Mnoho autorov a autoriek na otázku „prečo píšem“ odpovedá jednoducho a od srdca – lebo ma to baví. Moja jednoduchá odpoveď z útrob myokardu nie je taká pekná: mňa to niekedy až tak veľmi nebaví, len si nedokážem pomôcť. Musím. Nemám čas uvažovať nad tým, či „to“ má vôbec zmysel. Nemám čas na nič iné len to skladanie slov, na tie obrazy, vôňu v izbe, kde sa odohráva práve môj dej, farbu koberca, ktorú nikto nikdy nespozná, či pomyslenie na tých neuveriteľne zaujímavých ľudí, rozumej postavy, ktoré vystúpili včera zadnými dverami z električky v momente, keď som ja do nej nastúpila (alebo sa to ešte len stane).
Keď sa ma na motiváciu pýtajú deti na besedách, zvyknem im hovoriť, že písanie je jedna z mála činností, kedy sa mi úplne zastaví čas. Ako pri momente, keď skočíte šípku do vody. Niekedy sa zasmejú, väčšinou sa ešte spýtajú, koľko mám rokov a či mám domáce zvieratko.
Spomínam si na jeden zvláštny rozhovor ešte z dávnych čias štúdia na vysokej škole. Hovorila som o knihe „Tancujem tak rýchlo ako dokážem“ od Barbary Gordonovej svojmu učiteľovi a zmienila som sa o tom, že práve tá kniha predurčila môj osud. Myslela som tým štúdium psychológie. Pedagóg ma vysmial, nebodaj naozaj nechám o svojom živote rozhodovať knihy? S odstupom času si hovorím, že sa nemohol viac mýliť a ja tiež. Presne to sa udialo. O mojom živote rozhodujú knihy a to nielen tie moje. Knihy, príbehy, rozprávačstvo, komunikácia – to ma napokon živí miesto psychológie, no skúmanie ľudských duší určite nebolo zbytočné a ovplyvnilo to, ako píšem. Dívam sa rôznymi očami a z rôznej výšky; práve tým najmenším a mne najmilším ľudským bytôstkam teraz rada nazerám do hlávok a píšem o tom, čo by potešilo moje niekdajšie malé ja. Bola som dieťa, ktoré malo všetkého málo, no vďaka knihám mi nič nechýbalo.
Píšem nárazovo, častokrát aj do mobilu (samú ma to desí), väčšinou po nociach, keď moje deti spia. Ťukám do klávesnice ako na klavír, a možno je moje písanie len prekonávanie frustrácie z toho, že som sa nikdy nenaučila poriadne hrať a tak veľmi by som to chcela. Netuším, ale ako som už naznačila – niet veľmi cesty späť. Najzvláštnejšia vec na tom mojom písaní je moje niekdajšie nadanie pre matematiku. Áno, počítam. Ako starnem, najradšej píšem vo veršoch, niekedy si vravím, že inak už ani písať nechcem. A tu musí všetko ladiť, počet slabík musí rytmicky sedieť. Inak mám z toho úzkosť a donekonečna prehadzujem slabiky jak handrové bábiky. Na konci dňa si však zväčša pekne vedľa seba posadajú na linajky a ja môžem ísť pokojne spať.
| Kristína Baluchová (* 1983, Kežmarok) je autorkou 8 kníh pre deti a mládež (Kamoši z vypáraného svetra, edícia Kapitán Padák – Straty a nálezy, Pašerácka spojka, Lietajúce auto, Záchrana lesov, Udatný ježko, Záhada knižnice na konci ulice, Hotdog a čarovné Vianoce), 3 kníh pre dospelých (Lietam v tom tiež, Od Tatier k Dubaju, Let 365) a zbierky intímnej lyriky Ako kaluže. Vyštudovala psychológiu, popri písaní pracovala v oblasti ľudských zdrojov, neziskovom sektore a najmä v oblasti komunikácie, v súčasnosti ako hovorkyňa pre zdravotnú poisťovňu Union. Niekoľko rokov žila v zahraničí, má dve dcéry, momentálne žije a pracuje v Bratislave. |
Foto: O. Balog
Predchádzajúce články
Lukáš Cabala – Prečo, ako a kde píšem
Peter Kijaba – Písaním zaháňam chvíľky samoty
Ondrej Kalamár – Píšem, lebo som Kalamár
Dana Hlavatá – Nedá sa to liečiť…
Matúš Mahút – Písanie
Beata Balogová – O písaní
Zuzana Šedá – Prečo, ako, čo a kedy píšem?
Hana Repová – Prečo, čo a kedy píšem
Lívia Hlavačková – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Jana Plauchová – Prečo, ako a kedy píšem
Balla – Stále rozmýšľam, ako písať, preto nepíšem
Lucia Lackovičová – Prečo, ako, čo a kedy píšem
Tina Van der Holland – Barokový román nebudí dojem autobiografie
Ján Gálik – prečo, ako, kedy a kde píšete?
Alexander J. Kenji – Píšem ako Belmondo v Muž z Acapulca
Veronika Homolová Tothová – Písanie mi trvá veľmi dlho
Jana Micenková – Kto to myslí s písaním vážne, bude písať aj keby od únavy padal na hubu
Vanda Rozenbergová – Prečo, kde a ako píšem
Martin Kasarda – Prečo, ako, kedy a kde píšem
Daniela Kapitáňová – Ale ja, prosímpekne, netvorím!
Daniel Hevier – Píšem, aby bolo napísané
Márius Kopcsay – Stôl konečne mám, len múzy stíchli
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments