornélie. |
Predchádzajúce články
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments