Milujem príbehy. Už ako malé dieťa som ich mala plnú hlavu. Veľa som čítala, v našej rodine sme mali, a dodnes máme, zaužívané darovať ku každému sviatku knihu. A ja som si veľmi rada dotvárala pokračovania, také, aké sa mi páčili, keď som bola nespokojná s tým, čo mi ponúkli autori, alebo som sa, jednoducho, s príbehom nechcela rozlúčiť. Nepísala som, nepotrebovala som to. Stačilo mi, mať príbeh v hlave, kedykoľvek som si ho pustila, zatvorila sa do svojho vnútorného sveta a sledovala vlastný film. Dá sa povedať, že toto je moja technika písania. Najskôr si prehrávať príbeh v hlave, až potom ho dať na papier.
Potreba napísať príbeh však ku mne prichádza veľmi sporadicky. Nebudem tu spomínať moje školské a študentské pokusy, ktorých bolo síce veľa, ale zachovalo sa ich, našťastie, veľmi málo.
Po narodení mojej druhej dcéry u mňa nastalo veľmi plodné písacie obdobie. Prečo práve vtedy? Pokúšala som si odpovedať na túto otázku, lebo sa ma na to mnohí pýtali, ale, popravde, len to nesmelo tuším.
Možno to bol pretlak emócií, s ktorými som sa potrebovala nejako popasovať, usporiadať si v sebe nové skutočnosti. Dlho som nemala žiadne deti, a potom, celkom rýchlo po sebe, dve. Aj toto bolo v mojom vtedajšom písaní. V poviedkach písaných postojačky v kuchyni. Šťastie aj strach, láska aj bolesť. Hľadanie mojej novej podstaty, ženy-matky.
A potom sa mi to zapáčilo. Písanie sa stalo mojou potrebou, psychoterapiou, vášňou, tak ako dovtedy čítanie. Písala som hlavne v noci, v stíchnutom dome. Cez deň som si prehrala scénky, v noci ich zapisovala. Pomáhala som si poznámkami, mapovala som príbeh, vytvárala charakteristiky postáv, hlavných, vedľajších, niekedy aj takých, čo sa v príbehu nakoniec ani neobjavili 🙂
Ale vášeň vzplanula a znovu pohasla. Po dvoch románoch som začala písať tretí, nastúpila som však do práce, ktorú síce milujem, no stojí ma veľa energie. A na písanie jej potrebujete nemenej. Preto som roky písala len v hlave. Šla som po lese a vravela si, toto by som takto opísala, tento zaujímavý strom a túto večernú oblohu… Sedela som v autobuse a počúvala rozhovory. Zapisovala som si ich zas a len do hlavy. Hnevala sa sama na seba, že sa neviem prinútiť, dokopať sa k počítaču, pekne si to odsedieť na zadku, alebo sa k tomu aj postaviť, tak ako kedysi.
Môj tretí román čaká na svoje vyvrcholenie. Postavy sa mi síce medzičasom poriadne zmenili, dúfam, že vyzreli a ukončia svoj príbeh so cťou. A neurobia mi hanbu z pomsty, že som ich nechala tak dlho bez dozoru.
| Zuzana Šedá (* 1971) Vyštudovala slovenský jazyk, literatúru a históriu na UKF v Nitre. Manželka, matka dvoch kreatívnych dcér, učiteľka slovenčiny, autorka dvoch románov Úteky (Ikar, 2013), Hľadaj ma (Ikar, 2015), poviedkovej knihy Farby ženy (Enribook, 2017), filmová maniačka a nadšená čitateľka. Okrem kníh a filmov má ešte rada divadlo, hudbu, výlety s rodinou, fotografovanie a v blízkych kruhoch je známa svojou vášňou pre šaty. |
Predchádzajúce články
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli
Powered by Facebook Comments